Slovensko 20. januára (HSP/Foto: Mária Čapáková)
Keď si spomínam na svojho otca, často sa mi vybaví, ako stojí pri okne, s rukami za chrbtom, zamyslene pozerá von a konštatuje: „Ťažké časy idú.“ Vždy ma to hnevalo. Nechcela som pripustiť, že by otec mohol mať pravdu. Bolo to pred niekoľkými rokmi, keď Slovensko ešte nebolo v Európskej únii. Dnes uvažujem nad tým, že sa tých ťažkých časov nedožil, ale jeho pohľad do budúcna bol správny. Ako to mohol vedieť? Zažil prvú Slovenskú republiku, prežil druhú svetovú vojnu, nástup komunizmu, rok 1968, dožil sa nežnej revolúcie aj rozdelenia Česko – Slovenska, dokonca aj spoločnú európsku menu si ešte užil. Jeho životné skúsenosti a múdrosť šedín mu dávali triezvy pohľad na politické dianie v Európe aj na Slovensku. Preto si mohol dovoliť konštatovanie, že idú ťažké časy.
My to možno tak nevnímame. Zvykli sme si na to, že životné podmienky v našej krajine sú stále ťažšie a ťažšie. Medzi ľuďmi prevláda názor, že lepšie už bolo a akosi pasívne prijímame všetko, čo vláda uvádza do praxe. Sme ako pokusné králiky – niečo na nás otestujú, možno to chvíľku bolí, podskočíme si a potom sa rezignovane stiahneme do kútika. A to je asi cieľ, aby sme rezignovali a ticho trpiac prijímali všetky rozhodnutia „o nás bez nás“. Za celé stáročia sa situácia nášho národa nijako nezmenila, stále sme tam, kde sme boli. Stále bojujeme o slobodu a dôstojný život. Len historické okolnosti sa menia. Či sa to volá Rakúsko – Uhorsko, komunizmus, Európska únia… Na názve skutočne nezáleží, podstatné je to, čo a ako žijeme. A faktom je, že sme sa z tej našej histórie ani minimálne nepoučili.
Aby nás to tak nebolelo, vhupli sme do životného trendu „zarobiť čo najviac peňazí“ a ukázať ostatným, na čo všetko máme. Hodnoty, ktorým pripisujeme význam, nás ešte viac vťahujú do kolotoča ťažkých časov. Nenaučili sme sa, ako si život uľahčiť, ale dokonale si ho vieme skomplikovať. Napríklad jednoduchý obraz mladej rodinky – najprv hypotéka na byt, potom treba kúpiť auto, keď prídu deti, ale za čo? Nuž za ďalšiu pôžičku, veď čo, budeme viac pracovať, aby sme mohli splácať. Deti podrastú a hodil by sa väčší byt, aby malo každé svoju izbu, to je také ideálne. Do toho sa kopia partnerské problémy, lebo vďaka nutnosti viac zarobiť – viac pracovať – sa rodina stretá spolu čím ďalej tým menej.
Živiteľ rodiny sa cíti unavený, ale nenájde pochopenie, pretože je na neho neustále vyvíjaný tlak – „pomaly nebudeme mať z čoho žiť!“ A čím sú deti väčšie, tým sa finančné nároky rodiny zvyšujú. Deťom treba dopriať, aby na ne kamaráti neukazovali prstom, aby zapadli do partie… A pritom by stačilo trošku skromnosti vložiť do nazerania na život. V dnešnej dobe neobstojí názor „chcem dopriať sebe, svojim deťom, pretože moji rodičia si to nemohli dovoliť“. Skutočnosť je taká, že my si to tiež nemôžeme dovoliť. Len niekto vymyslel systém, ktorý nás ľstivo presvedčil o tom, že môžeme si dovoliť všetko. Je to jedno veľké klamstvo. To „všetko“, čo si môžeme dovoliť, je splácať pôžičku za pôžičkou, žiť na dlh a umárať sa myšlienkami, či budem mať na ďalšiu splátku… Veru, ťažké časy nastali. Vhupli sme do nich plnou účasťou. Dopomohli sme k ich vzniku. Nechali sme sa oklamať vidinou života na vysokej nohe. A systém, v ktorom žijeme, nás vtiahol do bludného kruhu.
Dnes už nezažijeme večer na sídlisku, ako sa otvárajú okná a rodičia volajú smerom k ihrisku mená svojich ratolestí. Počas môjho detstva to bol „rituál“. „Meri, domov!“ „Katka, večera, domov!“ Teraz majú deti mobilné telefóny. Ale ich detstvo nemá také čaro, ako malo to naše. Mám krásne spomienky na to, ako moja mama vyrobila z kartónu šachovnicu a s fazuľkami sme hrávali dámu počas dlhých zimných večerov. Dnes fičí „playstation“ a počítačové hry, pri ktorých ani nie je možnosť zažiť sa navzájom ako ľudia.
My sme si nemohli dovoliť drahé hračky, ale nikdy sme sa nenudili. Boli časy, keď sme bývali v malom byte šiesti a možno aj vďaka tomu máme teraz k sebe blízko ako ľudia. Dokonca na nás ukazovali prstom, no nijako nám to nebráni žiť dôstojný život. Na dovolenky sme vôbec nechodili, občas na závodnú chatu z maminej práce alebo kým žila babka, prázdninovali sme u nej. Zato nás však otec neustále bral do prírody, na túry a na výlety po slovenských mestách. Staral sa o to, aby sme čítali knihy a sám nám vyberal také, čo nás zaujímali. A auto? To sme nemali… Vtedy som nepočula otca hovoriť o tom, že idú ťažké časy. Žili sme skromne, ale mali sme všetko, čo sme nevyhnutne k životu potrebovali.
Začínam tušiť, o čom to môj otec hovoril, keď zamyslený pozeral z okna. Zažil dosť na to, aby vedel reálne zhodnotiť „časy“. Mohol si dovoliť pomenovať ich ako ťažké. Časy, v ktorých vládne túžba po peniazoch a bohatstve ani nemôžu byť iné. Ešte to môžeme zmeniť. Stále je možnosť uskromniť sa, odmietnuť systém, ktorý nás núti za všetko zaplatiť priam do ostatného haliera. Nezhánať sa hystericky po peniazoch, aby sme si mohli všetko dovoliť. Dovoľme si radšej zažiť vzájomnú blízkosť a vnútorné bohatstvo svojich blízkych. Načrime hlbšie, ako len do peňaženky… v nás je niečo oveľa cennejšie, niečo, čím premôžeme aj ťažké časy. Ešte stále to v nás je. Láska nikdy nezanikne.
Mária Čapáková
Ak si chcete prečítať všetky články autorky, vložte do vyhľadávania jej meno