Paríž 25. februára 2018 (HSP/Foto:Karol Jerguš)
V človeku a duši jeho skrytý je celý svet, a je tam rozličné prúdenie myšlienok, citov, prianí predsavzatí v každom okamihu, dobrí i zlí duchovia a Boh sám berie podiel v mnohom, čo deje sa v duši ľudskej. Áno, vôbec len to je na človeku dobré, čo Boh svojou milosťou pôsobí v duši ľudskej, čo však človek sám na svoju ruku a z popudu priradeného činí, býva bezcenné, nie – li hriešné. Preto je žiadúce, aby ľudia dobre vedeli rozoznávať, čo v nich pôsobí milosť a čo prirodenosť. V krásnej knižke Tomáša Kempenského: „Nasledovanie Krista Pána“, je zvláštna kapitola kde to je pravdivé a jasne ukázané. Čo však tá kapitola vyjadruje slovami, to objavuje sa nám skutkami v živote svätice Božej, ktorej pamiatku dnes slávime. Chcem teda slová Tomáša Kempenského a život tejto svätej vedľa seba postaviť, aby vám, drahí čitatelia, podstata milosti stala sa jasnou.
V zemi Francúzskej žil za starodávna zemský pán, pán z Mallye, a ten mal dcéru, menom Máriu. Už ako dieťa prejavovala ona zmýšľanie, z ktorého dalo sa súdiť, že bude svätou, chcem však, abyc som slov nešíril, mladý jej vek pominúť a hneď počať s tou dobou, kde Mária ubytovala sa v meste Túrach (Tours), aby tam slúžila Bohu. Keď Maria, veľkú časť svojho času stráviac pobožnosťou v kostole, ubieravala sa k domovu, volávala chudobných, s ktorými sa stretla, na obed. Slabých a nezdravistých však brávala za ruku a vodievala si ich domov. Pri jedle potom slúžievala svojim chudobným hosťom ešte pokornejšie a úctivejšie, než slúži služobná pánovi svojmu. Áno niekedy bývalo jej pokrmom to, čo po chudobných zostalo. Nasledovanie Krista:
„Prirodzenosť vystatuje sa vysokým miestom a vznešenosťou rodu, usmieva sa mocným, pochlebuje bohatým, k pochvale tlieska sebe rovným. Milosť však praje viac chudobnému než bohatému, má viac ľútosti nad nevinným, než nad mocným.“
Maria vykonávala veľmi prísne skutky kajúce na sebe,trikrát v týždni sa postievala, v piatok jedla len kúsok čierneho chleba a píjala trochu vody, spávala na slame, nestretávala sa s ľudmi svetáckymi a všetkému vyhýbala, čo by mohlo dráždiť všetečnosť očí. Nasledovanie Krista:
„Prirodzenosť kloní sa k veciam stvoreným, k telu vlastnému, k márnostiam a rozhovorom. Milosť ale tiahne k Bohu a cnostiam, odrieka sa vecí stvorených, uteká pred svetom, nenávidí telesných žiadostí, obmedzuje túlanie a zdráha sa, verejne sa ukazovať.“
Keď raz Maria dlho na modlitbách zotrvávala, zdálo sa jej, akoby videla Rodičku Božiu, ktorá ju prívetive napomínala, aby sa chatrnejšie šatila. Maria ihneď dľa toho videnia zmenila šaty svoje a nosila sa od tej doby celkom jednoducho a pokorne z úcty ku Kristu Pánu, ktorý spôsobu služobníka na seba prijať ráčil. Nasledovanie Krista:
„Prirodzenosť žiada zvláštne a pekné veci mať, a oškliví si veci špatné a hrubiánske. Milosť ale má zaľúbenie vo veciach prostých a nepatrných, nepohŕda drsnými a nezdráha sa obliecť ani rúcho obnosené.“
Keď raz svätá naša šla do kaplny kráľovskej, vykonať pobožnosť svoju, zazrel ju jeden dvoran a nadával jej, že je špatné oblečená:
„Do pece s takou osobou!“ volal dvoran.
Pokorná služobnica Pánova, nedbajúc na túto urážku, rozjímala umučenie Pána a modlila sa dľa príkladu jeho za tých, ktorí jej ublížili, i ďakovala Pánu Bohu, že sa jej to prihodilo. Inokedy zase vytýkala istému mladíkovi, že rúhavými rečami svojimi veľmi prehrešuje sa proti Pánu Bohu. Ten ale zrazil ju na zem a nohami po nej šľapal, tak že následkom toho za dlhší čas postonávala. Mnohí ju nahovárali, aby toho mladíka zažalovala, ona však nechcela a odvolávala sa na milosrdenstvo Božie a trpezlivosť Krista Pána, dovodzujúc, jak užitočné a spasiteľné sú nám krivdy, ak ich trpezlivo pre Krista znášame. Nasledovanie Krista:
„Prirodzenosť bojí sa zahanbenia a potupenia, a rozhnevá sa pre dosť malé hanlivé slovo, Milosť meno Ježišovo pohanenou byť, ani tvrdými slovami rozhnevaná nebýva.“
Mária takmer každodenne navštevovala väzňov, tešievala a obslúhovala ich, aby ich netrápil dlhý čas a boli trpezlivejší, čitávala im vždy niečo z dobrých kníh. O úbohých a chudobných nemocných pečúvala všemožne, ona nielen že shľadávala na poliach a po lesoch liečivé bylinky, lež sožobrávala u bohabojných ľudí všetko dohromady, čím by nezdravým poslúžiť sa mohlo. Nasledovanie Krista:
„Prirodzenosť pre svoj úžitok pracuje, a aký zisk jej od iného vyplýva, pozoruje. Milosť ale nie čo by jej užitočného a pohodlného, lež čo by mnohým prospešného bolo, nato viac pozoruje.“
Mária pravidelne navštevovala kostol kláštorný a brala účasť na všetkých modlitbách, ktoré sa tu konávali vo dne, v noci v predpísaných hodinách. Pred väčšími však sviatkami konávala celú noc pobožnosť svoju v kostole pred velebnou Sviatosťou oltárnou; bolo-li pri tom telo jej unavenosťou premožené, tu si zdriemla trochu na stupňoch oltára. Keď pristupovala ku stolu Pána, bývala následkom svojho prísneho živobytia bľadá ako smrť, snáď i pre vnútornú najhlbšiu úctu, jakmile však prijala prevelebnú Sviatosť oltárnu, začala sa červenať tvár rumencom, akým odieva sa v máji ruža. Nasledovanie Krista:
„Prirodenosť rada má nejaké zovnútorné potešenie, v ktorom kochala by sa podľa zmyselnosti. Milosť ale v samom Bohu hľadí sa potešiť, a v najvyššom dobrom nado všetky viditeľné veci sa kochať.“
Keď prišla raz kráľovná do mesta Túr, dala si k sebe zavolať Máriu. Maria dostavila sa v patričný čas do paláca, i chcela prívetive prehovoriť s vrátnym. Poneváč však zo skromnosti nepovedala, kto je, a že si ju kráľovná sama k sebe pozvala, začal jej surový vrátny ubližovať, áno i palicu na ňu chytil a tou ju odháňal, až sa konečne ktosi k tomu nadhodil, čo ju poznal a ku kráľovnej doprevadil. Ona však, jakoby nebola nič zlého a protivného zakúsila, nikdy sa o tom pred nikým ani nezmienila. Kráľovná podržala si ju u seba celý týždeň. Avšak neviedli sa tu rozhovory daromné, lež láska Božia, ktorou srdce Máriino horelo, prúdila sa tu rečou tak živou a mohutnou, že premnohí z dvoranov kráľovských, ňou premožení, odriekli sa márností, ktorým väčšinou oddaní boli. Nasledovanie Krista:
„Prirodenosť všetko na seba vzťahuje, pre seba bojuje i tresce. Milosť ale so všetkým obracia sa k Bohu, odkúď pôvodne všetko pochádza. Ona učí všetko, čo je chválitebného a podivenia hodného, pokorne skrývať, a v každej veci a v každom umení platného úžitku, a cti a chvály Božej vyhľadávať.“
V tom čase povstala v cirkvi katolíckej smutná roztržka, poneváč zvolení boli dvaja pápežovia, a každý mal svoju stránku. Maria chodila po jednotlivých kláštoroch i ľuďoch, a napomínala i prosila srdečne všetkých, aby sa horlivé modlievali, žeby Pán Boh rôzniciam tým konec učiniť a roztržku tú vyrovnať ráčil. Vôbec napomínala ona kde koho len mohla, aby slovami i skutkami neprestajne česť a chvála vzdávaná bola Pánu Bohu. Áno, horlivosťou svojou doviedla to tak ďaleko, že, jaknáhle ju deti na ulici zazreli, ihneď bežali k nej, pokľakli na kolená a zopnúc ruce modlievali sa:
„Pochválený buď Pán Ježiš Kristus!“
Nasledovanie Krista:
„Prirodenosť je podvodná, a mnohého privábi, zaplete a sklame, a vždycky samú seba za posledný cieľ má.Ale milosť prostomyseľne kráča, všetkého, čo len zdanie zlého má, sa varuje, podvodné osidlá nekladie, a všetko jedine pre Boha činí, v ktorom i konečne odpočíva.“
Mohli by sme tu zo života svätej Márie z Mallye uverejniť ešte veľmi mnoho, menovite mohli by sme udať zázračné uzdravenia nemocných, divy to, ktoré na jej prímluvu sa stávaly, avšak domnievame sa, dostačí, čo sme už o nej povedali. Jej spovedný otec spísal jej život a končí ho týmito slovy:
„Roku 1413, 28. marca medzi prvou a druhou hodinou odpoludnia odobrala sa táto výtečná pani, bohatá na bezpočetné dobré skutky, po prácach a starosťach tohoto biedneho života šťastne ku Kristu, aby od neho obdržala odmenu večnú, ktorej si vždy priala a za ktorú tak zmužile bojovala.“
A kapitola nasledovania Krista Pána končí týmito slovami:
„Milosť je nadprirodené svetlo, a akýsi zvláštny dar Boží, vlastné znamenie vyvolených a závdavok večného spasenia, ktorá človeka z vecí pozemských k milovaniu nebeských pozdvihuje, a ho z človeka telesného človekom duchovným činí.“
Karol Jerguš