Treba sa pripravovať, aby nás neprekvapilo, že na východe namiesto Ukrajiny budeme susediť s Maďarskom a Poľskom

Bratislava 29. apríla 2019 (HSP/Foto:Pixabay)

Ukrajina je po voľbách. 3-4 milióny Ukrajincov žijúcich v Rusku nemohlo hlasovať, lebo tam neotvorili volebné miestnosti. Ale v Austráli alebo v Kanade ich otvorili pre ďaleko menšie množstvo voličov.  Okolo 6 miliónov obyvateľov Donbasu a Krymu tiež de facto nemohlo hlasovať, hoci ich Ukrajina považuje za svojich občanov. Napriek tomu vyše 73 percent voličov hlasovalo za víťaza volieb, komika Zelenského. Dosluhujúci prezident pán Porošenko s 24 percentami totálne prepadol

Jedine na západe Ukrajiny, v Ľvovskej oblasti Porošenko vyhral a dostal 63 percent. Ale v úplne najzápadnejšej oblasti „Zakarpatsko“ dostal iba 16,7 percenta, značne menej ako jeho ukrajinský priemer.  Ako je to možné, že na nacionalistickej západnej Ukrajine v jednej oblasti Zakarpatsko bol Porošenko na hlavu porazený? Čo je to za oblasť to Zakarpatsko? Kto tam žije? Aká je história tohto kraja? V rokoch 1919 – 1939 sa tento kraj volal Podkarpatská Rus a bol súčasťou Česko-Slovenska. A väčšinové obyvateľstvo sa volalo Rusíni. Aha, o Rusínoch sme už počuli?!  Rusínske trio? Štefan Štec? Zem spieva?

Od  čias Veľkej Moravy a potom Uhorska Sloveni-Slováci a Rusíni žili vedľa seba v jednom štáte. Po rozpade Rakúsko-Uhorska podpisom mierovej zmluvy v Saint-Germain-en Leye 10 septembra 1919 bola Podkarpatská Rus začlenená do Česko-Slovenska. Po vyhlásení samostatnosti Slovenska 14 marca 1939, v ten istý deň večer Podkarpatská Rus, premenovaná na Karpatskú Ukrajinu, tiež vyhlásila nezávislosť a požiadala vládu Nemecka o prijatie protektorátu nad Karpatskou Ukrajinou. Nemecko ale neprijalo protektorát, ani vyhlásenie nezávislosti a naopak dalo súhlas Maďarsku na okupáciu Podkarpatskej Rusi.

Po skončení druhej svetovej vojny Stalin pripojil Podkarpatskú Rus k ZSSR ako súčasť sovietskej Ukrajiny. Takto vznikla zakarpatská oblasť sovietskej Ukrajiny a Rusíni boli s okamžitou platnosťou premenovaní na Ukrajincov.  S rozpadom ZSSR sa Podkarpatská Rus stala súčasťou nezávislej Ukrajiny. Súčasne 78 percent hlasovalo za autonómiu v rámci Ukrajiny, ale Kyjev nedal Zakarpatsku autonómiu.

Treba pripomenúť, že Rusíni (Ukrajinci) tvoria vyše 80 percent obyvateľstva a najväčšou menšinou sú Maďari (12%).  Na Zakarpatsku žijú aj Rumuni, Rusi a tiež malá slovenská menšina. Rusíni, na rozdiel od Slovenska, nie sú uznaní Ukrajinou za národnosť, ale sú oficiálne Ukrajincami.

To isté sa týka rusínčiny, ktorá nie je uznaná za samostatný jazyk. Navyše, po posledných voľbách Ukrajinská Najvyššia Rada (parlament) prijala jazykový zákon, ktorý zavádza totálnu ukrajinizáciu. Zákon o zabezpečení používania ukrajinského štátneho jazyka zavádza ukrajinský jazyk ako povinný v „predškolských, mimoškolských, základných, stredných a vysokých školách“.  Porušovanie zákona sa bude trestať pokutami, ktoré budú udeľovať jazykoví inšpektori. Za poníženie ukrajinčiny je možné aj väzenie. Dosluhujúci prezident Porošenko už povedal že nový zákon podpíše.

V Rade je súčasne návrh, ktorý výrazne obmedzí právomoci zvoleného prezidenta Zelenského. Fakticky z dnešného silného prezidenta by sa stal symbolickým prezidentom bez reálnych právomoci. Napriek tomu,  že prezident má právomoc za určitých podmienok rozpustiť Najvyššiu Radu, predseda Rady sa už nechal počuť, že nevidí žiaden dôvod na rozpustenie Rady.

Tak to vyzerá, že napriek nedávnym voľbám sa situácia na Ukrajine  stále viac zamotáva. Na jednej strane drvivá prehra Porošenka sa udiala práve v rusko-hovoriacich oblastiach Ukrajiny a na Zakarpatsku (Podkarpatskej Rusi). Na druhej strane je evidentné že tvrdí ukrajinskí nacionalisti nemienia jednoducho odovzdať moc a využívajú obrovskú neskúsenosť novozvoleného prezidenta Zelenského (populárny herec a komik), ktorý sa síce sťažoval na odkladanie vyhlásenia konečných volebných výsledkov, ale hneď na to odišiel na dovolenku do Turecka.

Stať sa môže hocičo. Reálnu moc majú oligarchovia (jeden z najbohatších je Porošenko) ale averzia voči nim narastá proporcionálne tomu ako obyvateľstvo chudobnie. Ukrajina sa stala najchudobnejšou krajinou Európy.

Medzinárodný menový fond žiada ďalšie zvyšovanie cien, vrátane plynu pre domácnosti, ale novozvolený prezident sľúbil zníženie cien. Zahraničný dlh rastie a v tomto roku má Ukrajina vyplatiť niekoľko miliárd dolárov štátneho dlhu, z toho skoro dve miliardy Medzinárodnému menovému Fondu.

Navyše tak vyzerá, že po piatich rokoch čakania Rusko stratilo trpezlivosť a oznámilo, že na základe zjednodušených predpisov začne vydávať ruské pasy záujemcom z Donbasu (tzv. Donecká a Luhanská republiky) a uvažuje, že túto možnosť by mohlo poskytnúť všetkým obyvateľom Ukrajiny.  Súčasne od 1. júna zavádza de facto embargo na vývoz ropy a ropných produktov na Ukrajinu, vrátane reexportu cez Bielorusko a tiež zákaz dovozu z Ukrajiny vybraných tovarov. Ale sa aj naznačuje, že  obchodné embargá a politika by sa mohli líšiť pre rôzne regióny Ukrajiny (v závislosti od ich správania?).

Neistota na Ukrajine jednoznačne narastá. V tejto súvislosti je potrebné aby sa Slovensko pripravovalo na všetky alternatívne situácie, ktoré môžu nastať na Ukrajine. A mať plán pre každú z týchto alternatív. A to nie je len otázka zabezpečenia dodávok ropy, plynu a iných surovín, ktoré k nám prúdia práve cez Ukrajinu. Mala by sa napríklad venovať zvýšená pozornosť prebiehajúcej výstavbe nového severného a tureckého plynovodu a hlavne ich napojeniu na slovenskú plynovú sústavu. Slovenské záujmy sa predsa len líšia od napríklad poľských.

Má to ekonomickú rovinu, ale aj bytostne existenčnú. Keď by vybuchol tranzit cez Ukrajinu, Slovensko musí byť pripravené na možnosť dostatočných dodávok cez alternatívne trasy. Z ekonomického pohľadu zaujímavosťou tiež je, že susedné Rakúsko si už  zabezpečilo,  že bude ešte viac profitovať z dodávok ruského plynu prostredníctvom centra pre skladovanie a distribúciu plyny ležiacom kúsok od slovenskej hranice Baumgartene – Central European Gas Hub (CEGH). Aj severný prúd II, aj turecký prúd skončia práve v Baumgartene.

CEGH spolu s Viedenskou burzou otvorili obchodovanie s plynom na spotovom trhu. Je potešiteľné, že slovenský prepravca plynu Eustream vlastní 15 percent akcií vo vyššie uvedenej spoločnosti  CEGH. Ale aj tak faktom je že Rakúšania budú v ďaleko väčšej miere profitovať z distribúcie a obchodovania s plynom a netreba zabúdať, že samotný hub je v Rakúsku.

S tým ako sa komplikuje situácia okolo Ukrajiny, mimoriadnu dôležitosť pre Slovensko naberá aj otázka budúcnosti Zakarpatska (Podkarpatskej Rusi) a nám blízkych Rusínov. Samozrejme že v našom záujme je zachovanie tranzitu ropy a plynu cez Ukrajinu a tiež celistvosti Ukrajiny. Ale prezieraví hospodári a politici  myslia aj na zadné vrátka. Čo keby sa stalo toto, alebo toto, alebo čokoľvek? Hovorí sa, že človek je si strojcom svojho šťastia.

Pripravujú sa naši susedia  potichučky na rôzne scenáre, ktoré by mohli nastať?

Koľko pasov rozdalo Maďarsko na Zakarpatsku (Podkarpatskej Rusi)?  A to nielen Maďarom ale aj Rusínom. Koľkí Rusíni pracujú dnes na Slovensku a majú maďarské pasy? Koľko pasov alebo preukazov  zahraničného Poliaka vydalo Poľsko na západnej Ukrajine? Nehovoriac o rumunských pasoch v Moldavsku ale aj v severnej Bukovine (časť Ukrajiny). Aké to môže mať následky?

Nemalo náhodou v roku 1939 vyše päť mesiacov Poľsko a Maďarsko spoločnú hranicu v Karpatoch? A nebolo Slovensko týmto odrezané od východu? Nebolo vtedy Maďarsko našim východným susedom, nielen južným?  Nezačal sa práve z Podkarpatskej Rusi 23. marca 1939 útok maďarských jednotiek na východne Slovensko? Nezačala sa tým tzv.  „malá vojna“ medzi Maďarskom a Slovenskom?  Nestratili sme vtedy ďalších 74 obcí a 45000 obyvateľov slovenskej a rusínskej národnosti?

Pol roka predtým, na základe Viedenskej arbitráže z 2. novembra 1938 už Slovensko stratilo Senec, Šamorín, Galantu, Šaľu, Nové Zámky, Vráble, Levice, Lučenec, Rimavskú Sobotu, Rožňavu, Košice a Veľké Kapušany. Horko-ťažko sa vtedy podarilo zachrániť Bratislavu a Nitru.

Bolo vtedy Slovensko dobre pripravené na arbitráž, alebo nebolo skoro vôbec pripravené? Vedel si vtedy v roku 1937 vôbec niekto prestaviť aká pohroma nás postihne o rok? Errare humanum est. Mýliť sa je ľudské. Len múdry sa učí na chybách druhých a hlupák sa nenaučí nikdy. Alebo ako hovoria bratia Česi: „Kdo umí ten umí a kdo neumí, ten čumí“.

Prezieraví a múdri sa nehádajú navzájom, ale sa dôkladne pripravujú na hocijakú novú skutočnosť, ktorá môže nastať. Aj takú, ktorá sa môže zdať absolútne nepravdopodobná, alebo aj šialená!

Bismark zjednotil Nemecko silou po troch vyhratých vojnách Pruska. Najprv proti Dánsku v spojenectve s Rakúskom, potom proti Rakúsku za neutrality Ruska, Francúzska a Veľkej Británie a nakoniec proti Francúzsku za neutrality Rakúska, Ruska aj Veľkej Británie. Relatívne slabšie Prusko sa premenilo za sedem rokov na mocné Nemecko!! Na úkor všetkých svojich susedov. A pohltilo všetky dovtedy nezávislé nemecké štáty. Také ako napríklad Bavorsko, Sasko, Bádensko alebo Württemberg.

Dosť bolo hašterenia, nenávisti a fanatizmu na Slovensku. A ohlupovania mládeže. Pomaly ale iste nastáva doba historických zlomov. A prezieraví, chladno uvažujúci a ďaleko menej rozhádaní sa dôkladne dopredu pripravujú a pripravujú aj iných. Napríklad väčšina ruských (a nielen ruských) politológov si úprimne myslí, že Zakarpatsko (Podkarpatská Rus) je obývané Maďarmi a predtým patrilo Maďarsku. A nikto neprotestuje (ako v prípade nadchádzajúceho vydávania ruských pasov na Donbase) že Maďarsko už dávno začalo masovo rozdávať maďarské pasy tam žijúcim Maďarom, ale aj Rusínom.

Ako sa pripravuje Slovensko? Ááááááá. Slovensko sa navzájom „úspešne“ nenávidí a háda. Študenti za zaoberajú rôznymi „Gender Swap“. Slovensko dovoľuje cenzurovanie na Slovensku nadnárodnými internetovými operátormi. Najnovšie sa chce zakazovať už aj ústavou garantovaná sloboda vyjadrovania názorov a združovania. Fanatizmus novodobých normalizátorov naberá nebezpečné obrátky. Nie je to tak náhodou jedným z cieľov? Aby sa umelým vyvolávaním nenávisti odvádzala pozornosť…..?

Slováci a Rusíni stáročia žili vedľa seba a spoločne bojovali častokrát za holú existenciu. Sme si veľmi blízki. A je tiež v záujme Slovenska urobiť všetko preto aby Zakarpatsko (Podkarpatská Rus) zostalo našim susedom aj v budúcnosti a nebolo nedajbože okupované niekym iným.

Veď Rusíni žijú aj na Slovensku a sú spätí so Slovenskom. Napríklad veľký Rusín Alexander Duchnovič, po ktorom je nazvané divadlo v Prešove. Bol nielen jeden z hlavných tvorcov samostatného rusínskeho národa, ale bol aj prívržencom slovenského národného hnutia a prispieval do slovenskej tlače.

Netreba nikdy zabúdať, že na východ od dnešnej hranice žije nám kultúrne a jazykovo blízky národ, s ktorým sme zdieľali nielen dobré aj zlé, ale vždy sme si navzájom pomáhali.  To je aktuálny odkaz aj pre dnešok.

Dezider Štefunko