Hlavné správy: Ste známy nielen ako sudca vyjadrujúci sa k aktuálnym témam verejného záujmu, ale aj ako spisovateľ a autor viacerých kníh. Môžu sa čitatelia tešiť na ďalšie knižné pokračovanie?

Števík: Ďakujem, ale ako spisovateľ sa necítim. Spisovateľom bol Victor Hugo, Fiodor Michajlovič Dostojevskij alebo Agatha Christie. Ja sa iba snažím jednoduchým a zrozumiteľným spôsobom vyjadriť svoje myšlienky a odovzdať čitateľovi informácie a postrehy, ktoré sa vo mne nahromadili. Rozmýšľať je moja záľuba a neobsedím so založenými rukami. Možno teda čitateľov tento rok niečím prekvapím.

Hlavné správy: V poslednom čase verejnosť zaujala Vaša Výzva prezidentke Čaputovej, za ktorú ste boli disciplinárne potrestaný. Ako s odstupom času vnímate Váš trest?

Števík: Ako vyznamenanie.

Hlavné správy: Môžete to prosím bližšie vysvetliť?

Števík: Keď Vás odporcovia potrestajú za iný názor vyjadrený slušnou formou, znamená to, že ste odviedli dobrú prácu.

Hlavné správy: Vašich odporcov údajne vyrušila najmä forma, akou bola Výzva napísaná.

Števík: K týmto skutočnostiam som sa už vyjadril vo svojej Apológii (viď tu). Dovolím si poukázať na to, že moja Výzva bola kritikou. Nebola ani podlízavá ani arogantná. Bola vecná a bola napísaná asertívnou a slušnou formou.

Hlavné správy: S tým práve oni nesúhlasili. Tvrdia, že ste voči prezidentke mali byť zdvorilejší.

Števík: Budem oponovať. Názov mojej Výzvy znel: Výzva prezidentke Slovenskej republiky Zuzane Čaputovej. Tým som dal jasne najavo, že moja Výzva je adresovaná hlave štátu. Samotný text začínal oslovením: Vážená Zuzana Čaputová. Nič neslušné ani nezdvorilé som v mojej Výzve nepostrehol.

Hlavné správy: Vaši kritici tvrdia, že sudca sa nemôže takýmto spôsobom obracať na prezidentku republiky.

Števík: Mojim kritikom odporúčam uvedomiť si, že inštitút uctievania majestátu jeho veličenstva je v našej krajine nateraz minulosťou. Že v demokracii a právnom štáte sú si všetci ľudia rovní a našou povinnosťou je byť v komunikácii s politikmi slušný. Nič viac. Zvlášť ak sa jedná o sudcu.

Hlavné správy: Prezident Združenia sudcov Slovenska sudca Mozner má byť disciplinárne potrestaný, tvrdí, že je to pomsta bývalej ministerky Kolíkovej za to, že si dovolil kritizovať jej kroky. Čo si myslíte o tomto prípade?

Števík: Neviem sa vyjadriť k oprávnenosti disciplinárneho návrhu na JUDr. Moznera a nebolo by z mojej strany profesionálne vyjadrovať sa ku skutkovým okolnostiam. Mimoskutkové okolnosti a sprocesovanie celej kauzy však vnášajú do prípadu oprávnené pochybnosti, či zmyslom návrhu na disciplinárne potrestanie JUDr. Moznera je idea spravodlivosti suum cuique tribuere alebo je motívom prípadu iba akt pomsty zo strany názorových odporcov JUDr. Moznera, ktorí sa na návrhu podieľali. Keďže žijeme v dobe, keď spravodlivosť bežne ustupuje pred pomstou a keď mocní pod rôznymi zámienkami trestajú svojich názorových oponentov, tak akt pomsty sa ani v tomto prípade vylúčiť nedá.

Hlavné správy: Je vo všeobecnosti vhodné, aby sa sudcovia verejne angažovali?

Števík: Na túto tému som už napísal množstvo textov. Dovolím si preto citovať z Apológie, nateraz môjho posledného príspevku: „Sudca z titulu svojej funkcie člena jednej z mocí v štáte je povinný vyjadrovať sa k otázkam verejného záujmu. Najmä je ako odborník povinný zaujať stanovisko k otázkam demokracie, právneho štátu či nezávislosti súdnej moci. Sudca sa priamo podieľa na riadení štátu nielen svojou rozhodovacou činnosťou, ale aj kontrolou výkonnej a zákonodarnej moci. Súdna moc je totiž jediná čisto odborná moc v štáte. Občan-sudca má byť zárukou, ktorá udrží zvyšné dve moci v štáte v medziach zákona a korektívom, aby prijímané právne normy a rozhodnutia exekutívy boli v súlade s princípmi demokracie, právneho štátu, nezávislosti súdnej moci, suverenity štátu, mieru či ius naturale. Rezignácia sudcu na kontrolu legislatívneho procesu a na vyjadrovanie sa k zásadným záležitostiam verejného záujmu je likvidáciou súdnej moci a jej plné podriadenie sa ľubovôli výkonnej a zákonodarnej moci. Vzdaním sa tejto kontrolnej funkcie berie justícia občanovi nádej v spravodlivý štát, zvlášť v krízových obdobiach.“

Hlavné správy: Ešte minulý rok nastala zmena na poste ministra spravodlivosti, keď Máriu Kolíkovú vystriedal Viliam Karas. Ako hodnotíte jeho pôsobenie vo funkcii aj v súvislosti s Vašim potrestaním a v porovnaní s jeho predchodkyňou?

Števík: Z toho čo mám odsledované, môžem prácu ministra Karasa hodnotiť celkom kladne. Na rozdiel od jeho predchodkyne rozumie pojmu dialóg a skutočne sa snaží so sudcami komunikovať a zapájať ich do procesov týkajúcich sa justície. Minister Karas disponuje prirodzenou inteligenciou, ktorá mu bráni používať v pozícii ministra boxerské metódy. Je na jeho škodu, že sa rozhodol vstúpiť do politiky na strane politických síl, ktoré totalitarizujú našu krajinu a rozkladajú právny štát.

Hlavné správy: Nie ste pri jeho hodnotení priveľmi zhovievavý aj v súvislosti s Vašim potrestaním?

Števík: Nepovažujem sa za ješitného človeka a malomeštiacke maniére sú mi cudzie. Preto dokážem bez problémov oceniť aj prácu človeka, ktorý nie celkom stojí na mojej strane. Upratovanie po jeho predchodkyni musí byť sizyfovská práca. Iniciatívu ohľadne môjho potrestania mohol ale pokojne prenechať Súdnej rade SR. Tam by už vedeli čo s tým.

Hlavné správy: Aktuálnou témou v slovenskej justícii je kontroverzné hodnotenie sudcov mimovládnou organizáciou Transparency International Slovensko (TIS). Súhlasíte s vlnou kritiky voči tejto aktivite, ktorá sa zdvihla naprieč celým justičným spektrom?

Števík: Určite áno. Právne predpisy Slovenskej republiky jednoznačne ustanovujú spôsob hodnotenia sudcov. Je to náročný proces, ktorý má za úlohu zohľadňovať špecifiká každého oddelenia na základe prijatých zásad. Hodnotenie sudcov nie je športové zápolenie, kde sa určuje poradie a rozdávajú ocenenia. Vyvstáva preto otázka, prečo mimovládna organizácia TIS nerešpektuje právne predpisy upravujúce hodnotenie sudcov hodnotiacimi komisiami a snaží sa prisvojiť si kompetencie štátnych orgánov.

Hlavné správy: Prečo to podľa Vás robí?

Števík: Dovolím si na túto otázku neodpovedať. Zorientovaný čitateľ odpoveď pozná.

Hlavné správy: Ako vnímate skutočnosť, keď je trestné konanie vystavané iba na výpovedi jedného kajúcnika?

Števík: Pre tento prípad by som pripomenul zásadu rímskeho práva testis unus, testis nullus (jeden svedok, žiadny svedok). V našom trestnom práve síce neplatí absolútne, ale duch tejto zásady je múdry a zrozumiteľný.

Hlavné správy: Skúsme opustiť rovinu aktuálnych problémov a pozrieť sa do budúcna. Vo svojich textoch opakovane pomenúvate východiská z nepriaznivej situácie, ktorá postihla našu krajinu. Aké východisko existuje pre slovenské súdnictvo a spravodlivosť ako takú?

Števík: Nemožno vytrhávať problematiku súdnictva z nastavenia celej spoločnosti. Už viackrát som poukazoval na závažný problém európskej, a teda aj slovenskej spoločnosti. Je ním konzumný skepticizmus. Celý európsky priestor kontaminoval bezbrehý pozitivizmus bez duchovnej intelektuálnej nadstavby. V atmosfére, keď sú všetky oblasti v spoločnosti ponechané na ľubovôľu mocných, je samozrejme ohrozený aj právny štát a nezávislosť súdnej moci. Je nebezpečné zmieriť sa s tým, že je nutné akceptovať akúkoľvek vôľu exekutívy a parlamentu len preto, že boli zvolení formálne demokratickým spôsobom. Výhradným presadzovaním lex humana bez prirodzenoprávneho korektívu či princípu lex aeterna smeruje naša spoločnosť k úplnej totalite.

Hlavné správy: Kde vidíte teda schodnú cestu pre slovenskú justíciu?

Števík: Opustenie radikálneho právneho pozitivizmu a uchopenie justičného platonizmu.

Hlavné správy: Čo presne to môže znamenať? Ako tomu má rozumieť bežný občan?

Števík: Návrat k absolútnym hodnotám. Každá jednotlivá entita má svoju dokonalú ideu, svoj dokonalý vzor. Aj oblasť ľudského myslenia a konania podlieha ideám, ktoré sa stávajú pre človeka nasledovaniahodnými ideálmi. Teda aj pre demokraciu, slobodu, právny štát či nezávislosť súdnej moci existuje ideálny vzor, ku ktorému by sme sa mali snažiť približovať so všetkým úsilím. A to aj napriek tomu, že ideál je pre nedokonalého človeka uchopiteľný iba neúplne. Môže byť však jasne viditeľný ako blikajúce svetlo majáka v tme pre toho, kto si vybudoval schopnosť nielen pozerať sa, ale najmä vidieť.

Doba konzumného skepticizmu a intelektuálnej povrchnosti spôsobila, že človek sa na čas od absolútnych hodnôt vzdialil. Aj v oblasti justície vidíme procesy rezignácie na vylepšovanie a rezignácie na približovanie sa k ideálu. Tolerujeme a dokonca aktívne podporujeme rôzne deformácie a snažíme sa presvedčiť ostatných, že degenerácia absolútnych hodnôt a ideálov je normálna a snažíme sa tým vlastne tieto hodnoty chrániť. Že je to moderné a budujeme niečo nové.

Tento oxymoron je nástrojom, ktorý pravidelne používa vládnuca vrstva a ich prisluhovači na presadenie svojich zámerov. Všimnite si, že ľudia často vyžadujú dodržiavanie absolútnych hodnôt voči sebe, ale pri svojom konaní sa nimi necítia byť viazaní.

Hlavné správy: Ide teda o návrat k najzákladnejším európskym hodnotám ako je pravda a spravodlivosť?

Števík: Nepochybne. Pravda je z ontologického hľadiska bytostne spätá s ontos on, teda s tým čo je, so skutočnosťou. A čo iné ako skutočnosť môže tvoriť základ pre dosiahnutie spravodlivosti tak v pojednávacej miestnosti ako aj v živote?

Hlavné správy: Myslíte, že v dnešnej našej spoločnosti sú tie základné hodnoty nedostatkovým tovarom?

Števík: Keď vstúpite do obchodov a pozriete sa na tie tovarom preplnené police, pravdu a spravodlivosť tam nenájdete. Tie sa kúpiť nedajú. A tak je to správne.

Hlavné správy: Ľudia si dnes často mýlia pojmy „názor“ a „pravda“. Ako keby každý mohol mať inú pravdu…

Števík: Áno. Je to výsledkom relativizácie morálky a nízkych kritérií v každej oblasti. Od umenia, cez politiku až po justíciu.

Hlavné správy: Ako sa človek môže dopracovať k pravde?

Števík: Podrobne som sa tejto problematike venoval v mojej druhej knihe Zamyslenia. Antickí Gréci pomenovali základné východisko k uchopeniu ontos on slovom alethea, čo znamená neskrytosť. Teda to, čo odkrývame svojou intelektuálnou činnosťou a čo sme schopní uchopiť ako pravdivý názor. Ide teda o súlad našich myšlienok s tým čo je alebo s tým čo nie je. So skutočnosťou.

Hlavné správy: Je ťažké spoznať pravdu?

Števík: Je to náročné ako čokoľvek iné, čo robíte prvýkrát a na čo nie ste zvyknutý. Tak ako pravidelným cvičením zvyšujeme úroveň záťaže v posilňovni, tak zväčšujúcou sa intelektuálnou záťažou zvyšujeme úroveň myslenia a schopnosť objektivizácie.

Hlavné správy: Často sa odvolávate na architekta európskeho myslenia Platóna. Anglický filozof A. N. Whitehead sa preslávil výrokom, že európska tradícia myslenia je len séria poznámok k tomu, čo povedal Platón. Môže nám Platónovo nesmrteľné podobenstvo o jaskyni slúžiť ako pomôcka na pochopenie toho čo je pravda?

Števík: Nielen to. Platónovo podobenstvo o jaskyni má širší rozmer. Psychologický, sociologický, morálny, politický a mnohé iné. Ale súhlasím, že podobenstvo o jaskyni nám môže poslúžiť ako návod na pochopenie toho, ako funguje spoločnosť a procesy v nej. Ako rozpoznať fiktívnu realitu, v ktorej sa ľudia utápajú a oddeliť ju od pravdy. Čo treba z epistemologického hľadiska preto urobiť a čomu sa treba vyhnúť, aby sa človek nestal obeťou nenávisti preto, že pochopil. Tak ako sú Platónove idey znalcami považované za najväčší výdobytok európskej kultúry, tak podobenstvo o jaskyni je ich najvznešenejšou alegóriou.

Hlavné správy: Človek je pripútaný k oblasti zmyslového vnímania a to čo vidí, považuje za jedinú skutočnosť. Preto by sa mal z tejto fikcie vyslobodiť?

Števík: Áno, to je hlavný odkaz podobenstva o jaskyni.