Spoločenská hra pre túto jeseň s názvom „Našlo sa v Kočnerovom telefóne“… kto z nej bude profitovať nakoniec?

Bratislava 25. októbra 2019 (HSP/Foto:TASR)

Zdá sa, že móda sa mení. Ak minulú jeseň bola v móde slušnosť, tak túto jeseň je to presne naopak –  v móde je neslušnosť. Teraz frčia tajné nahrávky a posolstvá z údajných esemesiek, ktoré sa vraj našli v istom bezodnom telefóne

Kočnerove (údajné) esemesky sú používané ako kladivo na nepohodlných, ktorí stoja v ceste novému poriadku. Bolo iba otázkou času, kedy ho použijú aj na najpopulárnejšie nezávislé médium, jediný skutočne nezávislý denník na Slovensku. Vlastne je prekvapujúce, že sa to nestalo už oveľa skôr.

Aké skvelé je mať automat na pravdu: stačí povedať, že našlo sa v Kočnerovom telefóne. Čo na tom, že dané „odhalenie“ je do neba volajúca sprostosť – na tom predsa nezáleží v hysterickej atmosfére, ktorá na teraz Slovensku panuje, kde je cieľom, aby každý podozrieval každého a na konci dňa celkom otrávený a omámený volil „zmenu“.

Prečo sa s tým Kočnerom vlastne všetci bavili? Pretože všetko o každom vedel, každého poznal. To bola jeho hlavná devíza. Akási profesionálna klebetnica na steroidoch. Bol v kontakte s politikmi, majiteľmi médií… a bol v kontakte s novinármi.

Vtedy ešte nikto nevedel, že jedného dňa bude Kočner obvinený z vraždy. Bol to novinár, úspešný podnikateľ a lobista, ktorý mal veľa známych a dobrých informácií – byť v kontakte s ním až do leta 2018 nebolo ničím škandalóznym. A ani vtedy nikto reálne neveril, že by mohol byť do vraždy naozaj namočený, keďže Kočner o tom vopred otvorene hovoril – všetci vedia, že sa Kuciakovi vyhrážal, že tak ako sa Kuciak vŕta v jeho živote, bude tak robiť aj on. Kto to bral vtedy vážne? V hre bola takzvaná talianska stopa a najmä dodnes je otázna záhadná rola agenta Nicholsona, ktorý bol zvláštnou náhodou prvý pri Gorile, prvý pri Valkovej vražde a prvý aj pri Kuciakovi.

Novinár, podnikateľ a lobista Marián Kočner, ktorý bol vo všetkých veľkých médiách a smotánke varený-pečený, mal prazvláštny spôsob života. Iba počas niekoľkých mesiacov, od novembra 2017 do mája 2018, si mal len so sudkyňou Jankovskou vymeniť šesťtisíc esemesiek, to je tridsať denne, nerátajúc víkendy ani sviatky. A to bola len Jankovská – ďalších šesťtisíc esemesiek si mal v tom období vymeniť so sudcom Sklenkom, s Glváčom deväťsto a okrem toho si mal písať aj so stovkami ďalších ľudí.

Teda Kočner musel denne napísať možno aj stovky esemesiek. Každý deň, na záchode, za volantom, pri jedle… Ktovie či si pritom nevykĺbil palec, chudák. A ktovie, či by sa o tento jeho výkon nemala začať zaujímať popri iných inštitúciách aj komisia pre Guinnessove rekordy.

Okolo Kočnerovho telefónu je aj veľa ďalších zvláštností. Akosi sa už prestalo hovoriť o tom, že niekoľko mesiacov mohol mať k telefónu prístup aj niekto, kto s ním mohol manipulovať. Ani o tom, prečo niekto, kto má v telefóne takú doslova atómovú bombu, zverí ten telefón na dlhé mesiace kamarátovi, o ktorom vie, že je agentom, o ktorého sa kadekto zaujíma. A ten kamarát si potom zázračne vstúpi do svedomia a telefón odovzdá polícii. To sa stalo v lete 2018, ale obsah telefónu bol dešifrovaný a prichádza na verejnosť až teraz, čo samozrejme nijako nesúvisí s blížiacimi sa voľbami…

Niektoré (údajné) esemesky ani nepôsobia dojmom, že ich písal skúsený novinár. Jedna z nich napríklad má svedčiť o tom, že Kočner cez tretiu osobu mal vybavovať pre Hlavné správy interview s bývalým policajným prezidentom. Odhliadnuc od toho, že to je jednoducho klamstvo, tak tu autor správy ukázal aj neznalosť reálií. V tom prípade naozaj nebolo potrebné vykopávať otvorené dvere, stačilo zdvihnúť telefón a dohodnúť si s Gašparom stretnutie. Pre odvolávaného policajného prezidenta v nemilosti bolo skvelou príležitosťou môcť do médií povedať otvorene svoju verziu, keď v iných médiách šancu nedostal. Cez tretiu osobu si vylobovať možnosť urobiť rozhovor – áno, takto nejako by si zrejme mohol predstavovať ten proces napríklad nejaký radový pracovník niektorej služobnej zložky „deep state“ mašinérie, kde je komunikácia postavená na štábnej disciplíne a hierarchii.

Podobný dojem z Threemy majú aj iní. O pravosti týchto správ má určité pochybnosti aj Béla Bugár. Upozornil na časť komunikácie, kde niekoľko dní po voľbách v roku 2016 mal Kočner písať Glváčovi o budúcom zložení vlády. „Že piati odídenci zo Siete… Veď sieť sa nerozpadávala. To je jedna vec a druhá vec, päť dní na to už hovoril o úradníckej vláde, to znamená, že ako keby tam niečo niekto vsunul.“

Autenticitu uniknutej komunikácie spochybnili aj ďalšie dotknuté osoby a pochybnosti vyjadrili aj niektorí mainstreamoví novinári, ale to len vtedy, keď sa týkali niekoho z opozície. Pravda, ak je reč o koaličných či iných nežiadúcich ľuďoch, vtedy považujú Kočnerovu Threemu za niečo ako sväté písmo.

Podstatnejšia než pravosť či nepravosť konkrétnej esemesky, je však otázka pravdivosti Kočnerových esemesiek, tých pravých. Stručne to zhodnotila poslankyňa Katarína Cséfalvayová: „Je potrebné, aby vyšetrovatelia rozplietli, kam naozaj siahal vplyv pána Kočnera a čo je len naparovanie sa alfa samca pred obdivovateľkou.“ Dodajme, že nielen pred obdivovateľkou, ale pred úplne každým. Tých, ktorí považujú Kočnera predovšetkým za chvastúňa a fabulátora, ktorý hovorí vždy presne to, čo potrebuje, bez ohľadu na pravdivostnú hodnotu, je totiž zástup taký dlhý, že siaha odtiaľto až po sídlo Penty.

Nezáleží na tom, kto kedy kam čo napísal, ale predovšetkým na tom, čo je pravda a čo nie je pravda. Zdá sa, že sa veľa ľudí zhodne aspoň na tom, že to, čo sa z Kočnerovho mobilu dostalo na svetlo sveta, je zmes pravdy, polopravdy a nepravdy. Či už tá nepravda a polopravda je dielom samotného Kočnera alebo niekoho iného, to je vlastne jedno: zámerná lož s cieľom niekoho pošpiniť bude odporná vždy.

Ivan Lehotský