Keď vyrástol v školách v krásneho mládenca, ukazoval mužnú vážnosť a veľkú nábožnosť. V slobodných chvíľach kľačiaval v skrúšenej modlitba pohrúžený pred oltárom sv. Kassiana. A tieto výtečné vlastnosti zachránili ho pred svetárskym životom a nemravnými výstupkami, ktorých dopúšťali sa mnohí vrstovníci jeho.

Kornelius, biskup Imolský, zaľúbil si cnostného, učeného, krásneho mládenca; vzal ho k sebe, vyučil ho vo vedách svetských a bohosloveckých i v duchovnom rečníctve. Po dokončení učenia vstúpil do rádu mníšskeho a biskup Kornelius posvätil ho ku boku svojmu za diakona; lebo sa vzpieral prijať posviacku na kňaza. Mladý diakon bol ozdobou dvoru biskupského. Za vzor slúžil mu zbožný biskup Kornelius, ku ktorému vinul sa s najväčšou úctou ako k najlepšiemu otcovi.

Každý človek ctil si vzdelaného diakona. Prísné mravy, nábožnosť, vysoká učenosť a uchvacujúca výrečnosť pokorného mnícha obrátili na neho zraky predstavených cirkevných a skvelá povesť jeho niesla sa ďaleko Itáliou. Roku 433 zomrel v Ravenne arcibiskup Ján. Duchovenstvo a ľud vyvolili si kohosi za jeho nástupcu na stolicu arcibiskupskú, i vyslali poslov k svätému Otcovi do Ríma, aby ho potvrdil.

Biskup Kornelius a diakon jeho Peter odprevádzali poslancov ku pápežovi Sixtovi III. Medzi tým sv. Otec mal videnie. Sv. Peter a Apolinaris ukázali mu tvár toho, ktorého má ustanoviť za arcibiskupa do Ravenny a oznámili mu, aby nepotvrdil vyvoleného. Keď poslovia z Ravenny prišli k sv. Otcovi a jeden z nich držal reč, v ktorej odporúčal vyvoleného za arcibiskupa, uzrel pápež Sixtus III. medzi poslancami muža, ktorého vo videní označili svätí.

Bol to pokorný mních, diakon Korneliov — Peter. Sv. Otec nechcel potvrdiť voľbu a navrhol im diakona Petra za arcibiskupa. Z počiatku nechceli privoliť k tomu poslanci z Ravenny. Sv. Otec sdelil im zjavenie sv. Petra a Apolinarisa, a oni ochotne privolili, aby zbožný a učený mních a diakon stal sa ich arcibiskupom.

Pokorný sluha Boží zdesil sa nad týmto vyznačením. S plačom nad svojou nedostatočnosťou vrhol sa k nohám svätému Otcovi a prosil, aby ho nepovyšoval na vysokú dôstojnosť arcibiskupskú. Hovoril, že nie je schopný, ani hodný k takému vznešenému úradu. Sv. Otec riekol pokornému Petrovi, že milostivý Boh dáva tomu, koho si vyvolil za nástroj svoj, i rozum i mnohé iné milosti. Zbožný Peter podrobil sa vôli Božej a privolil, že prijíma dôstojnosť arcipastiersku v Ravenne.

V Ríme navštívil hroby sv. apoštolov Petra a Pavla; pomodlil sa skrúšene pri ich ostatkoch o mocnú prímluvu, aby dôstojne zastávať mohol vysoký svoj úrad. Potom odišiel s dobrodincom svojím, biskupom Korneliom, do mesta Imoly. I tu pomodlil sa na hrobe sv. Kassiana, usporiadal záležitosti svoje a nastúpil v mene Božom cestu do mesta Ravenny, aby zaujal prestol arcibiskupský.

Cisár Valentinian III. s manželkou, kňažstvo a veriaci ľud túžobne čakali príchod nového najvyššieho pastiera svojho a privítali ho veľmi slávne a úctivé. Keď pokorný sluha Boží vstúpil do brány mestskej, vzal ho nadšený ľud na ramená a v prítomnosti dvoru cisárskeho niesol ho víťazoslávne do chrámu arcibiskupského. V chráme očakával ho biskup Kornelius, posvätil ho za biskupa a slávnostne v mene pápežovom nastolil ho za arcibiskupa.

V Ravenne otvorilo sa svätému Petrovi široké pole činnosti. Vlažnosť vo viere, pýcha a život svetársky boli tam udomácnené. Hlavný účel štyridsaťdenného pôstu býval zmarený nekresťanskými obyčajmi a nemravmi. Svätý Peter zoprel sa s celou horlivosťou tým neriadom; i priviedol ovce svoje, ktoré boli poblúdili, na pravú cestu, i zachovávali svätý pôst dľa učenia i úmyslu cirkvi.

Táto horlivosť sv. arcibiskupa zrejmá je najviac z jeho posvätných rečí, ktoré sa zachovalý až na naše časy. Svätý Peter bol jeden z najvýtečnejších rečníkov piateho storočia. Ku kázňam jeho hrnuli sa zástupy poslucháčov nielen z mesta a okolia, ale i z ďalekých krajín. Dôrazne odporúčal časté hodné prijímanie najsvätejšej Sviatosti oltárnej. I privolával veriacim zástupom:

„Prijímajte často najsvätejšie Telo Božie; ono nech je dušiam vaším každodenným pokrmom.“

Na naše časy zachovalo sa 170 jeho kázní. Tie posvätné reči sú krátké, jednoduché, obsahujú mnoho jadra, a pojednávajú výhradne o pravdách evanjelických, rečou jasnou, jadrnou, nelíčenou, bez všetkých príprav rečníckych. I zdajú sa byť viac iba nákresmi toho, čo zlatoústy kazateľ prednášal. Trefne a dôkladne hovorí v kázňach svojich o častejšom prijímaní, o altnužne, o modlitbe a o pôste, ktorý vtedy býval zanedbávaný i v jeho arcibiskupstve.

V tých časoch boli veľmi potrebné takéto stručné a dojímavé kázne, keď svätú cirkev znepokovali bludy, roztržky a iné nepokoje. Vpádmi bojovných surových národov bola rimská ríša otrasená. V krátkom čase na to zaniklo západné cisárstvo rimské.

I zdalo sa, že poriadok spoločenský zmizne a kresťanská viera i mravy zahynú vo všeobecnom nepokoji a pokleslosti. Svätý Peter strážil pri všeobecnej pokleslosti mravov, ktorú badať bolo i na samom dvore cisárskom, nad stádom svojím. Neúnavne hlásal slovo Božíe; karhal hriešnikov, horlil za povznesenie poriadku cirkevného; napomínal obrátených hriešnikov ku stálosti v dobrom; proti nápadom bludarov a zlostníkov stál pevne ako skala.

A milostivý Boh požehnával neúnavné jeho práce! Neverci, bludári a veľkí hriešnici získaní boli sv. cirkvi jeho pôsobením; lebo on ako dobrý pastier tak dlho hľadal stratené ovce, až ich našiel a priviedol do ovčiarne svojej. Veľkú starosť mal o podriadené duchovenstvo. Vystavil veľký dom, v ktorom býval s duchovenstvom, aby udržal ho na výške vzoru kňazského. Sám predchádzal kňazov svojich vo všetkom skvelým príkladom.

Veľkým namáhaním a prísnym životom schudol na tele tak, že bol iba kosť a koža. Život jeho strpčovali najmä bludári. Okolo roku 430 začal rozširovať Nestorius, biskup v Konštantinopoli, nový blud, že Kristus Pán Boh a Človek spolu nie je v jednej osobe a že Panna Maria nie je Matkou Božou, ale Kristovou. Proti tomuto kacírskemu učeniu povstal horlivo opát konštantinopolský, menom Eutyches.

Ale i on upadol do bludu; lebo učil, že Kristus Pán mal iba jednu priradenosť a nie dve, božskú totižto a ľudskú. Sv. Flavian, arcibiskup v Konštantinopoli, odsúdil na sneme cirkevnom roku 448 blud Eutychov a vyobcoval zatvrdilého kacíra z lona sv. cirkve. Bludár Eutyches protestoval proti výroku, odvolával sa na pápeža a rozposlal listy na biskupov, aby ich získal kacírskym svojim domienkam.

Svätý Peter odpovedal:

„S bôľom čítal som list tvoj; lebo keď svornosť a pokoj v sv. cirkvi slúžia v nebi k radosti, aké-že bolesti zakúšajú sa nad roztržkami, ktorými ony bývajú marené?“

I napomínal vzdorného poblúdenca výmluvnýtni slovami, aby sa podrobil stolici pápežskej a učeniu sv. cirkve, vynesenému na sneme cirkevnom, a nedohadoval sa; za príklad výstražný uvádzal mu Nestoria a iných bludárov, ktorí neposlušnosťou svojou veľmi poblúdili a ako nenapraviteľní kacíri zahynuli.

Horlivo strážil pastier i nad stádom svojím. Učil, napomínal hriešnikov a poblúdených. A Boh požehnával jeho prácam. Ku cti Božej staval svätý Peter mnoho chrámov a verejných stavísk a obnovoval. Postaral sa i o dobrú vodu pre mesto Ravennu. Roku 448 prišiel do Ravenny sv. Germán, biskup z mesta francúzskeho Auxerres.  Svätý Peter privítal veľkého muža Božieho veľmi úctivo i pojednával s ním o veciach cirkevných.

Pri odchode svojom na druhý svet daroval sv. Germán vrchné svoje rúcho tak ako i kajúcné svätému Petrovi Chrysologovi. A keď sv. Germán tam zomrel, poslal sv. arcibiskup telo jeho Francúzsku. Roku 450 blížil sa divoký Attila, panovník Hunnov, ktorý sám seba nazval «bičom Božím», k mestu Ravenne. Svätý Peter Chrysolog vyšiel oproti surovému podmaniteľovi a zachránil prosbami a darami ohrozené mesto od hroznej záhuby.

Za osemnásť rokov riadil horlivo a príkladne svätý Peter arcibiskupstvo v Ravenne. Nie dlho pred blahoslavenou svojou smrťou daroval svätý Peter Chrysolog chrámu svätého Kassiana v Imole striebornú korunu, v ohni pozlátenú a okrášlenú drahými kameňmi, ako i zlatý kalich a striebornú patenu, ktoré posiaľ zachovávajú sa v tom chráme, a oslávené boli mnohými divmi.

Keď mnohými prácami vysilený a vyschnutý na kosť a kožu cítil, že sa mu blíži hodinka smrti, odišiel do Imoly, aby tam na hrobe patróna svojho, sv. Kassiana, život svoj dokonal. Slúžil sv. omšu pri oltári sv. Kassiana, kázal slovo Božie, napomínal prítomných veriacich i kňazov, aby ničím nedali sa odvrátiť od viery, predpovedal blízku svoju smrť a prosil, aby ho tam pochovali. Potom zložil infulu s hlavy, modlil sa skrúšene na stupňoch oltára a medzi modlitbou usnul v Pánu dňa 4. decembra roku 450.

Telo jeho pochované bolo v chráme sv. Kassiana, kde podnes nachádza sa väčšia časť ostatkov jeho. V meste Ravenne prechováva sa jedno rameno jeho. Na hrobe jeho stali sa mnohé divy; i vyhlásený bol za svätého. Pripočítaný býva k učiteľom cirkvi. Svätý Peter Chrysolog vyobrazuje sa v rúchu arcibiskupskom, s knihou v ruke, ako ohlasuje slovo Božie; a pri ňom chrám.

Karol Jerguš