Môj profil 
Predplatné
Ešte pred zhruba 50 rokmi existovala v dedine Kormakitis živá komunita asi 2 000 maronitov. Ale následné konflikty medzi cyperskými Turkami a Grékmi spôsobil ich ubúdanie. Maroniti žili aj v štyroch susedných severných dedinách, ktoré si po stáročia chránili svoju kultúru a zvyky, ale kvôli zásahom tureckej armády približne 80% cyperských maronitov muselo odísť do grécky hovoriacej južnej oblasti.
Hoci je dnes na celom ostrove približne 6 000 maronitov, sú roztrúsení po južných mestách a dedinách. Na severe v tureckej časti Cypru zostali len skupiny starších poľnohospodárov a pastierov. V dedine Kormakitis zostalo okolo 120 maronitov. Tí najmladší sú už šesťdesiatnici, čiže niet mladej generácie, ktorá šla práve do gréckej časti za lepšími podmienkami. Niekoľko rodín žije ešte v susednej dedine Karpashe a ďalšie dve neďaleké maronitské dediny Asomatos a Ayia Marina sú už prázdne a využívané tureckou armádou ako vojenské základne.
Len v Kormakitis zostali teda poslední potomkovia maronitov, ktorí ešte držia posledné tradície. Hovoria síce plynule po grécky, ale medzi sebou v bežnej reči používajú domorodý jazyk Sanna, ktorý je jedinečnou zmesou arabčiny silne ovplyvnenej aramejčinou, takže spolovice by im rozumeli aj Ježišovi súčasníci.
“Kde by som šiel?” vraví 89-ročný Iosip Skordis pre Al Džazíra. “Toto je miesto, kde sa narodil a zomrel môj otec, aj moja matka a súrodenci.” Bol som po celý svoj život roľníkom a všetko, čo som urobil, urobil som tu,” dodáva.
Pred uvoľnením hraničných obmedzení v roku 2003 dedinčania museli získať osobitné povolenie, aby navštívili svojich blízkych v gréckej časti. Kontakt bol krátky a sporadický. Pamätajú si, ako im každý týždeň kamión z OSN dodával potraviny, lieky a ďalšie dôležité zásoby.
Obec opäť ožíva cez víkendy a sviatky, keď sa napĺňajú maličké kaviarne. V lete sem chodia deti na krátke jazykové tábory na výučbu tradičného “Cypriot Maronite Arabic (CMA)”, kde patrí aj miestny jazyk Sanna, ktorý okrem arabčiny a aramejčiny je ovplyvnený prvkami gréčtiny, turečtiny a latinčiny. Radou Európy je klasifikovaný ako “vážne ohrozený” jazyk a pred desiatimi rokmi mu odborníci vytvorili aspoň písanú abecedu s cieľom jej kodifikácie a zachovania.
Cyperská vláda v roku 2008 uznala CMA za menšinový jazyk, no formálne ho nezapracovala do vzdelávacieho systému. Hoci existujú letné jazykové tábory, deti inak tento jazyk nepestujú a “jedinou šancou, ako by celé spoločenstvo prežilo zachránilo náš jazyk, je vrátiť sa do našich dedín,” ako hovorí 70-ročný Mihalis Hadjiroussos, predseda mimovládnej organizácie Xki Fi Sanna.
“Spoločnosť je už takmer úplne asimilovaná,” hovorí Iosip Skordis. “Mnohí, možno aj väčšina maronitov, sa začali cítiť ako Gréci, aj keď prišli z Libanonu, hovorili arabsky a etnicky nie sú Gréci – kvôli ich vzdelávaniu, zmiešaným svadbám a vysídleniu,” vysvetľuje. “Ich deti a ich vnúčatá sú už grécki Cyperčania.”
Podľa cyperskej ústavy z roku 1960 je maronitská komunita uznávaná ako “náboženská skupina”, nie však menšina. Vlani v lete tureckí cyperskí predstavitelia oznámili, že otvoria ďalšie maronitské dediny pre bývalých obyvateľov a dokončia sa práce v oblasti infraštruktúry s cieľom umožniť presídlenie. Odvtedy sa však nič nestalo, grécka strana Cypru v tom čase odmietla tento krok a nazvala ho “komunikačnými trikmi”. Situácii by najlepšie pomohlo mierové riešenie celkového cyperského problému.
.JPG)
.jpg)
