Berlín 3. júna 2018 (HSP/Foto:HSP)

Svätá Itha pochádzala z grófskej nemeckej rodiny Kirchbergov, ktorá vyznačovala sa v dvanástom storočí nielen bohatstvami a mocou, ale zvlášťnábožnosťou a činnou láskou oproti chudobným a svätej cirkvi, keď mnoho blahonosných ústavov pozakladala v zemi Švábskej. Mladá grófka bola vychovaná nábožnými rodičmi veľmi starostlivo a keď vyrástla v cudnú prekvitajúcu pannu, vydala sa r. 1197 za grófa Henrika Toggenburgského.

Ako manželka mocného grófa, ktorý pri dobrých vlastnostiach svojich bol predsa veľmi prchlivým, bola svätá Itha vzornou paňou šľachtickou a skvela sa vernou láskou, útlocitom, horlivou nábožnosťou a štedrosťou oproti chudobným poddaným, tak že ju biedny ľud anjelom svojím strážcom menoval. Boh nepožehnal manželstvu dietok a skúšal kresťanskú dokonalosť jej, a ona krotila hnev hnevlivého manžela svojho povoľnosťou svojou, tichou mysľou a znášanlivosťou. Ale milostivý Boh dopustil ešte väčšiu a ťažšiu zkúšku na vernú služobnicu Svoju, aby si ju zasvätil výhradnej službe svojej. Na grófskom dvore žil bezbožný Talian, menom Dominiko, ktorý úplne naklonil si pochlebovaním a pretvárkou dôveru grófovu, že ho gróf nie za sluhu, ale za priateľa svojho považoval. Ošemetný Dominiko zahorel nečistým ohňom ku vznešenej grófke a opovážil sa v neprítomnosti grófovej so zločinným návrhom ku nej pristúpiť.

Bohabojná a vznešená Itha pokarhala hriešneho bezočivca a Dominiko v pekelnej zlosti svojej zaprisahal sa, že vypomstí sa pri najbližšej príležitosti na neprístupnej grófke. Obozretne a pomaly usiloval sa nehanobník nevinnú a zbožnú Ithu u prchlivého manžela očierňovať a upodozrievať, kým sa mu nepodarilo žiarlivosť v srdci grófovom vzbudiť, len iskra chýbala, aby srdce grófovo plameňom nenávisti neskrotenej sa rozžiarilo a utajovanú zlosť svoju na nevinnú trpiteľku nevylialo. Necitný a zavedený manžel zachádzal so svätou Ithou vždy surovejšie a ona znášala trpezlivo všetko príkorie a zdvojnásobnila modlitbu svoju a odovzdanosť do vôle Božej. Len tajne smela podporovať chudobných a v neprítomnosti manžela navštevovať chrám Boží v kláštore, ktorý neďaleko hradu ležal. Jedného dňa sedela nešťastná grófka v osamelej zámockej svetlici a pozerala smutne na prsteň svoj sobášny, ktorý jej gróf Henrik jako odznak lásky a vernosti manželskej pri oltáre Božom bol podal. Horké slzy zalialy nevinnú krásnu tvár jej. V nevýslovnom žiali sňala prsteň, položila ho na stolík pri otvorenom obloku, a hodila sa na kolená, aby sa Bohu v trápení svojom skrúšenou modlitbou odporúčala. Medzitým ako bola v modlitbe pohrúžená, priletel krotký havran, uzrel zlatý blyštiaci sa prsteň, uchytil ho zobákom a odletel. Grófka naľakala sa a ťažký bôľ zvieral citlivým srdcom jej, ona tušila veľké nešťastie. Havran zaletel do hory a prenasledovaný orlom vypustil zo zobáku prsteň a ten spadol na zem pod strom. Nezadlho prišiel cestou poľovník grófov, menom Kuno, i vzal zlatý prsteň na koreni starého stromu. Naradovaný navliekol si drahocenný prsteň na prst, poberal sa do zámku, netušil nič zlého, i ukazoval s radosťou iným sluhom krásný prsteň. Nikto zo sluhov neznal, komu by prsteň náležal. I priblížil sa bezbožný Dominiko ku radujúcemu sa Kunovi a prizrel sa na prsteň, i poznal ho. Diabolská radosť zažiarila zo škuľavých očí jeho. Nepovedal ani slova a poberal sa ku grófovi, aby nevinnú manželku jeho do najväčšieho nešťastia uvrhol. Smutný a zrazený vstúpil ostýchave pred grófa, aby nalial jedu do žiarlivého srdca jeho. A diabolský ohovárač riekol grófovi, ktorý starostlivo pýtal sa milostníka, čo mu chýba , či ho nestretlo nejaké nešťastie:

„Rád by som veľmi mlčal; ale zločin je priveľkým a verejným. Kuno, ten biedny pokrytec, nosí zjavne prsteň sobášny grófskej manželky vašej!“

Prchlivý gróf Toggenburg nerozmýšľal dlho v zaslepenosti svojej, dal hneď zavolať verného a cnostného poľovníka Kuna, ktorý na nič zlého nemyslel a v chytrosti nájdený prsteň nesňal. Sotva pohliadol gróf na ruky sluhove, poznal prsteň sobášny. Tvár Toggenburgova obledla ako biela stena a trasúcimi sa pernami zvolal na bezbožného Dominika, aby dal vyviesť zo staje najdivokejšieho žrebca a aby priviazal nešťastného Kuna na chvost jeho a zo zámockej brány ho vyštval. Prítomní sluhovia so strachom sputnali nevinného poľovníka a priviazali ho ku chvostu divokého bujného žrebca, ktorého diabolský Dominiko dlhým bičom von z brány zámockej šibal. Žrebec uháňal v divokom behu dolu so zámku po skalnatej ceste, roztrepal telo nešťastného nevinného mládenca, ktorý, keď sa remeň pretrhol, ostal v doline na ceste ležať a zomieral. Medzi tým, čo sa táto hrozná vražda diala, bežal chladného rozumu pozbavený gróf do svetlice zbožnej manželky svojej, ktorá o smutnej príhode nič neznala, a zvolal temným hlasom:

„Žena, kde je prsteň, ktorý dal som tebe v deň sobášu nášho?“ Itha odpovedala preľaknutá: „Položila som ho dnes na stolík pri okne, i priletel havran, pochytil ho a uletel s ním.“

Ukrutník skríkol:

„Nuž teda leť za ním!“  I pochytil nevinnú manželku a hodil ju von oknom do priepasti. Vrah odchádzal od okna a počul len výkrik:

„Ježišu, ja som nevinná!“ Po tomto hroznom zločine nezažmúril oči prchlivý ukrutník ani za okamihnutie. Ráno sedel bledý a celý omámený vo skvostnej svetlici svojej. Dnu vstúpil staručký mních z blízkeho kláštora a hovoril vážne:

„Gróf Toggenburg, prichádzam od Kuna, poľovníka vášho, ktorého duši nech je Boh milostivý! Včera našiel som ho na ceste, práve keď zomieral, vypočul som spoveď jeho a zomrel v náručí mojom. Po svätej spovedi v poslednej chvíli života svojho volal Boha za svedka nevinnosti svojej. Neznal ani príčiny, pre ktorú ste ho zavraždili. Keď zomieral, prosil ma, aby som vám tento prsteň doniesol, ktorý havran k nohám jeho padnúť nechal. Dozvedel sa o majiteľovi jeho tým spôsobom, že prečítal meno, ktoré na ňom je napísané, tešil sa, keď zvedel, že vám patrí. Povinnosť svoju vykonal som. Gróf Toggenburg, nech vám je Boh milostivým, poľovník Kuno bol spravodlivejším, než ste vy!“

Vrah stál nemý, hrôza a ľútosť poviazali mu jazyk, keď ctihodný mních odchádzal. I pristúpil nešťastný Toggenburg k oknu, pozeral krvou podbehnutýma očami do priepasti a zúfale zvolal:

„Ja som vrah tvoj Itha!“

Dobrotivý Boh zachránil divotvorne vernú služobnicu Svoju. Nešťastná grófka nebola mrtvá. Anjel strážca zniesol ju na husté kriačky, s ktorých skleslá na mäkký mach, i ostala na ňom bez povedomia ležať. Nočná vlhká rosa občerstvila omdlenú, i prebrala sa. Zadivene obzerala sa svätá Itha, kde sa nachádza. Pomaly rozpamätala sa, čo sa dialo s ňou. I hodila sa na kolená a s radostnými slzami v očiach ďakovala vrúcne milostivému Bohu za divotvornú ochranu Jeho. Pomodlila sa i za manžela svojho a za nepriateľov svojich, aby im Boh ťažké hriechy odpustil a na cestu spásy ich napravil. Obozretne liezla po strmej strane skalnatého vrchu a vždy stavali sa jej do cesty nové prekážky, od spodku zívala na ňu hlboká priepasť, i zvolala slziac:

„Ó Henrik, či som si to zaslúžila?“

I modlila sa s dôverou k Bohu, prišla na úzky chodník, dostala sa na cestu, i ponáhľala sa do blízkych hustých hôr. Zo suchých haluzí a zo stromovej kôry zhotovila si chyžku, naznášala suchého listu a machu a postlala si v nej lôžko. Za pokrm slúžili jej korienky a lesné ovocie,  blízky prameň podával jej čerstvú krištáľovú vodu. Tak žila svätá Itha v pustej hore za dlhý čas a modlievala sa horlivé Bohu. V lete i v jeseň hotovila si zásobu pokrmu na prísnu zimu, a ostatná práca jej bola popri horlivej modlitbe svätej rozjímanie. Milostivý Boh požehnával trpiacu služobnicu Svoju nebeskými darami, i tešil ju veľkou milosťou Svojou v skromnej pustovni, že bola celkom šťastlivou, i netúžila po ničom inšom, než jedine po nebeskom kráľovstve. Takto slúžila svätá Itha Bohu nikým nemýlená za mnohé roky. Gróf Henrik Toggenburg žil smutne a zúfalo; svedomie hrýzlo nešťastníka, i nemal pokojnej chvíľky. Neopovážil sa zopäť ruky svoje k modlitbe, lebo si myslel, že pred trónom Božím stoja a žalujú nevinne zavraždená manželka a verný sluha jeho, i volajú o pomstu Božiu. I sedával samotný ako väzeň na zámku svojom horskom a neopovážil sa ľuďom počestným na oči ukázať. I opustil hniezdo svoje horské a tajne vybral sa do sveta. Ani medzi cudzými ľuďmi nenašiel pokoja. Navrátil sa zúfalý na hrad svoj a zaumienil si, že sa hriešneho života pozbaví. Sluha celý spotený opovážil sa do grófovej svetlice vstúpiť. Strnulým zrakom pozeral gróf Henrik na verného starého sluhu, ktorý jediný u neho posiaľ obstál. I vypravoval naradovaný starý sluha, že grófka Itha pod skalou Havranovou v horách žije, že ju sám videl, ako polonahá ovocie lesné sbierala a do biednej chyžky vstúpila. Na bledej tvári nešťastného grófa zjavila sa po mnohých trápných rokoch červená barva, na celom tele sa triasol, nemo pochytil ruku starcovu a ukazoval k horám, i dal sa mu viesť ako dieťa. Slnko zapádalo, keď prišiel gróf so sluhom pod skalu Havranovú, v lese bola sa už rozprestrela polotma. Tíško priblížili sa ku chyžke pustovníckej. Začuli hlboký vzdych. Gróf Henrik nachýlil sa do vnútra chyžky, i uzrel nevinnú vychudlú manželku svoju, ako na mochu pokojne odpočívala. Z očí jeho tiekly hojné slzy, i pozdvihol ich prvýraz k milostivému nebu po toľkých nešťastných rokoch. I hodil sa k nohám svätej pustovnice a kropil ich horúcimi slzami. Svätá Itha prebrala sa z tichého spánku, otvorila oči a vyskočila z lôžka. Zadivená pozerala na mužov, ktorí pobúrili tichý spánok jej a samotu lesnú, i preľakla sa, keď poznala manžela. Gróf Henrik plakal žalostne a hovoril trhane:

„ltha, nevinná Itha moja, odpusť pre rany Kristove!“ Svätá pustovníčka zdvihla ruky k nebu a hovorila:

„Henrik, tam v nebi je Sudca náš! Neprestajne vzdychala som k Nemu, aby tebe odpustil, čo si mne urobil. Zrušil si prísahu, ktorú si zložil, že mňa vždy verne budeš milovať, chcel si mňa zavraždiť, a že žijem, to je zázračná milosť Pána Boha, ktorého anjeli nevinnosť ochraňujú. Pre teba som naveky mrtvou.“

Gróf poľúbil vetché rúcho jej a vzdychol:

„Či teba nedotkne sa moja ľútosť a pokánie? Veď pokánim možno dosiahnuť milosrdenstva Božieho, ba i večné zatratenie možno ľútosťou a pokánim odstrániť.“

Svätá pozdvihla pokorne kajúcnika zo zeme, poľúbila ho na znak zmierenia, i zjavila manželovi, že zaviazala sa slávnostným sľubom ku kajúcnemu životu a ku samote. I prosila manžela, aby jej dal vystaviť na poli pod hradom pri kaplnke, k úcte Panny Márie posvätenej, chyžku, aby v nej, zaopatrená skromnou živnosťou, nemýlená Bohu slúžiť mohla. Márne prosil naradovaný gróf nájdenú svätú manželku svoju, aby sa na zámok Toggenburg s ním navrátila. Svätá volila i budúcne v samote Bohu slúžiť. I márne prelieval horké slzy, svätá Itha ostala v pustovni svojej, kým zarmútený nad tým rozhodnutím gróf Henrik v chytrosti malú chyžku na mieste naznačenom nevystavil a potrebnými vecami neopatril. Svätá Itha prevedená bola v tajnosti do novej chyžky svojej a žila v nej, ako skôr v tmavom lese, samotná na modlitbách a vo svätom rozjímaní.

Okolití obyvatelia dozvedeli sa o milostivej panej svojej a v zástupoch prichádzali k pustovni jej, aby sa pohľadom jej potešili a dobrotivému Bohu v kaplnke ďakovali za divotvorné zachránenie svätej Ithy. Všetci bozkali drevený kríž, ktorý si svätá trpiteľka z hôrnej pustovne doniesla, kde on bol jej jediným bohatstvom a útechou. Za viacej rokov žila svätá Itha v nábožnosti, sebazapieraní a v pokore pri milej kaplnke. Neďaleko ležal kláštor Fissingen, v ktorom zbožné mníšky prebývali a ktorý predkovia grófa Henrika postaviť dali. Svätá Itha navštevovala často kláštor, aby prítomná byť mohla pri službách Božích. Mníšky obdivovali hlbokú pokoru a skrúšenú nábožnosť grófkinu, i prosili ju srdečne, aby medzi ne vstúpila a ich kresťanskej dokonalosti učila. Na mnohé prosby vyplnila svätá Itha žiadosť mníšek a vstúpila do kláštora, kde skvela sa príkladom zapierania seba, kresťanskej pokory a nábožnosti. Mníšky nasledovaly svätý príklad jej v kresťanskej dokonalosti. I medzi sestrami žila svätá Itha ako na púšti, častoráz celé dni kľačiavala v izbičke svojej na kolenách, nepožívala žiadneho pokrmu, trýznila vychudlé a slabé telo svoje. A predsa podstupovať musela ťažké pokúšanie. Neraz vzbudila sa v čistej mysli jej túžba po láske nešťastného manžela jej. Ale Boh posilňoval horlivú služobnicu Svoju. S milosťou Božou odolala pokúšaniu a žila dľa daného sľubu v najväčšom pokáni a v najužšom spojení s milostivým Bohom. Vo vysokom veku upadla do ťažkej nemoci, i usnula tíško v Pánu. Veľké množstvo nábožného ľudu shromaždilo sa, ked telo jej ukladané bolo k odpočinku pred oltárom svätého Mikuláša v chráme kláštorskom vo Fissingene. Už za života menoval nábožný ľud grófku Ithu svätou. A keď pri hrobe jej mnohé zázraky a divy na prímluvu jej sa diali, vriadená bola svätou cirkvou do počtu svätých. Svätá Itha vyobrazuje sa v kajúcnom rúchu, ako modlí sa kľačiac pred pustovňou svojou horskou, pri nej havran.

Svätá Itha vytrpela v živote svojom nad pomyslenie ľudské ťažké trápenie, ktoré zapríčinilo ohavné podozrenie. Trpezlivo znášala ťažký kríž svoj, nezvolávala pomstu s neba ani na ukrutného manžela svojho, ani na ohavného pomluvača a zlostníka. Ona modlila sa za nepriateľov svojich, odpustila previnenie ich a nízku pomstu; konala celkom dľa učenia svätého Evanjelia. Ona znala, že človek nesmie nepriateľov nenávideť, trestať a že len Boh môže nepriateľov Svojich nenávideť a trestať, že len On má moc a právo, aby trestal neprávosť. Kresťan, keď chceš pomluvačov, utrhačov a upodozrievateľov potrestať, tresci ich kresťansky, vypomsti sa kresťansky, ako svätá Itha! Nedbaj na to, čo svet o tebe hovorí, čo sa mu neľúbi. Nepriatelia tvoji, pomluvači, podozrievači budú zahanbení, ked uvidia, že tebe na duši uškodiť nemôžu, čo by čokoľvek podujali. Svätý Ján Zlatoustý hovorí:

„Na jednu vec musíme dbať, nie síce na to, aby sa nám nič zlého od nepriateľov nedialo, ale na to, ako to usporiadame, aby sme im nič zlého neurobili.“

Podozrievanie je ťažkým previnením proti bližnému a má smutné následky, ako sme to v trpkom živote svätej Ithy a ľahkoverného prchlivého manžela jej, ktorý ťažko oplakával prenáhlené previnenie svoje, videli. A aký rozdiel je medzi posudzovaním a podozrievaním?

Ten, ktorý bližného posudzuje, silne verí to alebo iné zlé o ňom, napríklad . že je zlodej, vrah , ten, kto má o blížnom zlé podozrenie, niečo síce verí, že bližný jeho to alebo iné zlé urobil, alebo v úmysle má učiniť, ale predsa tomu celkom neverí a z pomsty rozhlasuje, aby bližnému škodil. A také podozrenie je ťažkým hriechom, lebo tiahne za sebou veľké zlé, menovite v stave manželskom. Kresťan, chráň sa zlostného podozrievania! A keď upodozrievaný bývaš, hovor so svätým Augustínom:

„Súď o Augustínovi, čo chceš, len keď pred tvárou Božou svedomie moje na mňa nežaluje.“

Karol Jerguš