Môj profil 
Predplatné
Podľa pôvodnej obžaloby Roman Mikulec neoprávnene zhromažďoval dokumenty kategorizované ako dôverné a vyhradené. V júni 2013 ich zaistila polícia pri prehliadke auta, ktoré riadil.
Mikulec viedol Vojenskú spravodajskú službu počas vlády Ivety Radičovej. V tom období sa začalo preverovať podozrenie z tunelovania majetku Vojenskej spravodajskej služby. Správu o údajnom tunelovaní spravodajstva vypracoval a zverejnil zástupca Romana Mikulca, dnes už zosnulý Vladimír Suchodolinský. Mikulec tvrdil, že micro SD karta s dokumentáciou mohla byť do jeho auta podstrčená.
V tejto súvislosti sudca Peter Šamko na serveri Právne listy upozornil na „neuveriteľný popis spôsobu vykonania prehliadky motorového vozidla zo strany polície“.
„Takto by celkom určite nemali byť prehliadky vykonávané, pričom postup polície bol nepochopiteľný,“ prizvukuje sudca.
Šamko upozorňuje na to, že Krajský súd v Bratislave v tejto súvislosti uvádza: „Z priebehu prehliadky predmetného osobného motorového vozidla, pri ktorej boli zaistené vecné stopy, o. i. aj „micro SD“, bol nahratý videozáznam, ktorý je súčasťou spisového materiálu a z ktorého je zrejmé, ako správne analyzuje okresný súd, že jeho trvanie je celkovo 3 hodiny a 23 minút, pričom odvolací súd akcentuje, že videozáznam priamo a hodnoverne dokumentuje akým spôsobom mal byť nájdený a zaistený dôkaz – elektronické médium, pamäťová micro SD karta, na ktorej následne sa mali nachádzať informácie a to dokumenty, ktoré pochádzali z Vojenskej spravodajskej služby, pričom tieto dokumenty niesli aj stupeň utajenia (dôverné, alebo vyhradené) v zmysle zákona o utajovaných skutočnostiach.“
V rozsudku sa uvádza, že “na predmetnom videozázname je vidieť, že viacerí príslušníci operatívneho oddelenia postupujú v prehliadke tým spôsobom, že hoci niektoré časti motorového vozidla prehliadajú prakticky iba povrchne alebo iba zbežne (napr. motorový priestor), iným častiam sa venujú maximálne dôsledne, navyše príslušníci operatívy sa tam aj striedajú na predmetnom vozidle, pričom operatívny pracovník prehliadajúci odkladací priestor nachádzajúci sa na zadnej strane sedadla spolujazdca tento priestor prehliada pomerne dôkladne, pričom v tomto priestore nič nenájde, vzápätí odíde od vozidla, kde diskutuje s inými na mieste prítomnými osobami, ktoré sa zúčastňujú predmetnej prehliadky.”
“Vzápätí sa opäť vracia do interiéru vozidla, opätovne skúma ten istý odkladací priestor na zadnej strane sedadla spolujazdca, pričom je vidieť, že zrazu má rukavicu na pravej ruke, na vrchu prsta má pozdĺžne rozrezanú v dĺžke asi 1 – 1,5 cm a následne, čo takto strčí ruku do uvedeného zadného vrecka sedadla spolujazdca, odrazu vytiahne z tohto vrecka micro SD kartu, pričom vzápätí túto položí na zadné sedadlo vozidla, stiahne si rukavicu, túto rukavicu odloží a holými prstami chytí do ruky nájdenú micro SD kartu, ktorú potom následne odovzdá na mieste prítomnému kriminalistickému technikovi, ktorý ju zaistí do plastikového sáču.“
Odvolací súd označil tento postup za „minimálne neštandardný“. „Hoci na mieste sa nachádza kriminalistický technik, ktorý ma na sebe bielu kombinézu aj rukavice a zaisťuje nájdené stopy resp. dôkazy, tieto fotografuje a chronologicky dokumentuje, priamo prehliadku nevykonáva, avšak vykonávajú ju rôzni pracovníci operatívy, samozrejme bez toho, aby vôbec mali na sebe čo i len rukavice a nájdené predmety, ktoré zaisťujú, či už sa jedná o rôzne elektronické média, telefónne SIM karty, bez akýkoľvek okolkov chytajú holými rukami, s týmito manipulujú absolútne zarážajúcim spôsobom, nakoľko pokiaľ takto zaistený dôkaz, ktorý má slúžiť k identifikácii páchateľa a jeho spojitosti s trestnou činnosťou, je znemožnená akákoľvek forenzná kriminalistická identifikácia napr. z odboru daktyloskopie sňatím odtlačkov prstov resp. DNA identifikácie, ktoré by mohli viesť k usvedčeniu páchateľa vo vzťahu k zaisteným vecným stopám.“
V rozsudku sa tiež uvádza, že “nemožno ponechať bez povšimnutia výpoveď obžalovaného ohľadne spôsobu, akým sa manipulovalo ďalej s nájdenou micro SD kartou, ktorý vypovedal, že priamo na mieste vykonávania prehliadky motorového vozidla bol následné svedkom Mgr. D H zadržaný, bol ním odvedený na Kriminalistický a expertízny ústav PZ Bratislava na R, kde svedok H, hoci zaistená micro SD karta sa nachádzala v plastikovom sáčku, opätovne plastikový sáčok otvoril holými prstami kartu vybral, podal ju pracovníkovi kriminalistického a expertízneho ústavu, ktorý ju samozrejme chytil do ruky tiež holými prstami, dal si do počítača a otvoril súbory, ktoré sa nachádzali na predmetnej micro SD karte, pričom v tejto súvislosti s týmto v istej časti korešponduje aj výpoveď samotného svedka Mgr. D H, ktorý uvádza, že videl na KEÚ PZ súbory, ktoré sa nachádzali na zaistenej micro SD karte, ale už si nepamätá, čo konkrétne tam bolo.“
Súd skonštatoval, že pri takomto postupe ani žiadna forenzná kriminalistická expertíza nemala žiadny význam, či už daktyloskopická alebo určením prípadnej DNA vo vzťahu k manipulácii s predmetnou kartou a následnej možnej identifikácie, ktorá by smerovala k páchateľovi“.
Viacerí užívatelia vozidla
Ďalšou skutočnosťou bol aj fakt, že osobné motorové vozidlo, v ktorom bola nájdená inkriminovaná micro SD karta, nebolo vo výlučnom užívaní obžalovaného Mikulca. Svedok J S totiž vysvetlil systém prideľovania osobných motorových vozidiel jednotlivým pracovníkom spoločnosti Slovnaft, a. s.
“Evidencia užívateľa motorových vozidiel spočíva iba v tom, že zamestnanec do systému GPS zadá buď služobnú alebo súkromnú jazdu a nadriadený to skontroluje či to tak je. Neeviduje sa meno vodiča, to znamená, že ktorýkoľvek pracovník môže z ich oddelenia viesť konkrétne motorové vozidlo, alebo ktorékoľvek iné vozidlo, ktoré je v operatívnom leasingu s tým, že meno vodiča nie je evidované v elektronickej forme.”
Svedok zároveň ozrejmil, že je úplne bežné, že si referenti navzájom vozidlá požičiavajú a aj to, že na jednom vozidle jazdia viacerí.
Sudca teda v závere rozsudku vzhľadom na dôkazy uviedol, že v prerokúvanom prípade bolo bez rozumných pochybností preukázané, že skutok uvedený v obžalobnom návrhu sa stal a vykazuje znaky trestného činu, avšak vykonané dokazovanie neumožňuje nepochybný záver, že to bol práve obžalovaný Mikulec.
Sedem rokov
Samotný Mikulec pred pár týždňami po vynesení verdiktu uviedol, že celý prípad pre neho znamená sedem rokov zbytočných a absurdných útrap. “To aby občan SR v 21. storočí trávil sedem rokov na súde a po siedmich rokoch súd potvrdí to, čo hovoril celých sedem rokov, že niečo nespáchal, tak to sú zmiešané pocity,” zdôraznil.
Mikulec zároveň pripomenul, že on aj jeho kolega Suchodolinský boli jedni z prvých, ktorí v rámci odhaľovania tunelovania VSS poukázali na to, ako sa na Slovensku narába s verejnými financiami a akí ľudia boli dosadzovaní do významných funkcii. Stíhanie voči jeho osobe bolo podľa Mikulca pomstou za túto činnosť.
Prípad sa pre prejednávanie utajených skutočností pred Okresným súdom Bratislava III prejednával z vylúčením verejnosti. Rovnako to bolo v odvolacom konaní, pričom verejne bol vyhlásený iba rozsudok.
.jpg)
.JPG)
