Bratislava 21. októbra 2019 (HSP/Foto:TASR-Marko Erd)

Kraj­ský sú­d Bra­tis­la­va v septembri prá­vop­lat­ne os­lo­bo­dil spod obžaloby Romana Mikulca, kto­rý bol bý­valým prís­luš­ní­kom Vo­jen­skej spra­vo­daj­skej služ­by a kto­rý sa mal pod­ľa ob­ža­lo­by do­pus­tiť tres­tné­ho či­nu oh­ro­ze­nia dô­ver­nej sku­toč­nos­ti a vy­hra­de­nej sku­toč­nos­ti

Podľa pôvodnej obžaloby Roman Mikulec neoprávnene zhromažďoval dokumenty kategorizované ako dôverné a vyhradené. V júni 2013 ich zaistila polícia pri prehliadke auta, ktoré riadil.

Mikulec viedol Vojenskú spravodajskú službu počas vlády Ivety Radičovej. V tom období sa začalo preverovať podozrenie z tunelovania majetku Vojenskej spravodajskej služby. Správu o údajnom tunelovaní spravodajstva vypracoval a zverejnil zástupca Romana Mikulca, dnes už zosnulý Vladimír Suchodolinský. Mikulec tvrdil, že micro SD karta s dokumentáciou mohla byť do jeho auta podstrčená.

V tejto súvislosti sudca Peter Šamko na serveri Právne listy upozornil na „neu­ve­ri­teľ­ný po­pis spô­so­bu vy­ko­na­nia pre­hliad­ky mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la zo stra­ny po­lí­cie“.

„Tak­to by cel­kom ur­či­te ne­ma­li byť pre­hliad­ky vy­ko­ná­va­né, pri­čom pos­tup po­lí­cie bol ne­po­cho­pi­teľ­ný,“ prizvukuje sudca.

Šamko upozorňuje na to, že Kraj­ský súd v Bratislave v tej­to sú­vis­los­ti uvádza: „Z prie­be­hu pre­hliad­ky pred­met­né­ho osob­né­ho mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la, pri kto­rej bo­li za­is­te­né vec­né sto­py, o. i. aj „mic­ro SD“, bol nah­ra­tý vi­deo­záz­nam, kto­rý je sú­čas­ťou spiso­vé­ho ma­te­riá­lu a z kto­ré­ho je zrej­mé, ako správ­ne ana­ly­zu­je ok­res­ný súd, že je­ho trva­nie je cel­ko­vo 3 ho­di­ny a 23 mi­nút, pri­čom od­vo­la­cí súd ak­cen­tu­je, že vi­deo­záz­nam pria­mo a hod­no­ver­ne do­ku­men­tu­je akým spô­so­bom mal byť náj­de­ný a za­is­te­ný dô­kaz – elek­tro­nic­ké mé­dium, pa­mä­ťo­vá mic­ro SD kar­ta, na kto­rej nás­led­ne sa ma­li na­chá­dzať infor­má­cie a to do­ku­men­ty, kto­ré po­chá­dza­li z Vo­jen­skej spra­vo­daj­skej služ­by, pri­čom tieto do­ku­men­ty nies­li aj stu­peň uta­je­nia (dô­ver­né, ale­bo vy­hra­de­né) v zmys­le zá­ko­na o uta­jo­va­ných sku­toč­nos­tiach.“

V rozsudku sa uvádza, že „na pred­met­nom vi­deo­záz­na­me je vi­dieť, že via­ce­rí prís­luš­ní­ci ope­ra­tív­ne­ho od­de­le­nia pos­tu­pu­jú v pre­hliad­ke tým spô­so­bom, že ho­ci niek­to­ré čas­ti mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la pre­hliada­jú prak­tic­ky iba povr­chne ale­bo iba zbež­ne (napr. mo­to­ro­vý pries­tor), iným čas­tiam sa ve­nu­jú maximál­ne dôs­led­ne, na­vy­še prís­luš­ní­ci ope­ra­tí­vy sa tam aj strie­da­jú na predmet­nom vo­zid­le, pri­čom ope­ra­tív­ny pra­cov­ník pre­hlia­da­jú­ci od­kla­da­cí pries­tor na­chádza­jú­ci sa na za­dnej stra­ne se­dad­la spolu­jaz­dca ten­to pries­tor pre­hlia­da po­mer­ne dôklad­ne, pri­čom v tom­to pries­to­re nič ne­náj­de, vzá­pä­tí od­íde od vo­zid­la, kde dis­ku­tu­je s iný­mi na mies­te prí­tom­ný­mi oso­ba­mi, kto­ré sa zú­čas­tňu­jú pred­met­nej pre­hliad­ky.“

„Vzá­pä­tí sa opäť vra­cia do inter­iéru vo­zid­la, opä­tov­ne skú­ma ten is­tý od­kla­da­cí pries­tor na za­dnej stra­ne se­dad­la spolu­jaz­dca, pri­čom je vi­dieť, že zra­zu má ru­ka­vi­cu na pra­vej ru­ke, na vrchu prs­ta má pozdĺžne roz­re­za­nú v dĺžke asi 1 – 1,5 cm a nás­led­ne, čo tak­to str­čí ru­ku do uve­de­né­ho za­dné­ho vrec­ka se­dad­la spolu­jaz­dca, od­ra­zu vy­tiah­ne z toh­to vrec­ka mic­ro SD kar­tu, pri­čom vzá­pä­tí tú­to po­lo­ží na za­dné se­dad­lo vo­zid­la, stiah­ne si ru­ka­vi­cu, tú­to ru­kavicu od­lo­ží a ho­lý­mi pr­sta­mi chy­tí do ru­ky náj­de­nú mic­ro SD kar­tu, kto­rú po­tom nás­led­ne od­ov­zdá na mies­te prí­tom­né­mu kri­mi­na­lis­tic­ké­mu tech­ni­ko­vi, kto­rý ju za­is­tí do plastikového sáč­u.“

Od­vo­la­cí sú­d označil tento postup za „mi­ni­mál­ne neš­tan­dar­dný“. „Ho­ci na mies­te sa na­chá­dza kri­mi­na­lis­tic­ký tech­nik, kto­rý ma na se­be bie­lu kom­bi­né­zu aj ru­ka­vi­ce a za­is­ťu­je náj­de­né sto­py resp. dô­ka­zy, tie­to fo­tog­ra­fu­je a chro­no­lo­gic­ky do­ku­men­tu­je, pria­mo pre­hliad­ku ne­vy­ko­ná­va, av­šak vy­ko­ná­va­jú ju rôz­ni pra­cov­ní­ci ope­ra­tí­vy, sa­moz­rej­me bez to­ho, aby vô­bec ma­li na se­be čo i len ru­ka­vi­ce a náj­de­né pred­me­ty, kto­ré za­is­ťu­jú, či už sa jed­ná o rôz­ne elek­tro­nic­ké mé­dia, te­le­fón­ne SIM kar­ty, bez aký­koľ­vek okol­kov chy­ta­jú ho­lý­mi ru­ka­mi, s tý­mi­to ma­ni­pu­lu­jú ab­so­lút­ne za­rá­ža­jú­cim spô­so­bom, na­koľ­ko po­kiaľ tak­to za­is­te­ný dô­kaz, kto­rý má slú­žiť k iden­ti­fi­ká­cii pá­cha­te­ľa a je­ho spo­ji­tos­ti s tres­tnou čin­nos­ťou, je zne­mož­ne­ná aká­koľ­vek fo­ren­zná kri­mi­na­lis­tic­ká iden­ti­fi­ká­cia napr. z od­bo­ru dak­ty­los­ko­pie sňa­tím od­tlač­kov pr­stov resp. DNA iden­ti­fi­ká­cie, kto­ré by moh­li viesť k us­ved­če­niu pá­cha­te­ľa vo vzťa­hu k za­is­te­ným vec­ným sto­pám.“

V rozsudku sa tiež uvádza, že „ne­mož­no po­ne­chať bez pov­šim­nu­tia vý­po­veď ob­ža­lo­va­né­ho oh­ľad­ne spô­so­bu, akým sa ma­ni­pu­lo­va­lo ďa­lej s náj­de­nou mic­ro SD kar­tou, kto­rý vy­po­ve­dal, že pria­mo na mies­te vy­ko­ná­va­nia pre­hliad­ky mo­to­ro­vé­ho vo­zid­la bol nás­led­né sved­kom Mgr. D H za­dr­ža­ný, bol ním od­ve­de­ný na Kri­mi­na­lis­tic­ký a exper­tíz­ny ús­tav PZ Bra­tis­la­va na R, kde sve­dok H, ho­ci za­is­te­ná mic­ro SD kar­ta sa na­chá­dza­la v plas­ti­ko­vom sáč­ku, opä­tov­ne plas­ti­ko­vý sá­čok ot­vo­ril ho­lý­mi pr­sta­mi kar­tu vy­bral, po­dal ju pra­cov­ní­ko­vi kri­mi­na­lis­tic­ké­ho a exper­tíz­ne­ho ús­ta­vu, kto­rý ju sa­moz­rej­me chy­til do ru­ky tiež ho­lý­mi pr­sta­mi, dal si do po­čí­ta­ča a ot­vo­ril sú­bo­ry, kto­ré sa na­chá­dza­li na pred­met­nej mic­ro SD kar­te, pri­čom v tej­to sú­vis­los­ti s tým­to v is­tej čas­ti ko­reš­pon­du­je aj vý­po­veď sa­mot­né­ho sved­ka Mgr. D H, kto­rý uvá­dza, že vi­del na KEÚ PZ sú­bo­ry, kto­ré sa na­chá­dza­li na za­is­te­nej mic­ro SD kar­te, ale už si ne­pa­mä­tá, čo kon­krét­ne tam bo­lo.“

Súd skonštatoval, že pri ta­kom­to pos­tu­pe ani žiad­na fo­ren­zná kri­mi­na­lis­tic­ká exper­tí­za ne­ma­la žiad­ny vý­znam, či už dak­ty­los­ko­pic­ká ale­bo ur­če­ním prí­pad­nej DNA vo vzťa­hu k ma­ni­pu­lá­cii s pred­met­nou kar­tou a nás­led­nej mož­nej iden­ti­fi­ká­cie, kto­rá by sme­ro­va­la k pá­cha­te­ľo­vi“.

Viacerí užívatelia vozidla

Ďalšou skutočnosťou bol aj fakt, že osob­né mo­to­ro­vé vo­zid­lo, v kto­rom bo­la náj­de­ná in­kri­mi­no­va­ná mic­ro SD kar­ta, ne­bo­lo vo vý­luč­nom uží­va­ní ob­ža­lo­va­né­ho Mi­kul­ca. Sve­dok J S totiž vy­svet­lil sys­tém pri­de­ľo­va­nia osob­ných mo­to­ro­vých vo­zi­diel jed­not­li­vým pra­cov­ní­kom spo­loč­nos­ti Slov­naft, a. s.

„Evi­den­cia uží­va­te­ľa mo­to­ro­vých vo­zi­diel spo­čí­va iba v tom, že za­mes­tna­nec do sys­té­mu GPS za­dá buď slu­žob­nú ale­bo súk­rom­nú jaz­du a na­dria­de­ný to skon­tro­lu­je či to tak je. Nee­vi­du­je sa me­no vo­di­ča, to zna­me­ná, že kto­rý­koľ­vek pra­cov­ník mô­že z ich od­de­le­nia viesť kon­krét­ne mo­to­ro­vé vo­zid­lo, ale­bo kto­ré­koľ­vek iné vo­zid­lo, kto­ré je v ope­ra­tív­nom lea­sin­gu s tým, že me­no vo­di­ča nie je evi­do­va­né v elek­tro­nic­kej for­me.“

Sve­dok zároveň oz­rej­mil, že je úpl­ne bež­né, že si re­fe­ren­ti nav­zá­jom vo­zid­lá po­ži­čia­va­jú a aj to, že na jed­nom vo­zid­le jaz­dia via­ce­rí.

Sudca teda v závere rozsudku vzhľadom na dôkazy uviedol, že v pre­ro­kú­va­nom prí­pa­de bo­lo bez ro­zum­ných po­chyb­nos­tí preu­ká­za­né, že sku­tok uve­de­ný v ob­ža­lob­nom návr­hu sa stal a vy­ka­zu­je zna­ky tres­tné­ho či­nu, av­šak vy­ko­na­né do­ka­zo­va­nie neu­mož­ňu­je ne­po­chyb­ný zá­ver, že to bol prá­ve ob­ža­lo­va­ný Mikulec.

Sedem rokov

Samotný Mikulec pred pár týždňami po vynesení verdiktu uviedol, že celý prípad pre neho znamená sedem rokov zbytočných a absurdných útrap. “To aby občan SR v 21. storočí trávil sedem rokov na súde a po siedmich rokoch súd potvrdí to, čo hovoril celých sedem rokov, že niečo nespáchal, tak to sú zmiešané pocity,” zdôraznil.

Mikulec zároveň pripomenul, že on aj jeho kolega Suchodolinský boli jedni z prvých, ktorí v rámci odhaľovania tunelovania VSS poukázali na to, ako sa na Slovensku narába s verejnými financiami a akí ľudia boli dosadzovaní do významných funkcii. Stíhanie voči jeho osobe bolo podľa Mikulca pomstou za túto činnosť.

Prípad sa pre prejednávanie utajených skutočností pred Okresným súdom Bratislava III prejednával z vylúčením verejnosti. Rovnako to bolo v odvolacom konaní, pričom verejne bol vyhlásený iba rozsudok.