Môj profil 
Predplatné
“Hoci sme boli oblečení v ochranných odevoch s filtrom a ochranným štítom, niektorí repatrianti sa dopočuli, že dobrovoľníci sú kňazi a rehoľné sestry. Aj takto oblečení sme mohli rozprávať o prameni našej nádeje, ktorou je Kristus,” hovorí v rozhovore s Tlačovou kanceláriou KBS sr. Lucia Vojtašáková CJ.
Viete nám opísať svoju skúsenosť v centrách, kde a ako ste pomáhali?
“Pán nás oslovuje a uprostred našej búrky nás pozýva prebudiť a aktivovať solidaritu a nádej…” (Z homílie pápeža Františeka pri Urbi et Orbi). Pán aj mňa oslovil počas búrky a pozval k solidarite a nádeji i skrze slová Svätého Otca Františka a mojich predstavených. Po vypuknutí pandémie v našej krajine sme viaceré sestry v modlitbe vnímali volanie k službe a angažovaniu sa k spoločnému dobru v službe bratom a sestrám. Výzva našej provinciálnej predstavenej sr. Agnesy zapojiť sa do služby v karanténnych centrách prišla ako odpoveď na naše predchádzajúce hľadanie a rozlišovanie v modlitbe.
Ako konkrétne ste to realizovali?
“Spolu s mojou miestnou predstavenou sr. Magdalénou sme kontaktovali karanténne centrum v školskom internáte Havranské v Banskej Bystrici, kde okrem nás sestier prijali službu dobrovoľníka aj bratia kapucíni z Poník.”
Aká to bola pomoc, ako bola prijatá, ako na ňu pozeráte s odstupom času?
“Naša práca spočívala predovšetkým v registrácii repatriantov, roznášaní jedla a vynášaní odpadu. Pre repatriantov to bol aj náročný čas izolácie od rodiny, priateľov a neskrývali svoje emócie sklamania, že nedobrovoľne uviazli v karanténnom centre. Zo začiatku bola naša pomoc samotnými repatriantami prijímaná rôzne. Niektorí boli vďační, pre iných sme sa stali objektom, komu mohli vyjadriť svoje sťažnosti a nesúhlas s pobytom v karanténnom centre. Avšak, keď zistili, že sme dobrovoľníci, ich pohľad sa postupne menil. Naša prítomnosť v karanténnom centre, nebola len o jednoduchých úkonoch pri roznášaní jedla alebo zbieraní smetí.”
Čo pre vás znamenala táto pomoc?
“Bola tiež prejavom solidarity, že hoci nemusíme byť v karanténnom centre, sme tam dobrovoľne spolu s nimi, až dovtedy, kým tam budú oni. Spolu s nimi čakáme na testovanie, spolu s nimi odchádzame späť do našich domovov. Hoci sme boli oblečení v ochranných odevoch s filtrom a ochranným štítom, niektorí repatrianti sa dopočuli, že dobrovoľníci sú kňazi a rehoľné sestry. Aj takto oblečení sme mohli rozprávať o prameni našej nádeje, ktorou je Kristus. Keďže sme mali medzi sebou dvoch kňazov, mali sme denne aj svätú omšu, kde sme prinášali v modlitbe našich repatriantov a ich blízkych. S odstupom času sa na túto skúsenosť pozerám s väčšou ľahkosťou a vďačnosťou. Keď sme však začínali, nevedeli sme, ako to celé dopadne, či budeme mať aj pozitívne prípady, či sa nám podarí ochrániť vlastné zdravie, ale Bohu vďaka, boli sme všetci „negatívni“.”
Čo vám to dalo a čo vám to vzalo, prečo je podľa vás dôležitá táto pomoc?
“Som otvorená pre podobnú službu aj budúcnosti, nakoľko som zamestnaná v školstve a opäť sa vraciame fyzicky do školy, tentokrát to už nie je možné. Po vypuknutí pandémie Covid – 19 na Slovensku som sa častokrát vracala do minulosti, čo robila Cirkev, keď vypukla nejaká epidémia. Keď v roku 1591 vypukol v Ríme mor, jezuiti otvorili nemocnicu, kde prijímali tých, čo to potrebovali. Neostali v pohodlí vlastných domov a v zajatí strachu o svoj život. V dôvere Bohu riskovali vlastné životy, mnohí sa aj nakazili a zomreli. Naša služba v karanténnom centre sa určite nedá porovnať s touto situáciou, ale princíp je rovnaký. Táto skúsenosť bola pre mňa školou ako nežiť v strachu o svoj vlastný život, ale v dôveru Bohu s sa otvoriť pre službu druhým. Nie každý má takúto možnosť, niekomu to nedovoľuje zdravie, inému zamestnanie alebo iné okolnosti.
Nemyslím si, že sme nejakí hrdinovia, ktorí pracovali v karanténnom centre. Mnohí v týchto dňoch prišli o svojich blízkych, ďalší sú nútení čeliť existenčným ťažkostiam vo svojich rodinách a podobne. Ale každý z nás je pozvaný vychádzať zo seba a v dôvere sa obracať na Pána. Sama sa tomu len učím a stále znova a znova začínam. Osobitným darom bolo pre mňa spoznanie nových ľudí, našej skvelej koordinátorky a celého personálu. Tiež som vďačná za spoločenstvo, ktoré sme tam vytvorili pri spoločnom stolovaní, čase voľna, ale i pri každodennej večernej spoločnej modlitbe za ukončenie pandémie. Nemám pocit, že by mi čas v karanténnom centre niečo vzal, skôr naopak. Nanovo som sa presvedčila, že Boh je naozaj dobrý a stará sa o nás!”
Viac článkov s náboženskou tématikou nájdete v kategórii Svetonázor.
Pošlite nám svoj príbeh s Bohom.
.jpg)
.JPG)
