Figarovox: Aj v tomto roku bola v niektorých štvrtiach noc 14. júla zatienená ničením majetku a násilnosťami voči poriadkovým silám. Po prvýkrát sme videli horiace barikády, ktoré blokovali niektoré ulice v 18. 19. a 20. parížskom obvode. Čo si o tom myslíte?

Thibault de Montbrial: Jedná sa tu o určitý vývoj, ktorý je celkom logický a neúprosný. Takéto postupy sme zatiaľ ešte nikdy priamo v Paríži intra-muros nevideli, okrem niektorých ojedinelých manifestácií. Okrem závažnosti týchto udalostí (barikády priamo v Paríži) ešte musíme konštatovať, že tieto boli iba veľmi okrajovo spomenuté v médiách, ako keby médiá váhali medzi tým, ako znížiť ich dôsledky a význam, a istým druhom fatalizmu, vychádzajúcim z bagatelizovania, pretože takéto udalosti sa už pravidelne vyskytujú v okrajových štvrtiach mnohých francúzskych veľkomiest. Aj policajti vravia, že títo páchatelia sa už neboja nastražiť pasce na políciu a postaviť sa jej zoči-voči, čo sa predtým nedialo.

Znamenajú tieto barikády a zrážky, že sa násilie voči poriadkovým silám posunulo na vyššiu úroveň? Tá vyššia dosiahnutá úroveň je, že predtým bolo takéto organizované násilie priamo v hlavnom meste nemysliteľné a zatiaľ sa jednalo o ohraničené vybočenia na okraji určitých ojedinelých akcií (oslava titulu PSG v máji 2013) alebo manifestácií. Čo sa postupu týka, ich nahusťovanie počas niekoľkých rokov v mnohých okrajových štvrtiach už nemôžeme považovať za ojedinelý jav. Aby som to objasnil, je to dobre vidieť na afére Sevran, kde sa mi zdá že sa prešlo na vyššiu úroveň násilností. Tu sa jedna policajná skupina (Compagnie de Sécurisation et d’Intervention) dostala do celkom dobre pripravenej naozajstnej pasce. Jedného z policajtov, oddeleného od svojich kolegov (p.p.: ktorý po privítacej spŕške kameňov, fliaš, … spadol z motocykla a ocitol sa osamotený) napadlo zozadu a bilo (p.p.: kovové tyče) niekoľko desiatok indivíduí, ktorých úmyslom bolo ho zlynčovať. Musel až 8 krát vystreliť zo svojej služobnej zbrane, aby sa mu podarilo vyslobodiť sa. (p.p.: čo je vec vo Francúzsku nevídaná, veď si len spomeňte na policajtov, ktorí sa nechali vo svojom aute takmer upáliť, bez najmenšieho prejavu sebaobrany. Aj pri 8 výstreloch trafil iba jedného útočníka do brucha.)

To že prežil môžeme považovať za zázrak. Z tejto udalosti 14. júla 2017 vyplýva to, že vôľa bojovať proti polícii s úmyslom zabíjania (molotove koktaily, delobuchy, lynčovanie) prešla do zvykov etnikodelikventských bánd, ktoré sa takto bežne správajú, tak ako aj extrémna ľavica, čo sme mohli viackrát v minulom roku vidieť najmä v Paríži, Nantes a Rennes, počas manifestácií proti Zákonníku práce. Bohužiaľ sa musíme obávať, že budúce zvýšenie úrovne násilia so sebou prinesie to, že tieto bandy použijú palné zbrane iné, ako lovecké pušky, to znamená pištole a útočné pušky, čo sme zatiaľ u nich ešte nepozorovali. Vysokí predstavitelia poriadkových síl vo Francúzsku s istotou predpokladajú, že takto pripravené pasce vyústia do zabitia policajtov v budúcich mesiacoch. Zdá sa, že no go zóny sa rozrastajú až do hlavného mesta, zatiaľ len do jeho okrajových obvodov. Kam to až môže zájsť? Ako zahatať problém, ktorý pozorujeme už viac rokov? Z týždňa na týždeň nám tieto udalosti zovšednievajú a rozširujú sa. Nikto nemôže vylúčiť, že nejaký incident (p.p.: s chránenou skupinou obyvateľstva) nebude zámienkou zorganizovania razie z okrajových štvrtí do centra mesta.

Jeden vysoko postavený predstaviteľ polície sa mi nedávno zveril so svojou obavou, že môže dôjsť k tomu, že malé skupiny osôb sa z jednotlivých staníc prímestských štvrtí vydajú do centra a za niekoľko desiatok minút sa ocitnú v srdci hlavného mesta. Je isté, že trend smeruje k čoraz vyššiemu výskytu týchto pascí na poriadkové sily. Treba ešte raz a znova zdôrazniť, že okrem poriadkových síl sú terčmi aj hasiči a záchranná služba. Aj keď príčiny sú rôzne, je to jedným z výsledkov ekonomických a etnických zlomov v našej spoločnosti. Je to aj politika ústupkov, čo napríklad znamená nepokúšať sa dolapiť pôvodcov určitých nevychovaností, ako napríklad ródea mladých motorkárov, aby sa predišlo často smrteľným nehodám, ktoré sa po následnej policajnej naháňačke motorkára často stávajú. Za týmto potom nasledujú vzbury celých okrajových štvrtí proti „policajnej brutalite a rasizmu“. Táto politika ústupkov nie je chápaná dotknutými ako ústretová, ale naopak, ako slabosť úradov, ktorá ešte viac toto protispoločenské konanie posmeľuje. Prakticky všetci miestni politici a predstavitelia poriadkových síl s ktorými sa stretávam s veľkou pravdepodobnosťou predpokladajú, že v blízkej až strednej budúcnosti dôjde k výbuchu, ako dôsledku novej vlny násilia, a tento výbuch dá do pohybu sily, ktoré už nikto nebude schopný ovládnuť.

V každom prípade je verejným tajomstvom, že tradičné poriadkové sily (Polícia a Žandári) už nebudú môcť samy čeliť násiliu, ktorého rytmus a intenzita sa stále zvyšujú.