Svätý Január – ani rozžeravená pec ba ani levy a tigre v aréne mu nedokázali ublížiť.

Bratislava 1. januára 2018 (HSP/Foto:HSP)

Život svätého Januára opísal obšírne prvý Ján diakon v Neapoli, okolo roku 920, z jeho spisu dozvedáme sa, že sv. biskup v meste Neapoli v Itálii v prostriedku tretieho storočia po Pánu Kristu sa narodil. Od svojej mladosti vyznačoval sa bezúhonnými mravy, hlbokou známosťou spásonosnej viery kresťanskej a neohrozenou horlivosťou v ohlasovaní slova Božieho. I povýšený bol sv. Január na biskupskú stolicu v meste Benevente.

Veriaci i pohania ctili vysoko zbožného biskupa, lebo jeho ustavičná snaha bola, žeby mohol šťastných urobiť svojich blížnych. Neohrozene ohlasoval učenie Kristovo medzi pohanmi a svojich veriacich povzbudzoval k stálosti v spasiteľnej viere a v čistote mravov.

Začiatkom štvrtého storočia zúrili pohanskí vladári za ukrutného cisára Diokleciána proti kresťanom po celej rozsiahlej krajine rímskej. Svätý biskup Január nebál sa nebezpečenstva, navštevoval z Beneventu svojich podriadených kňazov a povzbudzoval ich k plneniu povinností a ku stálosti vo vyznávaní svätej viery v tých krvavých časoch. V Misene neďaleko Neapolu účinkoval horlivý, učený a zbožný diakon Sosius, ktorého sv. biskup Január veľmi miloval.

Tento mladučký diakon naplnený bol takou milosťou Ducha svätého, že ho všetci ľudia zvelebovali. Svätý Január navštevoval ho často, aby sa sám rozohrial a posilnil v bázni Božej a v dokonalosti, i potešil jeho učeným obcovaním. V Misene bol hrob Kananejskej Sybilly, ktorý pohania navštevovali a svätý Január mal príležitosť týmto zaslepencom pravého Boha ohlasovať. Keď jedného dňa sv. Január do Miseny prišiel, našiel diakona Sosiusa v kostole, kde veriacim sväté Evanjelium vysvetľoval. Svätý biskup zastal si úctyplne medzi veriacich, a reč diakonova dojala ho hlboko, i poslúchal ohnivú reč učeného a zbožného mladého sluhu Božieho s dychtivosťou. Pri konci kázne uzrel zadivený biskup skvelý plamienok nad hlavou rečníka.

Po dokončení služieb Božích objal svätý Január diakona svojho a poľúbil ho na tvár, i oznámil zhromaždeným veriacim svoje videnie. Sosiusovi prorokoval, že sa stane mučeníkom. A nezadlho vyplnilo sa predpovedanie svätého Januára. Miestodržiteľ Kampanie, menom Drakoncius, počul o horlivom účinkovaní zbožného diakona Sosiusa, dal ho chytiť a pred svoj súd pohnať. I vyzval pohan svätého diakona, aby krajinským bohom obetoval. Sosius riekol smelo:

„Bože, zachráň mňa, žeby som sa dopustil takej bezbožnej ohavnosti a zneuctil svoje sväté náboženstvo, ku ktorému sa od útlej mladosti priznávam.“

Nahnevaný miestodržiteľ zahrozil mukami. Sosius riekol odhodlane:

„Nič ma neodlúči od lásky môjho Spasiteľa, nie zármutok a strach, nie hlad a nahota, nie nebezpečenstvo a prenasledovanie, ani meč nie.“

Táto smelá odpoveď rozdráždila Drakonciusa tak, že rozkázal sv. diakona do krvi bičovať a do žalára v Pozzuole (teraz Puteoli) hodiť, kde ho kati hladom a mučením trýznili. Keď sa o tej surovosti pohanov dozvedel diakon Prokulus a dvaja kresťanskí mešťania, Eutyches a Akucius, podplatili žalárnika a navštívili svätého Sosiusa, aby ho potešili, povzbudili a občerstvili. V meste potom zatracovali verejne surové nakladanie s nevinným diakonom. Keď to dopočul miestodržiteľ Drakoncius, dal i týchto troch smelých vyznávačov chytiť a do toho istého žalára zbičovaných a domučených hodiť. Ako náhle počul svätý Január, čo sa s jeho diakonmi a veriacimi deje, ponáhľal sa do Pozzuola, vymohol si prístup do žalára, tešil uväznených vyznávačov, zaopatril ich pokrmom a častejšie ich navštevoval, ačkoľvek mesto Benevent od Pozzuola veľmi vzdialené bolo.

Cisár Dioklecián odvolal Drakonciusa a vymenoval za miestodržiteľa do Kampanie ešte zúrivejšieho pohana, menom Timothea, keď medzitým horliví vyznávači v Pozzuole už vyše roka v žalári sa trápili. Timotheus prišiel do mesta Noly, i žiadal od vladára, aby mu predostrel všetky súdne spisy, ktoré za jeho predchodcu pri vypočutí obžalovaných kresťanov zhotovené boli, aby svoj výrok nad vinnými vyniesť mohol. Keď ich pozorne prečítal, pýtal sa, čo stalo sa s diakonom Sosiusom a s jeho spoluväzňami, lebo v listinách len o ich uväznení spomienka bola. Vladár mestský povedal Timotheovi, že sú Sosius a jeho súdruhovia posiaľ v Pozzuole v žalári zavretí, a že ich Január, biskup z Beneventu i so svojimi kňazmi často navštevuje a ku stálosti v ich náboženstve povzbudzuje. Hneď poslal Timotheus vojakov do Beneventu, aby svätého Januára chytili a do Noly doviedli.

Svätý Január predvedený bol pred miestodržiteľa, ktorý ho oslovil, aby Spasiteľovi zlorečil a štátnym bohom obetoval. Horlivý biskup riekol, že je kresťanom a hlavným duchovným pastierom a čo taký, pravého Boha nezneuctí a modlám obetovať nebude a že je hotový všetky muky, áno i najukrutnejšiu smrť podstúpiť. Ukrutný pohan rozkázal katom, aby do pece tri dni kúrili a potom sv. Januára do nej vhodili.

Tak sa i stalo, lebo po troch dňoch vyvliekli kati svätého biskupa zo smradľavého žalára a hodili ho do rozžiarenej pece. Ale všemohúci Boh zachránil svojho verného sluhu od všetkého úrazu. Svätý Január stál prostred ohnivej pece a prespevoval Bohu chválospevy. Keď vyšiel svätý Január neporušený z ohnivej pece, zúril od zlosti zaslepený pohan, ktorý ten zázrak za čarodejníctvo považoval. I dal svätého biskupa bičovať a neľudsky mučiť. Celý krvou zaliaty hodený bol svätý Január do žalára. A Boh potrestal zúrivého pohana, že na obe oči oslepol. Vo svojej biede zavolal ukrutník svätého biskupa ku sebe, aby ho uzdravil. Svätý Január modlil sa k Bohu, aby divom oslávil svoje meno, a Timotheus zase dostal zrak. Svätý Január riekol uzdravenému miestodržiteľovi:

„Či už uznávaš, hriešnik, že moc pravého Boha, ktorému sa klaniam, je veľká? Oj, keby i teba k poznaniu pravdy a ku pokániu priviedol a odpustil tvoje mnohé ťažké hriechy!“

Ale vzdor tomu, že mu Boh na prosbu svätého Januára zázračne zrak navrátil, a svätý mu dobre prial, ostal predsa zaslepený pohan zatvrdilým, ba áno, dal znovu svojho dobrodinca bičovať a čo čarodejníka do žalára zavrieť, aby neskôr na smrť vedený bol. Keď to počuli kňazi a veriaci v Benevente, zarmútili sa veľmi, i poslali do Noly diakona Festa, a lektora Desideria, ktorý v chráme sväté Písmo čítaval, ku svätému vysokému pastierovi, aby mu v trápení po ruke boli.

Sotva dozvedel so o tom Timotheus, dal ich tiež chytiť, a keď neohrozene svoju kresťanskú vieru vyznávali a modlám obetovať nechceli, hodil ich do žalára. O niekoľko dní odišiel miestodržiteľ Timotheus z Noly do Pozzuola, kde chcel k obveseleniu pohanského ľudu v divadle i hry, v ktorých odsúdenci s divými zvermi zápasiť mali, usporiadať, aby sa zavďačil a pomstu nad nenávidenými kresťanmi dokonal.

I rozkázal pri svojom odchode vojakom, aby biskupa Januára a jeho dvoch kňazov, Festa a Desideria v okovách za ním priviedli. V Pozzuole hodili vojaci vyznávačov do žalára, v ktorom sa diakoni Sosius a Prokulus, ako i horliví kresťania Eutyches a Akucius nachádzali. Všetci zaradovali sa, že sa spolu zišli a že stanú sa mučeníkmi pre svojho Spasiteľa, i prespevovali chválospevy Bohu cez celú noc.

S túžobnosťou a radosťou očakávali budúce ráno, na ktoré vyliať mali svoju krv za pravdu kresťanského náboženstva a obsiahnuť korunu mučenícku. Na druhý deň ráno započali sa krvavé hry v divadle. Veľké množstvo pohanov zhromaždilo sa v divadle, aby sa nasýtilo pohľadom na vyliatu kresťanskú krv. Prišiel krvilačný Timotheus s vladármi a sudcami a rozkázal vojakom, aby priviedli uväznených kresťanov.

Svätý mučeníci vstúpili s veselou tvárou do divadla a na ich čele svätý Január, ktorý svojich kňazov a veriacich ku nastávajúcemu boju oduševňoval. Všetci poznamenali sa znamením svätého kríža, keď miestodržiteľ pokynul, aby kati levov a tigrov zo železných klietok do arény vypustili. Levi a tigre vyrútili sa z klietok, zarevali strašne a veľkými skokmi hnali sa na svätých mučeníkov. Pohania jasali.

Zrazu zastali divoké šelmy vo svojich skokoch, hodili sa ako omráčené k zemi a blížili sa krotké, ako baránkovia ku nohám modliacich sa kresťanov. Pohania zarazili sa, oni chceli vidieť tiecť kresťanskú krv, chceli popásť svoje krvilačné oči na mŕtvolách a na ohryzených ľudských kostiach, i videli miesto toho v aréne víťaziacich nad divými zvermi ľudí a lačné šelmy, ktoré svoju divokosť odložili a na svoj hlad zabudli.

Mnohí pohania hneď obrátili sa a prijali neskôr svätý krst. Mnohí zaslepenci vykrikovali a šomrali ako pri nezdarenom obyčajnom divadle. Timotheus, ktorý chcel sa pohanom zavďačiť a svoje namáhanie zničené videl, triasol sa od hanby a od vzteku, i rozkázal katom, aby svätého Januára a jeho spoločníkov z divadla odviedli a von z mesta postínali. Bol by ich dal na mieste usmrtiť, ale bál sa, že zase zázračne vyslobodení budú a že ho rozhnevaný ľud samého zabije. S veselou mysľou poberali sa svätý mučeníci pomedzi vojakov von z mesta Pozzuolu. Svätý Január pokľakol si a modlil sa hlasno:

„Pane Bože náš, do Tvojich rúk porúčame duše svoje!“

Vzal ručník, zaviazal si oči a naklonil svoju hlavu. Kat uderil mečom tak silno, že s hlavou i jeden prst ruky mu odťal. Za svätým biskupom sťatí boli i jeho spoločníci. To stalo sa r. 305, dňa 19. septembra.

Mŕtve telá svätých mučeníkov pochovali veľmi počestne nábožní kresťania blízko mesta Pozzuola. Okolo r. 400 vyzdvihnuté boli ostatky svätého Januára a jeho spoločníkov. I uložené boli ostatky svätého Prokula, Akucia a Eutyeha v chráme Pozzuolskom (teraz Puteoli), svätého Festa a Desideria v Benevente a Sosiusa v Misene. Keď v Neapole vystavaný bol chrám k úcte svätého Januára, prenesené boli jeho ostatky do Neapolu. Prechovávajú sa teraz v kaplnke, dľa jeho mena nazvanej pod hlavným oltárom arcibiskupského chrámu.

V tom istom chráme nachádza sa i druhá kaplnka, pokladom nazvaná, v ktorej prechováva sa hlava a krv svätého Januára vo dvoch skleničkách. Kto 1. mája, 19. septembra alebo 16. decembra do toho chrámu vkročí, uzrie veľké množstvo ctiteľov svätého Januára, ktorí z ďaleka sem putujú, aby svoju pobožnosť vykonali, i aby videli ten zázrak, ktorý sa dosiaľ tam deje. Keď sa donesú skleničky s uschnutou krvou svätého blízko ku jeho hlave, začne krv vrieť, prúdiť sa a peniť, akoby čerstvá bola.

Túto kaplnku dalo mesto Neapol vystavať r. 1529 z vďačnosti, že na príhovor svätého Januára toho roku morová rana prestala zúriť. Často krát vyhadzoval neďaleký Vesuv oheň a ohnivé skaly a popol padali i na mesto Neapol, a ohnivá láva (rozpustené ohnivé skaly) tiekla k nemu a hrozila zničiť kvitnúce mesto. A sopka táto v 5. a 7. storočí tak zúrila, že obloha nebeská až po Carihrad dymom a popolom zatemnená bola. Veriaci kresťania vzývali v takomto nebezpečenstve vždy svätého Januára o príhovor, i boli vyslyšaní. To stalo sa menovite roku 685, 1631, 1698 a 1707. V poslednom roku nesené boli ostatky svätého v skvostnej rakve v slávnostnom sprievode do kaplnky na úpätí Vesuvu a večer uzreli naradovaní veriaci hviezdičky na zachmúrenom predtým nebi. Mesto Neapol oslavuje svätého Januára čo svojho patróna. Svätý Január vyobrazuje sa v biskupskom rúchu, s mečom v ruke.

Svätý Január a jeho spoločníci nedali sa zastrašiť žiadnymi hrozbami, žiadnymi mukami od svojho náboženského presvedčenia a zotrvali v službe Božej a vo svätom živote až do svojej mučeníckej smrti. Oni znali, že len ten môže byť spasený, kto vo viere a v cnostnom živote zotrvá až do svojho skonania. Stálosť a vytrvalosť v dobrom a bohumilom živote je jedna z najväčších kresťanských cností.

A vytrvalosť v dobrom je i veľkou milosťou Božou a činí človeka už na tejto zemi šťastným a blaženým. A táto vytrvalosť poskytuje i našim dobrým skutkom opravdivej ceny. Boh povolal Saula pre jeho dobré skutky za kráľa. Šalamúna kráľa obdaroval veľkou múdrosťou. Judáš vyznačený bol za apoštola, ale keď títo časom ustali v dobrom a nevytrvali na ceste cnosti až do konca, pozbavení boli milosti Božej. Preto i nábožnosť, pôsty, almužny, sebazapieranie a iné dobré skutky nasledujú kresťanov na druhý svet len vtedy, keď zotrvajú v milosti Božej až do konca. Preto musíme sa usilovať, žeby sme podľa vôle Božej premáhali svet a jeho márnosti a Božiu milosť hriechmi neutratili až do svojej poslednej hodinky. Kresťan, vyhýbaj sa cez celý svoj život všetkému, čo by oslabilo tvoju oddanosť do vôle Božej a preto prijímaj často sväté sviatosti. Modli sa každý deň, aby ti Boh svoju milosť neuťahoval. Považuj každý deň, ako by bol posledným tvojho života a preži ho, ako by bol skutočne tvojím posledným. Vzdychaj si často so Žalmistom Pána (Žalm 16):

„Upevni Ty moje kroky na Tvojich chodníkoch, ó Pane, aby sa moje šľapaje na bok neuchýlili!“

Karol Jerguš