Trump chce skoncovať s „politickou korektnosťou“, ktorá zabíja Ameriku

Washington 28. apríla 2016 (HSP/Foto:TASR/AP-Wilfredo Lee)

Americký miliardár Donald Trump mal v júni minulého roku podporu len 1% voličov v predvolebnej kampani na amerického prezidenta. Odvtedy sa situácia prudko zmenila. Momentálne Trump jasne vedie medzi kandidátmi za Republikánsku stranu. A to napriek tomu, alebo skôr aj preto, že sa nebál stratiť hlasy španielsky hovoriacich Američanov, keď spomenul prepojenie medzi mexickými nelegálnymi imigrantmi, násilím a obchodom s drogami

Sľúbil tiež vybudovať „veľkú stenu“ na hraniciach s Mexikom. Nebál sa ani obetovať hlasy vyše 30 miliónov moslimských voličov, keď vyzval na zákaz vstupu do USA všetkým moslimom, a nielen na sprísnenie pohraničných kontrol. Vrcholom všetkej drzosti v očiach svorky amerických politických a mediálnych vojnových štváčov boli Trumpove vyhlásenia o potrebe dobrej spolupráce, a nie konfrontácie USA s Ruskom a jeho prezidentom Vladimirom Putinom.

Ak sa Trumpovi podarí zvíťaziť medzi republikánmi, v záverečnom súboji o kreslo prezidenta USA ho čaká súboj s pani Hillary, manželkou istého Billa Clintona, ktorý v roku 1999 úspešne vyvražďoval Juhosláviu. Ona sama sa preslávila aj nespútanou, úprimnou radosťou a až určitým maniakálnym opojením, ktoré prejavila, keď videla zábery, ako banditi v službách USA zmasakrovali líbyjského vrchného predstaviteľa Muamara Kaddáfího.

Krvilačné nadšenie pani Hillary prezývanej aj Killary si všimol aj jej sok Trump. Na mítingu v Mississippi jej pohrozil väzením, čo by mohol byť jeden z prvých krokov Spojených štátov amerických na ceste k právnemu štátu. Trump o Clintonovej doslova povedal: „Ľudia sedia za 5% z toho, čo urobila Hillary.“ Tých, ktorí sa silou-mocou domáhajú prítomnosti ženy v Bielom dome, Trump odkázal na svoju dcéru Ivanku.

Trump sa nebál ani nahlas pomenovať, kto je skutočným tvorcom teroristickej organizácie pod krycím názvom Islamský štát: „Oni vytvorili Islamský štát – Hillary Clintonová spolu s Obamom!“ Tu však treba poznamenať, že medzi Obamom a Clintontonovou predsa len je jeden zásadný rozdiel. Killary zatiaľ ešte nedostala Nobelovu cenu za mier.

Donald Trump si získal popularitu aj svojimi viacnásobnými vyhláseniami, že ako prezident skončí s „politickou korektnosťou“, ktorá zabíja Ameriku. Mimochodom, mnohí ľudia už dávno pochopili, že takzvaná politická korektnosť je hrubým skresľovaním pravdy. V štátoch Západu, v ktorých zvíťazila „politická korektnosť“, „demokracia“ bezvýhradne slúži záujmom často deštrukčných trpaslíčích menšín a odporuje záujmom veľkej väčšiny s normálnymi postojmi. Výsledkom sú nespočetné absurdnosti.

Napríklad v roku 2013 prijalo Oddelenie pre vzdelanie New Yorku rozhodnutie vylúčiť zo školských skúšobných úloh 50 slov, ktoré údajne môžu u žiakov vyvolať nepríjemné emócie.

Odteraz okrem iného nemožno v skúšobných testoch používať slovo narodeniny, pretože to vraj môže uraziť jehovistov, ktorí predsa narodeniny neoslavujú.

Za posledných niekoľko rokov sa anglický jazyk obohatil o celý zástup „politkorektných“ novotvarov. Nepísané pravidlá odteraz diktujú nazývať starších ľudí „ľuďmi tretieho veku“, bezdomovcov „zberateľmi vecí, ktoré iní nepotrebujú“, ľudí nevysokého vzrastu „osobami, ktoré zakúšajú ťažkosti kvôli svojim vertikálnym proporciám“ a tučných „osobami, ktoré zápasia s ťažkosťami kvôli svojim horizontálnym proporciám“.

Zdá sa, že ak sa pani Killary, človeku tretieho veku, nesplní jej dievčenský sen opäť prespávať v Bielom dome, no tentokrát už nielen v úlohe manželky nie veľmi verného prezidenta, bude sa cítiť veľmi nekomfortne. Ako bezdomovkyňa. Pardón, ako zberateľka vecí, ktoré iní nepotrebujú. Čo by však mnohí v USA, no nielen tam, potrebovali, by bolo, aby po nejakom novom Norimberskom procese pani Killary, ako aj celá tá zločinecká kamarila duchovne i fyzicky vyvražďujúca celé štáty a civilizácie skôr než v Bielom dome prespávali v cele, a to doživotne. Mohli by sa tam venovať najmä zdravej fyzickej práci napomáhajúcej pokániu. Medzi činnosti, ktoré by mali dovolené, by sa mohlo zaradiť aj občasné a veľmi skromné oslavovanie vlastných narodenín. Ale len tak potajme, potichúčky, bez mediálneho rozruchu. Aby sa náhodou niekoho nedotkli.

Vladimír Mohorita