Keď povyrástla a utratila matku, staral sa horlivý otec pohan úzkostlivo, aby neoboznámila sa s nenávideným náboženstvom kresťanským a zachránila sa tiež obcovania s inými ľuďmi. I dal vystaviť pri dome svojom vežu, vystrojil ju všetkým pohodlím pre život, zavrel krásnu a učenú dcérku Barbaru do nej a strážil nad ňou ako nad drahocenným pokladom. Nikto nemal prístupu k nej, iba sluhovia domáci a učitelia, ktorí ju mali vyučovať vo všetkých vedách a krásnych umeniach.

Ľahko osvojovala si všetky vedy, veľkú zručnosť prejavovala v umeniach. Myseľ jej náchylná bola k všetkému dobrému a šľachetnému; citlivé jej srdce ostalo v tichej samote čisté. V dobe nočnej pozorovala pravidelný beh hviezd na oblohe nebeskej, vo dne obdivovala v slobodnej chvíli čarokrásnu prírodu Božiu, úrodné polia a nivy, ktoré rozkladali sa okolo jej väzenia.

A takýmto pohružovaním a rozmýšľaním poznávala ničomnosť modlárstva a povzniesla sa k poznaniu pravého Boha, Stvoriteľa sveta. Veď už Kniha múdrosti hovorí:

„Vo veľkosti a kráse tvorov uzreť možno i Stvoriteľa.“

Učená a cnostná panna túžila po úplnom poznaní pravého Boha. A milostivý Boh, ktorý znal horúcu jej túžbu, poprial, že mohla poznať učenie Pána Ježiša Krista a stala sa kresťankou; ako sa to stalo, o tom nedozvedel sa jej otec.

Hovorí sa, že slávný Origenes bol jej učiteľom. Možno i to, že niektorý sluha otcov, alebo jej učiteľ bol kresťanom a ten vyučil ju tajne v náboženstve a pokrstil. Otec jej, Dioskuros, nebol doma, keď stala sa táto zmena v duši Barbary. Keď navrátil sa z cesty svojej domov, našiel dcéru svoju ako by vyjavenú. Zbadal, že vzdiaľuje sa pocty, ktorá vzdávala sa pohanským modlám v dome jeho.

Z počiatku považoval to za ľahkomyseľnosť mladého jej veku; ale keď badal, že opovrženosť jej oproti bohom domácim vždy viac vzrastá, rozmýšľal o príčinách. Mnohý pohanský mladík zo vznešeného rodu uchádzal sa o ruku krásnej, cnostnej panny u otca. A Dioskuros rozhodol sa v starostlivosti svojej o dcérku, že výberie jej z nich najvznešenejšieho za ženícha a nakloní ju k úcte staroslávnych bohov.

I oznámil dcérke svojej, že sa rozhodol, aby sa vydala za bohatého, urodzeného pohanského mladíka, ktorého uznal za najhodnejšieho. Barbara vyhovárala sa, že je ešte mladá, že nepomyslela posiaľ na vydaj. Otec myslel, že príčinu nepovoľnosti a nechutí k sväzku manželskému u milovanej dcérky pripísať treba odlúčenosti od sveta a samote, v akej žila.

A poneváč mal pred sebou cestu, poodložil tú vec, až sa navráti; lebo nechcel nútiť dcéru svoju ku nemilému sväzku. Keď otec odchádzal, prosila ho vznešená panna, aby dal zriadiť kúpeľ pri veži, v ktorej i počas vzdialenosti jeho o samote bývať mala. Prosila otca preto, aby sa mohla stretávať pohodlnejšie s kresťanmi a sluhami cirkvi. Otec, netušiac to, privolil, a rozkázal, aby na kúpeli boli urobené iba dve okná.

Po odchode otcovom naliehala svätá panna, aby stavba čím skôr bola vyhotovená a ku dvom oknám dala prirobiť tretie okno, aby bola upozorňovaná na tajomstvo najsvätejšej Trojice Božej; na hlavný stĺp staviska kázala prispôsobiť kríž, aby sa upamätávala na veľkú milosť vykúpenia Božieho. Od tohoto času žila výlučne Bohu. Dni života svojho venovala modlitbe, pôstu, nábožnému rozjímaniu, slovom spaseniu duševnému.

Milostivému Bohu složila za povolanie svoje ku kresťanstvu slávný sľub, že až do smrti bude živá v neporušenom panenstve. Keď otec Dioskuros navrátil sa s cesty, navštívil zbožnú dcéru, zaviedol ju do obydlia svojho a veľmi láskavé zachádzal s ňou; i spýtal sa jej, ako si rozmyslela, či sa vydá za vyvoleného vznešeného mládenca. Dcéra prosila otca, aby jej dovolil, že by mohla ostávať u neho až do smrti a opatrovať ho, ako slobodná.

Otec zdal sa byť uspokojený a láskavé spýtal sa, čo by znamenali na kúpeli tie tri okná a znamenie kríža. A šľachetná dcéra odpovedala otvoreno:

„DaIa som zhotoviť to na znak viery v trojjediného Boha, ktorú som prijala a vyznávam, i na poďakovanie za vykúpenie naše na dreve kríža.“

I dala sa vysvetľovať s veľkým oduševnením články učenia Kristovho a poukazovať na bláznovstvo učenia pohanského, ktoré káže klaňať sa modlám, rukou ľudskou zhotoveným.

Bez seba od hnevu pochytil pohanský otec ostrý meč a zahnal sa na dcéru a bol by ju usmrtil, keby nebola utiekla. Vyhla sa zbožná kresťanská panna istej smrti nie pre strach pred ňou, ale aby zachránila rozhnevaného otca pred hanbou a pokutou. Odbehla do hôr a ukryla sa v jaskyni bralovej. Rozhnevaný pohanský otec prenasledoval dcéru až do tmavej hory, a bol by ju i rozsekal, keby ju bol mohol dohoniť.

Milostivý Boh strážil nad slúžkou svojou. Veľký balván skalný odtrhol sa s vysokého brala, s veľkým rachotom srútil sa na cestu, ktorou utekal Dioskuros s vytaseným mečom za svätou pannou, a zatarasil mu ďalšiu cestu. Svätá Barbara ďakovala milostivému Bohu za zázračné vyslobodenie z istej smrti a usporiadala jaskyňu za svoje obydlie. Ovocie horné a čistý prameň vody poskytovali jej výživu.

Tu žila Bohu za krátky čas. Zúrivý otec nemal pokoja; ako hladný vlk, keď vetrí ovcu, prebehúval deň po dni po hore a sliedil márne po dcére svojej. Konečne pastier, pohan, vyzradil vzteklému otcovi Dioskurosovi pustovňu, v ktorej bývala svätá panna. I vbehol do jaskyne, keď svätá panna sa vrúcne modlila. I srazil ju k zemi, tlkol päsťami, kopal nohami, pochytil za vlasy a vláčil po tŕňoch, mučil všemožne.

A keď tak ukrutne a satanský nasýtil zverský svoj hnev, dal ju sluhami odniesť domov, aby ju ďalej trýznil. Uväznil ju v tmavej komore. Márne namáhal sa pohan, aby naklonil zbožnú kresťanskú dcéru ku modlárstvu. Ona bola vytrvalá v presvedčení svojom. Trýznenie nespomohlo nič. V pohanskej besnosti bol by ju zabil, keby sa nebol obával hanby svetskej. A čím viacej zúril, tým svätá panna bola stálejšia vo viere.

Konečne pochytil v besnote svojej dcéru za ruku, viedol ju k pohanskému sudcovi Marcianovi, obžaloval ju ako tupiteľku bohov štátnych a žiadal, aby ju dľa zákonov mučil, kým sa neodriekne kresťanskej viery a nebude obetovať modlám. Vladár Marcian zdal sa z počiatku ľutovať vznešenú kresťanskú pannu, ktorú vlastný otec ukrutne utrýznil.

I domlúval jej ľúbeznými slovami, aby namysleným bláznovstvom svojím nestrpčovala sebe a otcovi blaženosť životnú, aby neuvaľovala potupu a hanbu na vznešený rod svoj, aby sa nepozbavovala skvelej budúcnosti, ktorá je určená jej cnosťam a kráse, a to i ohľadom na vážnosť a bohatstvo jej otca.

I opisoval jej potom rozkoše manželského stavu s urodeným a bohatým pohanským ženíchom. Nahováral ju, aby ctila staroslávnych bohov štátnych a odriekla sa kresťanskej viery, ktorú vyznávajú iba pospolití, chudobní ľudia. Áno, pohrozil jej i mukami, keď sa neodriekne kresťanstva. Svätá Barbara pokojne vypočula slová sudcove a vážne riekla:

„Žiadna moc nedonúti mňa, aby som obetovala večné blahoslavenstvo časným veciam. Útecha moja a dedičstvo je Pán Ježiš Kristus. Treba sa vždy viac báť Boha, než ľudí. Hotová som vždy obetovať živému Bohu, ktorý stvoril nebo, zem, a všetko, čo je na nebi i na zemi. Bôžkov vašich nenávidím, ktorých opísal dobre a správne prorok Boží:

„Majú ústa, a nehovoria, majú oči a nevidia, majú uši a neslyšia, ale ani ducha niet v ich ústach, a ktorí ich robia, budú im podobní, i všetci, ktorí v nich dúfajú.“

Marcian neočakával takúto odpoveď od útlej vznešenej panny. I chcel ju prestrašiť a hrozbou vynútiť to, čo nemohol získať ľúbeznými slovami. Rozkázal katom, aby priniesli rozličné nástroje k mučeniu a ukázali svätej panne. Svätá Barbara nezľakla sa tých krvavých nástrojov, ktoré už nie jedného odvážlivého muža urobili povoľným; ale ona túžila po tom, aby mohla obetovať život svoj za Pána Ježiša a za vieru.

Pohanský sudca rozhneval sa a rozkázal katom, aby svätú pannu zo šiat do naha vyzliekli, do krvi ubičovali žilami a črepami dreli boľastné opuchliny na útlom jej tele. Takto utrýznenú dal pohanský sudca zavliecť svätú pannu do tmavého žalára. Svätá Barbara radovala sa a zvelebovala Boha, že bola odôstojnená trpieť potupu a cediť svoju krv za vieru. I prosila Boha, aby poprial jej stálosti v utrpení.

Milostivý Boh, Pán Ježiš, zjavil sa jej v žalári; nadzemská jasnosť osvietila žalár, posilnil ju k budúcemu utrpeniu, potešil a zázračne uzdravil skrvavené jej telo. Juliana, cnostná pohanská žena, uzrela tento zázrak, i obdivovala milosrdenstvo pravého Boha, i velebila Ho, že zjavil moc Svoju zázračným spôsobom pri slabej kresťanskej panne.

I predstúpila pred ukrutného sudcu, naplnená nadzemským oduševnením vyznávala slávne učenie Ježiša Krista ako božské, karhala neohrožene zverské pokračovanie jeho a vyhrážala sa spravodlivým trestom Božím. Marcian uväznil i Julianu, dal potom mučiť i ju so svätou Barbarou a usmrtiť. Na druhý deň ráno dal Marcian zase predvolať svätú Barbaru pred súdnu stolicu. I zadivil sa, keď videl, že je uzdravená.

Potom velebil bôžkov a hovoril, že sa to stalo skrze ich pomoc, i napomínal svätú pannu, aby obetovala na poďakovanie modlám. Kresťanská panna s opovržením odmietla smiešnu jeho žiadosť a dala sa hovoriť:

„Mŕtvi bôžkovia vaši neuzdravili mňa. Ježiš Kristus, Syn živého Boha, zjavil moc Svoju, ktorého vy v slepote svojej nechcete poznať a ktorý odsúdi vás k večnému zatrateniu. Boh, Stvoriteľ sveta, urobil tento zázrak.“

Na tieto smelé slová nahneval sa zaslepený pohanský pyšný sudca. Rozkázal katom, aby železnými driapadlami dreli telo svätej panny, aby pálili horiacimi smolnicami jej boky a potom poodrezúvali prsia. Počas zverského mučenia modlila sa svätá Barbara:

„Ó Pane, vezmi všetko odo mňa, len nie Ducha svätého!“

Ukrutný pohan rozkázal potom katom, aby na väčšiu potupu vodili nahú po meste a ustavične bičovali, i konečne zťali. Zverský otec jej, Dioskuros, díval sa na krvavé divadlo a preklínal dcéru svoju. Keď svätá Barbara počula výrok smrti, hlasne modlila sa:

„Ty, ó Pane Bože, znáš srdcia a vieš, že netúžim po ničom inšom iba po Tebe; vieš, že milujem zákony Tvoje a že posvätiia som sa Tebe celá. Neopúšťaj ma, ó Pane, ale prijmi mňa podľa milosrdenstva Svojho!“

I prosila ticho milostivého Boha, aby prispel stydlivosti jej ku pomoci. A hľa, keď katovia vyviedli obnaženú svätú pannu na ulicu, dobrotivý Boh obkľúčil celé jej telo takou nadzemskou žiarou, že zverskí, nehanební modlári nemohli ani pozreť na prečistú pannu. S ňou kráčala na miesto popravné i zbožná Juliana. Keď prišli na miesto popravné, pokľakla si svätá Barbara i modlila sa:

„Ó večný Bože, ktorý si založil zem nad vodami a rozprestrel nad ňou nebo ako klenutie, na ktorého pokynutie oblaky dávajú pršať dážď, a ktorý si stvoril hviezdy, aby osviecovali zem, a všetko, čo žije na nej, či nespravodlivých — dobrých i hriešnych! Vyslyš teraz i mňa, ó Pane, aby sme my, ja a Juliana, boli dielom všemohúcich rúk Tvojich dľa obrazu a podobenstva Tvojho!“

Keď vzdychla tieto slová, počula hlas z neba, ktorý povolával do neba ju a Julianu a sľuboval vyplnenie jej prosby. Pohanský otec stál tu chladnokrevne, ba napomínal kata, aby mučil jeho dcéru. Áno, požiadal sudcu, aby smel sťať hlavu dcéry svojej. A vlastný otec sťal hlavu 20 ročnej dcéry svojej — svätej Barbary! To stalo sa roku 236 za panovania cisára rimského Maximina Thrácskeho.

Nebo zatemnilo sa, hrozne hrmeli strely hromové v povetrí, a jedna znich zasiahla a zabila — neľudského otca, zošedivelého hriešnika. Zbožní kresťania pochovali telo svätej Barbary. Na príhovor jej diali sa mnohé divy.

Svätá Barbara ctená býva ako jedna zo 14. Svätých Pomocníkov po celom svete; ju vzývajú pravoverní kresťania v nebezpečenstvách búrky i ohňa; ona je patrónkou zomierajúcich, ktorí prosievajú o príhovor, aby mohli byť náležíte zaopatrení najsvätejšou Sviatosťou oltárnou; ona je patrónkou i baníkov a delostrelcov i rozličných spolkov priemyselných.

Vyobrazuje sa ako vznešená panna s korunou na hlave; v pravej ruke drží palmovú ratolesť a meč, v ľavej kalich s hostiou; vedľa nej je veža s tromi oknami.

Svätá Barbara poučuje nás, ako máme znášať každú krivdu. Vlastný otec prenasledoval ju ukrutne a ona trpela za príkladom Pána Ježiša Krista všetko príkorie bez reptania, lebo mala čisté svedomie a znala zákon Boží; radšej chcela byť nenávidenou od otca, než aby ju Boh nenávidel. Sv. Klimakus hovorí:

„Lepšie je zarmútiť rodičov, než Ježiša.“

Svätú Barbaru zabil vlastný otec preto, že verila v najsvätejšiu Trojicu Božiu; ale spravodlivý Boh potrestal ho, keď ho zabil strelou hromovou, a ona modlila sa za zaslepeného pohana. Ukrutní rodičia učte sa poznať spravodlivý hnev Boží, keď zdržujete dietky svoje od služby Božej! Svätá Barbara modlila sa prv, než zomrela, aby Boh vyslyšal tých, ktorí odporúčajú sa jej. Hlas s neba oznámil jej, že Boh vyslyšal prosbu služobnice Svojej.

A príhovor jej u Boha bol vždy mocný. Okolo roku 1448 žil v Gorci v Hollandsku muž, menom Henrik Kock, ktorý bol od mladosti veľký ctiteľ svätej Barbary, patrónky zomierajúcich. Vracal sa s poľa ako 70 ročný starec po ťažkej práci; unavený položil sa na lôžko, nechal horieť pri sebe svetlo a zaspal. Slama zapálila sa, a hneď horela posteľ i celý dom. On a syn jeho Andrej prebudili sa a s ťažkosťou mohli sa vyslobodiť z ohňa.

Keď utekali oblokom, zažali sa im i košele a začaly horeť; ale telo ich ostalo neporušené. Keď boli v bezpečnosti, napadlo otcovi, že zabudol vziať peniaze v izbe. Bez rozvahy vrátil sa k horiacemu stavisku, poznamenal sa znamením kríža, vbehol do izby a vzal peniaze. Sily opustili ho a padol k zemi bez seba. V nešťastí svojom spomnel si na svätú Barbaru a prosil ju

„Ó svätá Barbara, prispej mi ku pomoci a pros Boha, aby nedopustil, že by som zomrel v hriechoch svojich! Boh nech popraje mne to, čo zasľúbil tebe pri smrti pre Krista Pána, Ženícha tvojho. Nebeský Ženích tvoj nech pamätá na krv, ktorú si vyliala z lásky k Nemu: nech nezomriem prv, než budem oslobodený od hriechov svojich a posilnený najsvätejšou Sviatosťou oltárnou.“

Sotva vyriekol túto modlitbu, stála svätá panna Barbara v nebeskej žiare pred ním, chránila ho proti plameňom, pochytila ho za ruku, vyviedla z horiaceho staviska a potom riekla:

„Lebo vždy ctieval si pamiatku moju a teraz žiadal si mňa o príhovor, máš vedieť, že Boh predĺžil život tvoj o jeden deň, aby si mohol prijať Sviatosti pokánia, oltárnu a posledného pomazania.“ Po týchto slovách zmizla svätá Barbara.

Medzitým zúril ďalej požiar. Henrik Kock ležal vdzialený od požiaru na zemi; telo jeho bolo veľmi popálené, že podobal sa mŕtvole. Dal zavolať kňaza a prijal skrúšene sviatosti zomierajúcich. Potom riekol spovedníkovi:

„Ó velebný otče a vy prítomní priatelia, teraz blíži sa hodina, aby som sa odobral na večnosť; preto neopúšťajte mňa, kým nezomriem, a modlite sa za mňa.“

I vzýval o príhovor preblahoslavenú Pannu Máriu a svätú Barbaru a konečne zvolal:

„Ó Pane Ježišu! Najmilosrdnejší Bože, ktorý si mňa na dreve kríža predrahou Svojou krvou a prehorkým umu čením vykúpil, zmiluj sa nado mnou! Do rúk Tvojich porúčam dušu svoju!“ A vypustil ducha.

Očitý svedok, Theodor Paul, ktorý rozpráva o tomto dive, dokladá:

„Ja som bol pri zomierajúcom, vypočul som spoveď jeho, prislúžil som mu sviatosti, obviazal rany jeho, postaral som sa o opatrovníkov nemocného, a on zomrel konečne v rukách mojich.“

Hľa, tak vyslyšal milostivý Boh na príhovor svätej Barbary nešťastného Henrika, že poprial mu divotvorným spôsobom času pred smrťou ku hodnému prijatiu sviatostí zomierajúcich.

Kresťan, vzývaj o príhovor svätú pannu Barbaru včas búrky a hromobitia, najmä keď blíži sa posledná hodinka tvoja, aby si mohol dosiahnuť odpustenie hriechov a posilniť sa sviatosťami zomierajúcich na cestu k životu večnému. Kedykoľvek pozrieš, zvlášť v hodinku smrti, na obraz svätej Barbary a uzrieš na veži tri okná, spomeň si na trojjediného Boha! Ďakuj Mu za stvorenie, vykúpenie a posvätenie, i modlievaj sa: Sláva buď Bohu Otcu, i Synu, i Duchu svätému!

Karol Jerguš