Svätý Otec prijal takmer päť stoviek pracovníkov vatikánskych médií

Vatikán 24. septembra 2019 (HSP/TK KBS/Foto:TK KBS-Spc Vatican)

Srdečným stiskom ruky poďakoval Svätý Otec František každému z takmer piatich stoviek pracovníkov vatikánskeho komunikačného a mediálneho sektoru. Pri stretnutí s nimi v pondelok 23. septembra zdôraznil, že iniciatívu v komunikácii má samotný Boh a služba komunikátora spočíva vo vydávaní svedectva. Najdôležitejší pre rast Cirkvi sú preto jej mučeníci. Viera sa nešíri cez reklamu, ale príťažlivosťou pravdy v dobre a kráse

V Kráľovskej sále Apoštolského paláca (Sala Reggia) pozdravil Svätého Otca v mene všetkých prítomných prefekt Dikastéria pre komunikáciu Svätej stolice dr. Paolo Ruffini. Audiencia pre všetkých zamestnancov a funkcionárov Dikastéria pre komunikáciu sa konala vôbec po prvý raz od začiatku pontifikátu pápeža Františka.

Príležitosťou bolo druhé plenárne zasadnutie tohto početne najväčšieho vatikánskeho rezortu, zriadeného v dnešnej podobe od roku 2015. V Ríme sa zišli od 23. do 25. septembra členovia a konzultori dikastéria z radov klerikov i laikov, pochádzajúci z rôznych častí sveta.

Svätý Otec prišiel na stretnutie s 15-minútovým predstihom. Po príhovore prefekta Ruffiniho vstal a prišiel mu osobne stisnúť ruku. Text svojho pripraveného príhovoru pápež František odovzdal na papieri a prítomným sa prihovoril spontánnymi slovami. Začal slovami poďakovania. Prinášame hlavné časti jeho príhovoru.

Naberať z Božieho bytia a mať ten istý postoj

„Ďakujem za vašu prácu, ďakujem za toto tak početné dikastérium… Pýtal som sa prefekta: „Ale, pracujú všetci?“ – „Áno“, odpovedal on – aby sa vyhol tomu známemu žartu, však? Pracujú všetci, a pracujú v tom postoji, ktorý vyjadruje túžbu Boha: komunikovať seba samého, v tom, čo teológovia nazývajú perichoréza. Boh komunikuje vo svojom vnútri a komunikuje sa nám.

Toto je počiatok komunikácie. Nie je to kancelárska práca, ako napríklad reklama. Komunikovať je doslova naberať z Božieho bytia a mať ten istý postoj, nemožnosť zostávať sami: potrebu komunikovať to, čo mám a myslím, že je pravdivé, správne, dobré a krásne. Komunikovať. A vy ste odborníci v komunikácii, ste v komunikácii zruční.

Na toto nesmieme zabúdať. Komunikuje sa dušou a telom, komunikuje sa mysľou, srdcom, rukami, komunikuje sa všetkým. Skutočný komunikátor dáva všetko, dáva celého seba – ako hovoríme v mojej krajine: „vloží celé mäso na oheň“, celé, neušetrí pre seba. A je pravda, že tou najväčšou komunikáciou je láska. V láske je plnosť komunikácie: v láske k Bohu a medzi nami.

Príťažlivosť: pravda sa spája s dobrom a krásou

Aká teda má byť komunikácia? Jedna z vecí, ktorú nemáte robiť, je publicita, čisto reklama. Nemáte robiť ako robia ľudské podniky, ktoré sa snažia získať viac ľudí… jedným odborným slovom: nesmiete robiť prozelytizmus. Nie je kresťanské robiť prozelytizmus. Benedikt XVI. to povedal veľmi jasne: „Cirkev nerastie cez prozelytizmus, ale cez príťažlivosť“, teda vďaka svedectvu. A naša komunikácia musí byť svedectvom.“

„Ak chcete komunikovať len určitú pravdu bez dobroty a krásy, zastavte sa, nerobte to. Ak chcete komunikovať pravdu, viac menej, ale bez zaangažovania sa, bez dosvedčenia tej pravdy vlastným životom, vlastným telom,… zastavte sa, nerobte to. Vždy je tu ten punc svedectva v každej veci, ktorú robíme. Svedkovia: kresťania, to znamená svedkovia, „mučeníci“. A toto je mučenícky rozmer nášho povolania: byť svedkami. Toto je prvá vec, ktorú vám chcem povedať.“

Pokušenie rezignovať pred svetom

„Ďalšou vecou je istá rezignácia, ktorá mnohokrát vstupuje do srdca kresťanov. Pozrime na svet: je to svet pohanský, a to nie je novinkou. Odjakživa je „svet“ symbolom pohanskej mentality. Ježiš prosí Otca pri Poslednej večeri, aby chránil apoštolov, nech neupadnú do sveta a svetskosti (porov. Jn 17,12-19). Ovzdušie svetskosti nie je niečo nové v 21. storočí. Vždy bola nebezpečenstvom, vždy bola pokušením, vždy bola nepriateľom: svetskosť. „Otče, ochraňuj ich, aby neupadli do sveta, nech svet nie je silnejší než oni“.

A mnohí, ja ich vidím, uvažujú: „áno, musíme sa trochu uzatvoriť, byť malou cirkvičkou, ale autentickou“ – toto slovo vo mne vyvoláva alergiu: „maličká, ale autentická“: ak niečo existuje, nie je nutné nazývať to autentickým. – Ešte sa neskôr k tomuto vrátim. – Toto je stiahnutie sa do seba samých s pokušením rezignácie. Je nás málo: no „málo“ nie v zmysle obrniť sa, keďže nás je málo a nepriateľ je väčší; málo ako kvások, málo ako soľ: toto je kresťanské povolanie!“

Cirkev nemnohých, ale kvas

„Netreba sa hanbiť, že je nás málo a netreba si myslieť: „Nie, Cirkev budúcnosti bude Cirkvou vyvolených“ – upadli by sme opäť do herézy esénov. A takto sa kresťanská autentickosť stratí. Sme Cirkvou nemnohých, ale ako kvások. Ježiš to povedal. Ako soľ. Rezignácia v kultúrnej porážke – dovoľte mi nazývať ju takto – prichádza od zlého ducha, neprichádza od Boha. To nie je kresťanský duch, lamentovať v rezignácii.“

„Toto je druhá vec, ktorú som vám chcel povedať: nebojte sa. Je nás málo? Áno, ale s vôľou byť misionármi, ukázať druhým kto sme. Svedectvom. Ešte raz zopakujem tú vetu sv. Františka svojim bratom, keď ich posielal kázať: „Hlásajte Evanjelium, a ak to bude nutné, aj slovami.“ Takže svedectvo na prvom mieste.

Pozerám na litovského arcibiskupa tu vpredu a myslím na toho emeritného z Kaunasu, ktorý sa teraz stane kardinálom: ten muž, koľko rokov strávil vo väzení? Svedectvom vykonal toľko dobra! Bolesťou… Sú to naši mučeníci, ktorí dávajú Cirkvi život, nie naši umelci, naši veľkí kazatelia, naši ochrancovia „pravej a celej náuky“… Nie, mučeníci. Cirkev mučeníkov. A komunikovať znamená komunikovať toto veľké bohatstvo, ktoré máme. Toto je tá druhá vec.“

Od kultúry adjektív k teológii substantíva

„A po tretie, vrátim sa k tomu, čo som povedal pred chvíľou, že vo mne tak trochu vyvoláva alergiu, keď počujem povedať: „Toto je autenticky kresťanské“, „toto je skutočne tak“. Upadli sme do kultúry prídavných mien a prísloviek a zabudli sme na silu podstatných mien.

Komunikátor musí dať porozumieť váhe reality podstatných mien, ktoré odrážajú realitu osôb. A toto je misia komunikácie: komunikovať realitu, bez prisládzania prídavnými menami a príslovkami. „Toto je kresťanské“: prečo hovoriť autenticky kresťanské? Je to kresťanské! Samotná skutočnosť podstatného mena „kresťan“, „som Kristov“ je silná: je to spodstatnené prídavné meno, ale je to substantívum.

Prejdime z kultúry prídavných mien k teológii podstatného mena. A takto musíte komunikovať.“

Na záver audiencie dal Svätý Otec príležitosť všetkým pracovníkom vatikánskych médií osobne ho pozdraviť stiskom ruky. V dlhom rade nechýbal ani trojčlenný tím Slovenskej redakcie Vatikánskeho rozhlasu – Vatican News.