Svätý Ján Kapistrán – Boh mu zjavil: “ Neboj sa Ján, zvíťazíš nad Turkami mocou mena Môjho a kríža, ktorý nesieš.“

Kapistrano 1. apríla 2018 (HSP/Foto:HSP)

Veľká pohroma valila sa v pätnástom storočí na kresťanskú Európu. Z Čiech rozširoval sa krvavým mečom do súsedných krajín blud Husov, od juhovýchodu dorážali cez podunajské krajiny fanatickí Turci na Uhorsko a Rakúsko.

Aby dobrotivý Boh položil hranice hroziacemu nešťastiu, ktoré ohrozovalo v tých krajinách svätú cirkev, povzbudil na Balkáne slávného bohatiera Jura Kastriotu, alebo Iskanderbega, ako ho Turci menovali, ktorý 22 víťazných bitiek podstúpil v Epire s neveriacimi krvilačnými Turkami a od ďalších výbojov na kresťanský Západ ich zdržoval, v Uhorsku vzbudil bohatierskeho Huňada a zvlášť pokorného mnícha františkánskeho, svätého Jána Kapistrána, ktorý s krížom v ruke premáhal mohutné vojská Turkov a víťazne pôsobil i proti bludu Husovmu v susedných krajinách, i na pozdvihnutie života kresťanského.

Svätý Ján narodil sa v mestečku neapolskom v Itálii, menom Kapistrano, dľa ktorého i priezvisko svoje dostal, r. 1385, dňa 23. júna. Otec jeho bol vznešený rytier  nemecký, ktorý vo vojsku križiackom proti Turkom bojoval a v mestečku Kapistrane sa usadil a oženil. Veľkými darmi ducha nadaného mladíka Jána poslal vznešený otec na vysoké školy do mesta Perugie, kde sa vedám právnickým učil a hodnosť doktorskú obdržal. V rodnom meste svojom usadil sa mladý učenec ako pravotár a vyznačoval sa odbornou vedou svojou tak, že obrátil na seba pozornosť kráľa neapolského a sicilského Ladislava, ktorý ho učinil sudcom a neskôr vysokopostaveným plnomocným úradníkom. I vzal si Ján za manželku jedinú dcéru bohatého veľmoža a žil šťastne ctený a zvelebovaný svetom. Ačkoľvek cnostný a nábožný život viedol, predsa túžil po sláve svetskej a srdce jeho pútaly pozemské rozkoše.

A nie div; lebo ľud zveleboval spravodlivého vysokého úradníka ako opravdivého otca a kráľ považoval ho za priateľa svojho, ba za brata. Tak žil Ján Kapistrán pri skvelom dvore kráľovskom do tridsiateho roku svojho. Zvláštna udalosť zapríčinila, že mladý milostník kráľov poznal márnosť sveta, a že nastúpil cestu kresťanskej dokonalosti a svätého života. Kráľ sicílsky, Ladislav, mal spor o pomedzie s niektorým mestom. Mešťania vzbúrili sa, a povstala krutá vojna. Kráľ poveril Jána Kapistrána, aby rozpor pokojnou cestou utíšil a napravil. Vyjednávanie nepodarilo sa. A Ján Kapistrán bol od vzbúreného mešťanstva prepadnutý, zajatý, do väzieb ukovaný a do tmavého žaláru hodený. Nevinného väzňa, ktorému rozhnevaní mešťania len chlieb a vodu podávali, potešovala myšlienka, že sám kráľ rázne zaujme sa jeho, alebo že bohatá manželka peniazami ho vykúpi. Ale zmýlil sa v nádeji svojej, presvedčil sa, že kto spolieha sa na ľudí, ľahko sa oklame, poznal nevďačnosť sveta a pominuteľnosť a nestálosť priazne svetskej. Kráľ nerobil nič za oslobodenie bývalého miláčika svojho. Ľútostivá verná manželka, ktorá márne namáhala sa, aby ho vyslobodila, zomrela od žiaľu. Odhodlal sa k úteku zo žaláru a skočil v noci s veže dolu oknom. Poneváč mal na rukách a na nohách ťažké okovy, nepriatelia ľahko chytili ho, sputnali ho ešte ťažšími okovami, hodili ho nazpät do žaláru, v ktorom hladom a smädom ho sužovali. V tomto trápení obrátil sa Ján Kapistrán dôverne k Bohu, ktorého neustále vrúcne o pomoc vzýval. Nezadlho bol vypustený na slobodu. Vtedy dokončil práve tridsiaty rok života svojho. Ján Kapistrán nežil nikdy hriešne; ale v skvelom postavení svojom nerozhodol sa výhradne pre Boha.

No v tmavom žaláre, opustený od všetkých ľudí, zacítil lásku k Bohu. Na slobodu prepustený, popredal statky svoje, rozdelil utŕžené peniaze medzi chudobných a vstúpil do kláštora františkánskeho v meste Perugii. Kvardián prijal úctivé vznešeného, učeného a slávného mladého muža, ale nedôveroval prísnemu kroku jeho, i vzal ho na tuhú zkúšku skôr , než mu rúcho mníšske podal. Dal mu zhotoviť veľkú čapicu z lepenkového papieru, napísal na ňu všelijaké veľké hriechy, odial ho do biedneho rúcha, posadil ho na chudého osla i dal ho vodiť po uliciach mesta Perugie, kde ho všetci mešťania poznali. Bez rozmýšľania podrobil sa Ján Kapistrán ťažkej zkúške, a objavil skvelú pokoru svoju a poslušnosť. Sám prísny a zbožný kvardián obdivoval zaprenie seba slávného učenca a milerád prijal ho do chudobného a prísneho rádu. Ako novic prejavoval Ján hlbokú pokoru, neobyčajné zapieranie seba a nábožnosť. Na skúšku odohnali mnísi pokorného Jána z kláštora ako darebného, ale on navrátil sa s prosbou zase ku kvardiánovi. Keď dokázal veľkú vytrvalosť v zapieraní seba a vrúcnu snahu po kresťanskej dokonalosti, bolo dovolené mu zložiť slávnostný sľub. Aby sa mohol stať kňazom, zverený bol svätému Bernardínovi zo Sieny ku vyučovaniu v bohosloveckých vedách. I bol za kňaza posvätený a zverený mu bol úrad kazateľský. Pod správou svätého Bernardína zo Sieny, ktorý toho času bol najchýrečnejším rečníkom a najsvätejším mužom, vycvičil sa Ján Kapistrán vo všetkých cnostiach a v skvelom rečníctve. Minulý život považoval za stratený, i chcel ho vynahradiť najväčším zapieraním seba, tak že zanedbával celkom telo svoje a len o dušu svoju sa staral. Svätým učiteľom vštepená bola do srdca jeho vrúcna úcta a láska ku preblahoslavenej Panne Márii, tak, že keď chválu jej ohlasoval, skvel sa a horel celý obličaj jeho, ako to slávný spisovateľ z rádu jeho a očitý svedok Sedulius dosvedčuje. Pokorný mních františkánsky kázaval po Itálii s takovou silou a s takým posvätením, že bol považovaný za jedného z divotvorných svätorečníkov. Do ktoréhokoľvek mesta prišiel divotvorný kazateľ Ján, tam sa ten deň zasvätil.

Kupci pozatvárali krámy, remeselníci odložili na stranu prácu svoju, obchod sa zasekol, roľníci ponáhľali sa s poľa domov, ľud hrnul sa do chrámu v zástupoch, že tento bol hneď preplnený. A svätý Ján Kapistrán bol nútený kázavať na námestí, alebo na poli. S akou silou hlásal svätý Ján Kapistrán pokánie, poznať z toho, čo sa následkom kázní jeho dialo.

Keď raz o márnosti a nebezpečenstve sveta hovoril, poznášali panny a panie všetky ozdoby svoje, čipky, výšivky a hodváby, i prosily horlivého kazateľa, aby tými vecami dľa ľúbosti naložil. Svätý Ján Kapistrán dal tie ozdoby poznášať na prostred mesta a zapálil ich. Po kázni o poslednom súde prišlo viac než sto vznešených mládencov k nemu so žiadosťou, že chcú vstúpiť do rádu svätého Františka.

V meste Rieti bola vzbura, jednému mešťanovi rozpoltili zúrivci hlavu. Svätý Ján Kapistrán modlil sa nad zabitým a vzkriesil ho divotvorne k životu. A povstanie utíšilo sa. Dve bohaté mestá italské pochytily proti sebe zbroj a chceli nemilobohu prelievať krv. Svätý Ján kázal o láske k nepriateľom a vzbúrené mestá odložili zbroj a vyrovnali sa priateľsky. Často bol nútený prestať v kázaní, lebo ľud tak hlasno vzdychal a plakal, že nebolo slová jeho počuť. To pôsobila svätosť jeho a prísny život! Častoráz podporoval dobrotivý Boh kázne sluhu Svojho divmi. Na ceste jeho kazateľskej prihodilo sa, že prišiel k rieke Pádu. Surový prievozník nechcel previezť cez rieku chudobne odeného františkána. Svätý Ján pomodlil sa skrúšene k Bohu, aby mu pomáhal na druhú stranu rieky prejsť, kde mal slovo spasenia čakajúcemu nábožnému ľudu ohlasovať. V dôvere v milostivého Boha prestrel vetchý plášť svoj na vodu, prežehnal sa svätým krížom,vstúpil na plášť a šťastne preplavil sa na druhú stranu.

V meste Regensburg vysmievali roztopašní mladíci chudobne odeného františkána. Keď všetci o niekoľko dní pomreli, naľakalo sa celé mesto, skrúšene poslúchalo mešťanstvo horlivé kázne proti nádhere a márnivosti a pohlavie ženské poodkladalo všetku nádheru v šatstve. Svätý Bernardín zo Sieny, ktorý s učeníkom svojím svätým Jánom Kapistránom horlil proti vlažnej kázni, zahniezdivšej sa v niektorých kláštoroch rádu svätého Františka, bol v Ríme od niektorích odporcov krivo obžalovaný. Vďačný učeník Ján Kapistrán išiel do Ríma, aby nevinnosť jeho bránil. Pápež a kardináli poznali hlbokú učenosť jeho a používali svätého  Jána Kapistrána vo vážnych záležitosťach svätej cirkvi. I ponúkané boli mu dve hodnosti biskupské. Pokorný sluha Boží neprijal ich a riekol:

„Keď mi Pán Boh celú zem vykázal, nuž nebolo by múdre odo mňa, keby som sa na jedno biskupstvo obmedzil.“

A za dlhé roky ohlasoval horlivé pokánie nielen v Itálii, ale i v súsedných krajinách. Na sneme cirkevnom vo Florencii, ktorý r. 1439 bol sem z Ferrary preložený a potom tu zasedal, pričinil sa výdatne svätý Ján Kapistrán ku zjednoteniu východnej – Gréckej cirkve so západnou Rimskou. Pápež Mikuláš V. vymenoval ho na to za poslanca apoštolského do Nemecka, Uhorska a Poľska. Toho času vyzeralo to v západnej Európe veľmi smutne. Vladári boli medzi sebou v rozoprách, poddaní búrili sa, bludári zúrili, menovite Husiti v Čechách, na Morave a v Poľsku, a od juhovýchodu hrozili Turci napadnúť Uhorsko a Rakúsko. Na prosbu cisára Nemeckého Fridricha poslal pápež svätého Jána Kapistrána do tých zemí. A horlivý muž Boží bol všade vítaný ako posol nebeský a preukazovaná mu bola úcta ako nejakému pápežovi, alebo apoštolovi. So všetkých strán donášali mu nemocných, z ktorých premnohí boli uzdravení častoráz jednoduchým dotknutím. Vo Viedni boly ulice kvietim ozdobené, ktorými svätý Ján Kapistrán ísť mal, a vítaný bol tam nevídanou slávou. Za päťdesiat dní kázaval nepretržene vo Viedni, posiaľ dosvedčuje to kazateľna pri chráme svätého Štefana, vtedy pre neho postavená. Boh oslávil sluhu Svojho i tu divmi. Nech stojí tu jeden príklad. Istý neverec nechcel veriť tomu, čo ľud o svätom Kapistránovi rozprával, i riekol:

„Uverím to, keď slepý pes môj prehliadne.“

Jeho pes videl hneď, ale pán jeho oslepol. Z Rakúska išiel svätý Ján Kapistrán na Moravu, kde Husiti veľmi sa rozmáhali. V Brne a v Olomouci urobil nesmierny dojem na ľud, ako dôrazom reči svojej, tak ctihodnou postavou svojou. Ľud plakal, keď svätý Ján len ústa otvoril, ačkoľvek mu nerozumel, lebo hovoril latinsky a len tlmočník reči jeho vykladal. Avšak celý zovňajšok toho sluhu Božieho a živé posunky jeho hovorili k srdcu, i hovorí sa, že na Morave 16.000 Husitov obrátil naspät na katolícku vieru. Kamkoľvek i tu prišiel, všade ho uvítal ľud moravský slávnou processiou a zvonením, a nemocní hrnuli sa k nemu, aby ich vkladaním rúk uzdravil. Zašiel i do južných Čiech, ale kráľ Juro nepustil ho do Prahy, lebo sa obával veľkej horlivosti jeho, aby Čechov, pridržujúcich sa kompaktátov svojich, nerozhorčil. I obrátil sa svätý Ján Kapistrán do Bavorska a tam kázal v mnohých mestách. V meste Norinbergu tak horlivé pôsobil, že ľudia šesť vozov kariet, kostiek, ozdôb, necudných obrázkov a kníh spálili. To isté stalo sa v Magdeburgu, kde kázal pokánie.

V meste Lipsku ukazoval pri kázni umrlčiu hlavu a pohol srdcami šesťdesiatich študujúcich mládencov, že vstúpili do rádu svätého Františka. V meste sliezskom Vratislave chceli Husiti svätého Jána Kapistrána zahanbiť. I položili študenta do umrlčej rakvy a na máry, a nahovorili ho, aby, keby Kapistrán naň zavolal, staval sa mrtvým, a zase keby Husita naň zavolal, hneď povstal ako by z mrtvých. Zlostní a pokrytskí Husiti doniesli zdánlive mrtvého ku svätému Jánovi Kapistránovi a prosili ho, aby vzkriesil mrtvého. Sluha Boží poznal podvod ich, a hromovým hlasom zvolal na ošemetného mladíka:

„Ten, ktorého nesiete, nech má podiel svoj medzi mrtvými naveky!“

Husiti smiali sa a hovorili, že oni majú inakších svätých ľudí. A jeden Husit pristúpil k máram a volal:

„Petre, ja tebe hovorím, vstaň!“

Mladík nehýbal sa. Otvorili rakev a ten nešťastník bol mrtvý!

Ked to videl ľud, triasol sa strachom. Mnohí Husiti obrátili sa a medzi nimi podvodníci, z ktorých dvaja odišli do Ríma, aby vydali svedectvo o tom zázraku a obsiahli odpustenie za kacírstvo svoje a za pokúšanie Boha.

Zo Sliezska išiel svätý Ján Kapistrán do Poľska. V Krakove očakával ho kráľ a arcibiskup s veľkou slávou. Bolo to pred Telom Božím r. 1454, a ten, ktorému takú veľkú slávu robili, bol chudobný, vychudlý sedemdesiatročný františkán, na ktorom bolo videť len chatrný odev mníšsky, a kosť a kožu. I v Poľsku pôsobil požehnane, kde toho času žil svätý Ján Kentycký. Odišiel do Uhorska a do Sedmohradska, kde 13.000 kacírov kázňami svojimi obrátil. I odišiel z Uhorska na snem ríšský do Nemecka, kam cisár bol ho povolal. Roku 1453 zaujali divokí Turci hlavné východné kresťanské mesto Carihrad  a hrozili nebezpečenstvom celému kresťanstvu európskemu. Svätý Ján Kapistrán povzbudzoval všade, kde kázal, aby kresťania chopili sa zbroja proti nepriateľovi Kristovmu, to činil i na sneme ríšskom. U panovníkov kresťanských nachádzalo povzbudzovanie jeho k svätému boju malého ohlasu. I odišiel svätý Ján Kapistrán do Uhorska a hlásal križiacku vojnu proti Turkom, ktorí r. 1455 pod vládcom svojim Mohamedom II. dorážali na vlasť našu. Obecný ľud hrnul sa pod zástavy krížové, aby obdržal odpustenie hriechov svojich. Kázne svätého Jána Kapistrána maly taký účinok, že za päť mesiacov 60.000 mužov dalo si od neho pripnúť na rúcho kríž, na znamenie, že hotoví sú zomrieť v boji za ochranu svätej viery.

Roku 1456 blížil sa Mohamed II., turecký sultán , ku Belehradu srbskému so 400.000 krvilačnými bojovníkmi. Vodca uhorský, bohatiersky Ján Huňad, upevnil v chytrosti pevnosť a zveril obranu jej zaťovi svojmu Michalovi Siládimu a zbieral na rozkaz kráľov vojsko križiacke, ktoré svätý Ján Kapistrán tvoril. Turci obľahli Belehrad. Na rozkaz pápežov blížil sa svätý Ján Kapistrán s Jánom Huňadom a s vojskom križiackym obliehanému mestu. Každé oddelenie križiakov malo zástavu, na ktorej bol s jednej strany obraz svätého kríža, na druhej obraz svätého Františka. Vo vojsku bolo mnoho kňazov a mníchov, ktorí starali sa o pobožnosť a o poriadok. Blízko Belehradu uzrel svätý Ján Kapistrán z neba padnúť ohnivú strielku, na ktorej skvelý sa tieto slová:

„Neboj sa Ján, zvíťazíš nad Turkami mocou mena Môjho a kríža, ktorý nesieš.“

Týmto videním posilnený prešiel svätý Ján Kapistrán bojovné rady križiakov svojich, povzbudzoval ich horlivou rečou a pri každom zástupe volal:

„Buďte vytrvalými, synovia moji, budete bojovať za Ježiša Krista a za svätú cirkev jeho!“

Ján Huňad ponechal svätému Jánovi Kapistránovi 4000 mužov, s ostatným vojskom tiahol ku Kovinu a stade na radu svätého Kapistrána poberal sa z čiastky na lodiach, z čiastky po suchu ku Belehradu. Turci obliehali mesto i loďami na Dunaji. Huňad napadol ich dňa 14. júla r. 1456 loďami svojimi a vojskom, zvíťazil pomocou Belehradčanov, znivočil lode turecké a dostal sa do mesta. Dňa 21. a 22. júla útočili Turci, počtom asi 120.000 mužov, na Belehrad, strašný útok ich bol odrazený a pred mestom boli Turci prispením svätého Jána Kapistrána úplne porazení. Celá kresťanská Európa vydýchla si nad týmto víťazstvom! Priebeh týchto víťazných bitiek opisuje druh svätého Jána Kapistrána a očitý svedok všetkých podrobných udalostí, františkán Ján Tagliakocius, v liste svojom od dňa 10. februára r. 1458, ktorý sa posiaľ zachoval:

„Každý obdivoval smelosť a oduševnenie svätého Jána Kapistrána, a bojovníci volali ho apoštolom svojím alebo anjelom Božím.“

Keď Mohamed II. mesto a pevnosť Belehrad skutočne obliehal, vykonával svätý službu vojenskú a bol vodcom, generálom a veliteľom vojsk križiackych, ktoré nikoho okrem neho nechcely poslúchať. Všetkých prevyšoval znášaním obťažností, neunavne bol zaujatým, a už pešky, už na koni, pokrytý potom a penami, obyčajne hladný, prebehúval dňom i nocou  tábor vojanský. Keď bol napomenutý, aby sa posilnil pokrmom, obyčajne odpovedal:

„Ja mám inakší pokrm, ktorý vy nepoznáte!“

Keď ho nútil hlad, aby sa posilnil pokrmom, nuž jedával kus tvrdého čierneho chleba. Nikdy nevideli sme ho požívať vareného pokrmu alebo vína, a mäso hnusilo sa mu. Skôr bol síce naučený niečo máličko teplého pokrmu požívať a po dlhom študovaní a modlení trochu si oddýchnuť, ale počas vojny nepožíval sedemdesiatročný starec častoráz po tri dni ani pokrmu ani vody, i neoddýchol si ani za štvrť hodinky. Raz riekol najvyššiemu veliteľovi Huňadovi, keď ho povzbudzoval k činnejšiemu hájeniu pevnosti:

„ Za sedemnásť dní a nocí neodpočíval som ani za sedem hodín.“

I najsilnejších mužov medzi bojovníkmi zahanboval v znášaní horúčosti a zimy a v najťažších prácach. Tieto velikánske namáhania, ktoré mu neskôr ťažkú nemoc zapríčinili, mali ohľadom vojny najpožehnanejšie následky; lebo Turci utrpeli trojnásobnú porážku. Najprv namáhali sa galejami a premnohými inými loďami odrezať pevnosti každý dovoz, aby ju prinútili hladom ku vzdaniu sa. Ale kresťania postavili oproti týmto loďam svoje a napadli Turkov na uistenie svätého, že zvíťazia, i prinútili ich po vražednej bitke k úteku, a toľko lodí utratili Turci, že prinútení boli na Dunaji dovoz voľný Belehradu ponechať. Toto bolo prvé víťazstvo, ktoré kresťania na radu a namáhaním Jána Kapistrána nad nepriateľmi vydobyli. Druhé víťazstvo bolo vydobyté, keď Turci, po znamenitých prípravách s velikánskou silou a s divokým revaním na pevnosť útokom hnali, ktorý by sa bol i podaril, keby nebol svätý všade, kde bolo najväčšie nebezpečenstvo, bojovníkom zmužilosti dodával a už napred nebol ich uistil, že nepriatelia veľkou porážkou prinútení budú od úteku upustiť. Čo najskúsenejší a najbohatierskejší vodcovia neočakávali, stalo sa konečne. Turci utratili veľké množstvo ľudí, naľakali sa a prestali útočiť. Tretie víťazstvo kresťanského vojska bolo najskvelejšie a najdivotvornejšie. Po opätovnom víťazne odrazenom úteku viedol Ján, s krížom v ruke, štyritisíc mužov počitujúce vojsko svoje proti nepriateľovi, ktorý najmenej so 120.000 mužmi tu stál. Povzbudzovaní veľkou dôverou jeho a potešujúcim napomínaním jeho napadli nepriateľské leženie a po ťažkom a krvavom boji museli sa dať Turci na útek, pri čom utratili vyše 24.000 mužov a všetky nástroje vojenské.

Celé vojsko kresťanské pripisovalo toto víťazstvo nie tak zbroju svojmu a udatnosti, než po Bohu jedine svätému. Počas bitky kričiaval, čo len stačil:

“Víťazstvo, Ježišu, víťazstvo!“

A rozkázal i vojakom, aby podobne kričali a na všemohúceho Boha sa spoliehali. Nikto nevídal ho v týchto dňoch boja smutného, lebo bol úplne presvedčený o víťazstve vojska kresťanského nad nevercami. Aké zázračné bolo toto víťazstvo, súdiť možno z tej okolnosti, že počet Turkov, ako to sám svätý Kapistrán píše, bol päťdesiatkrát väčší, než počet bojovníkov kresťanských, lebo 150.000 Turkov s 300 delami dobýjali pevnosť. Po tomto skvelom víťazstve, ktorým zlomená bola fanatická moc Turkov, onezdravel svätý Ján Kapistrán dňa 6. augusta na zimnicu. Poneváč pri Belehrade povetrie bolo následkom mnohých nepochovaných mŕtvol nakazené, prevezený bol svätý Ján Kapistrán do kláštora vo Villahu. Ačkoľvek telo jeho bolo zoslabené, predsa slúžieval denne svätú omšu a keď to činiť nevládal pre slabosť, dal sa aspoň do chrámu donášať, kde Sviatosť oltárnu prijímal. Denné hodinky vždy sa modlieval. Navštívil ho kráľ uhorský Ladislav V. Svätý Ján Kapistrán prosil kráľa, aby svätú vieru bránil a cnostné žil. So slzami v očiach sľúbil to kráľ Ladislav V. a riekol:

„Ako bude sa nám vodiť po smrti tohoto muža? Viacej utratíme s ním, než keby viac tisícová armáda pre nás bola ztratená.“

Svätý Ján Kapistrán chystal sa k smrti všeobecnou spoveďou. Poslanec – legát pápežský udelil mu rozhrešenie pápežské a požehnanie. Na kolenách prijal Sviatosť oltárnu a posledné pomazanie. Objal umučenie a prosil prítomných, aby sa za neho modlili. Tak usnul v Pánu svätý Ján Kapistrán dňa 23. októbra roku 1456 vo Villahu, i bol v chráme pochovaný. Keď r. 1526 Turci mestečko Villah zaujali, prenesené boly ostatky jeho do iného kostola. Neskôr vyplienili bezbožní kalvíni rakvu jeho a hodili telo do rieky. Zbožní katolíci vylovili telo jeho a pochovali znovu. Keď zase neskôr vtrhli Turci v tie kraje, prenesené boli ostatky jeho do Illoku a pred zúrivosťou nevercov boly v studni kláštorskej schované, a posiaľ márne sa hľadajú.

Na príhovor svätého Jána Kapistrána stáli sa mnohé divy. Pápež Lev X. potvrdil k úcte sluhu Božieho složené hodinky pre mestečko Kapistráno a pre biskupstvo Sulmonské. Pápež Alexander VIII. vyhlásil ho r. 1694 za blahoslaveného a Benedikt XIII. r. 1724 vriadil ho do počtu svätých. Svätý Ján Kapistrán vyobrazuje sa ako františkán, v jednej ruke drží umučenie, v druhej zástavu s menom Ježiš, u nôh jeho mrtví vojaci tureckí.

Svätý Ján Kapistrán bol oduševnený za pravú vieru Ježiša Krista a za svedomité plnenie príkazov Božích, že neúnavne ohlasoval slovo Božie, slovo pravdy a večného života, porážal nadšenými slovami bludy, ba s krížom v ruke oduševňoval bojovníkov kresťanských proti zaprisahaným nepriateľom učenia Kristovho a svätej cirkvi, Mohamedánom. On dal nám vidomý dôkaz, že je to Bohu milé v istých okolnostiach bojovať, keď menovite ide o svätú vieru a katolícku cirkev, alebo keď vlasť je v nebezpečenstve od vonkajšieho nespravodlivého nepriateľa. Veď i svätý Ján píše:

„Po tom sme poznali lásku, že Kristus život Svoj za nás dal. I my máme život za bratov položiť.“

Svätý Ján Kapistrán horlivo bojoval i proti nekresťanskému životu a najmä proti bludárom, a ohnivými slovami zastáva! pravú svätú cirkev a vieru. Svätý Pavel apoštol píše Židom :

„Bez viery nie je možno ľúbiť sa Bohu.“  A Efesanom hovorí:

„Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst.“

A čo je viera? Je dar a svetlo Božie, ktorým človek býva osvietený, aby všetko veril, čo Boh zjavil. Boh zjavil len jednu vieru a tá je apoštolská, katolícka. Mnoho bludárov povstalo od časov apoštolských až do dnes, ktorí učenie Kristovo prekrucujú. Kto v blude žije, hreší veľmi a nachádza sa vo veľkom nebezpečenstve. Ten, kto v pravej viere postavený niekdy proti Bohu ťažko hreší, zase môže u Boha milosť a odpustenie dosiahnuť, keď k tomu užíva predpísaných prostriedkov, ale kto v kacírstve a v blude žije, ostáva ustavične v nemilosti Božej a v temnosti, lebo mu schádzajú pravé prostriedky, aby zase mohol do stavu milosti sa dostať. Preto z lásky ku bližným horlil svätý Ján Kapistrán proti bludovercom, aby ich z bludu vyviedol a ku poznaniu pravej viery naklonil, i od večného zahynutia zachránil. Svätý Ambróz hovorí:

„Kde je viera neporušená, tam vyučuje Spasiteľ, tam stráži a raduje sa On, tam je pokoj, tam je mier a liek pre všetko.“

A len vo svätej cirkvi apoštolskej vyučuje Spasiteľ, len ona je Ním založená.

Karol Jerguš