Môj profil 
Predplatné
Milan Rastislav Štefánik mal po celý život modré oči a vždy plné oblohy.
Presne o tom hovorí kniha Jaroslava Rezníka st. Oči plné oblohy, ktorá vychádza k 100. výročiu tragickej smrti M. R. Štefánika.
Jeho mravné hodnoty, charakter, vlastenecký cit, aj to, čo formovalo jeho národné povedomie.
Cez 16 poviedok spoznávame Štefánika a jeho húževnatosť, nezlomnosť, pracovitosť, trpezlivosť, aj láskavosť a citlivosť.
Sú to skôr obrázky z jeho života, v ktorých J.Rezník využíva reálne udalosti v Košariskách, v Hlbokom ap.
Viete, že hviezdy na nebi sú pekne poukladané?
A keď sa najjasnejšie hviezdy pospájajú čiarami, že vzniknú pekné obrázky?
Určite to viete. Veď ste sa učili – Veľký voz, Malý voz, Južný kríž…
Prvák Milan Rastislav Štefánik na to prišiel sám, keď po večeroch hľadel na hviezdnu oblohu…
Viete, že z dreva sa dá vystrúhať loďka? Určite by ste to dokázali.
Ale viete z dreva vystrúhať ponorku? Dá sa to.
Tretiak Milan Štefánik to dokázal.
A viete, čo bolo vyšité na prvej slovenskej zástave v roku 1848? To asi neviete. Nevedel to ani Milan, no dozvedel sa to od starej mamy, keď začal chodiť do gymnázia.
Toto a ešte mnoho iných zaujímavostí zo žiackych rokov nášho národného hrdinu Milana Rastislava Štefánika sa môžete dozvedieť z knižky Oči plné oblohy.
Rezník vie citlivo písať aj o takýchto témach. Dokáže vystihnúť podstatu a predložiť ju čitateľovi správnym spôsobom. Odhaľuje korene Štefánikových záujmom, ako bolo hvezdárstvo, letectvo, meteorológia… A tak po dočítaní tejto 120 stranovej útlej knižky ju len tak nezavriete, ale pravdepodobne vás navnadí a podnieti zisťovať si viac. Dozvedieť sa ďalšie zaujímavosti o veľkej osobnosti M.R.Štefánika.
Začítajte sa do knihy Oči plné oblohy:
Hviezdy na nebi sú pekne poukladané
Hosťovská izba u Štefánikovcov bola plná ľudí. Mali tú najvzácnejšiu návštevu zo všetkých: všeobecne uznávaného duchovného a pred štyrmi desaťročiami aj vojenského vodcu slovenského národa, ich kmotra Jozefa Miloslava Hurbana a jeho manželku Annu Hurbanovú, rodenú Jurkovičovú, zamlada uznávanú divadelníčku a prvú slovenskú herečku.
Baťko Hurban sedel na čestnom mieste na hlbokej koženej pohovke vedľa kozuba. V ruke držal veľký pohár starorímskeho tvaru s bielym vínom. Na diváne vedľa neho plietla sveter babenka Jurenková a po kútoch na drevených stoličkách sedeli dve staršie Milanove sestry Oľga a Elena. Za prestretým stolom, na ktorom nechýbali tvarohové koláče, čajová súprava a starožitný modranský džbán vína s pripravenými pohármi, sedel otec Pavol Štefánik a oproti nemu pani Hurbanová po boku s pani domácou – Albertínou Štefánikovou.
Ktovie, akým smerom by sa uberal rozhovor baťka Hurbana a domáceho pána Pavla Štefánika, evanjelického farára v Košariskách, každé dva roky požehnávaného novým a novým potomstvom, keby do izby neboli práve vstúpili jeho dvaja starší potomkovia mužského rodu Pavol a Milan.
„Pán Boh daj dobrý večer! Pekne vás vítam na Košariskách!“ úctivo a nahlas pozdravil i privítal vzácnych hostí Milan. Jeho chlapčenská hlava už chápala, že s dnešným neskorým príchodom domov to poriadne prehnal.
A bolo to naozaj tak.
Otec Štefánik sa výrečne pozrel na veľké pondusové hodiny medzi oknami. Baťko Hurban si to všimol a hneď zahorúca ratoval situáciu: „Á – stratený mládenec je už tu! Ale ako pekne nás privítal…!“
„A pozdravil,“ skočila mu do reči pani Hurbanová a uznanlivo sa pozrela na pani domácu.
Otcovi Štefánikovi medzitým zmizol prísny výraz z tváre, no pre každý prípad ešte vyslovil očakávanú otázku: „Kde si sa túlal?“
„Boli sme na Bradle,“ potichu povedal Milan a obzrel sa na brata, ktorý ho bol hľadať dosť ďaleko od domu.
„Do tmy…?“ spýtal sa otec, no hneď aj doložil:
„Máš šťastie, že máme návštevu! Ale zajtra sa o tom ešte pozhovárame!“
„Ale, Paľko, nekaz chlapcovi pokojnú noc,“ zastarela sa svokra pána farára pani Jurenková, ktorú všetci v rodine, ale aj v širšom susedstve oslovovali jednoducho babenka.
„Len sa ho nezastávajte! Každú chvíľu ste odhŕňali záclonku na okne. Vari neviem, prečo?“ povedal prísne otec Štefánik, až sa babenke z lona skotúľalo klbko vlny.
Lenže posledné slová vždy aj tak mávajú mamy.
Mama Štefániková už bola pri Milanovi a, nežne ho objímajúc okolo útlych pliecok, zaviedla ho k prestretému stolu:
„Navečeraj sa, ty tulák!“ naliala mu čaju do šálky a podstrčila fľašku s medom.
Baťko Hurban sa medzitým zdvihol z kresla, vystrel si boľavé kríže a opatrne sa posadil na stoličku vedľa Milana.
„A čo si tam robil?“ spýtal sa ho. „Ale pravdu! Ako sa na chlapov patrí.“
Milan sa s plnými ústami tvarohového koláča vďačne pozrel na baťka Hurbana, napil sa čaju a povedal: „Pozoroval som hviezdy. Odtiaľ je k nim bližšie.“
Milan Buno, literárny publicista
.jpg)
