EÚ prestala byť komunitou liberálnych hodnôt. V Európe je stále ťažšie usilovať sa o jednomyseľné rozhodnutie. Čiastočne za to môže Nemecko a jeho migračná politika, vysvetľuje Winkler na stránkach časopisu Der Spiegel.

Historik ďalej pokračuje, že Západ sa rúca, jeho základy sa rúcajú. Ak by sme podľa autora článku mali premýšľať nad výsledkom budúcich volieb do Európskeho parlamentu, ktoré sa uskutočnia v máji 2019, nenechalo by nás to spať. Podľa jeho názoru bude čoskoro proeurópska väčšina v parlamente v Štrasburgu zažívať ťažké časy. Protieurópske a protestné strany totiž dosť získavajú na váhe. Podľa Winklera je tak nepravdepodobné, že hlavný proeurópsky kandidát získa také množstvo hlasov, aby sa uchádzal o funkciu predsedu Európskej komisie.

Pod vedením Jeana-Clauda Junckera prestala byť Európska komisia ochrancom európskych dohôd, tvrdí nemecký historik. Začala byť vnímaná ako “politická komisia”, ktorá občas dosť svojvoľne interpretuje zmluvné podmienky. Zároveň sa väčšina poslancov Európskeho parlamentu rozhodla podporiť Komisiu pred euroskeptikmi a prakticky tak na ňu prestala dohliadať.

Heinrich Winkler považuje samotné európske strany, existujúce takmer vo forme frakcií v štrasburgskom parlamente, za pomerne zvláštne subjekty. Súčasne sa skladajú z “mimoriadne kontroverzných” národných strán, ako je napríklad strana Fidesz maďarského premiéra Orbána. Veľká združenia strán v EÚ navyše vykazujú vzájomnú solidaritu, čo môže znehodnotiť samotný koncept a zdiskreditovať dôveru voči inštitúciám, hovorí historik.

Demokratické opodstatnenie Európskej únie by malo byť realizované prostredníctvom národných parlamentov, tvrdí nemecký historik. Ich prácu na európskych záležitostiach je jednoduchšie koordinovať, ale nezabráni to rozporom medzi jednotlivými štátmi.

Samozrejme si nemôžeme byť istí, že Európska rada je schopná vždy rozhodovať v záujme celej Európy, pokračuje Winkler. V Európskej únii, ktorá sa skladá z 28, či skôr z 27, krajín, je ťažké dosiahnuť jednohlasné rozhodnutie. To je spojené okrem iného aj s procesom premeny noriem, ktorý podporujú také štáty ako je Maďarsko, Poľsko či Rumunsko. V krajnom prípade môže byť krajina zbavená volebného práva kvôli nedostatku demokracie, avšak všetky ostatné štáty EÚ by o tom mali rozhodnúť jednomyseľne. Maďarsko a Poľsko sa v tejto situácii už môžu spoliehať na vzájomnú podporu, uvádza sa v článku.

Európska únia, ktorá dovoľuje jednotlivým štátom, aby zanedbávali svoje normatívne základy, už nemôže tvrdiť, že je spoločenstvom hodnôt, podotýka historik. S najväčšou pravdepodobnosťou sa jedná skôr o akúsi situačnú alianciu, ktorá má za cieľ rozvoj vnútorného trhu, bezpečnosť vonkajších hraníc, zlepšenie vojenskej spolupráce alebo boj proti terorizmu. Autor však dospel k záveru, že v súčasnosti už Európska únia nie je spoločenstvom liberálnych a demokratických princípov ani v najširšom slova zmysle.

Existujú aj ďalšie náznaky rozpadu európskej jednoty, pokračuje autor. Čína sa usiluje o to, aby sa väčšina európskych štátov na nej stala závislá, a to ako z finančného tak aj z ekonomického hľadiska. “Putinovo Rusko využíva každú príležitosť na to, aby sa medzi sebou jednotlivé európske krajiny rozhádali.” Akonáhle Európska rada prerokúva sankcie proti Rusku alebo dodržiavanie ľudských práv v Číne, stávajú sa jednomyseľné rozhodnutia stále viac ťažšie.

Z pohľadu Európskej komisie by sa mala Európska únia v nasledujúcich desiatich rokoch rozšíriť na západ Balkánu, avšak nie každé rozšírenie je výhrou. Nemecký historik varuje, že ak sa Srbsko pripojí k Európskej únii, potom Moskva získa toho najlepšieho spojenca v európskom spoločenstve.

Podľa Winklera má tiež Nemecko svoj podiel na súčasnej kríze v Európskej únii. Nezávislé akcie Nemecka v súvislosti s krízou utečencov v septembri roku 2015 zanechali následky na európskych susedoch. V Poľsku spôsobilo rozhodnutie Berlína o nekontrolovanom prijatí migrantov rast konzervatívnej strany Právo a spravodlivosť, vo Veľkej Británii to vyvolalo úspech priaznivcov brexitu, zatiaľ čo v Taliansku tieto kroky viedli k obzvlášť katastrofickým následkom.

Migračná politika nie je jediným problémom, v ktorom Nemecko by malo byť viac sebakritické, píše autor v časopise Der Spiegel. Nemci fakticky zničili svoj prvý národný štát. Avšak väčšina európskych krajín nedospela k záveru, že národný štát je prvkom minulosti, ktorý by mal byť nahradený európskou federáciou alebo federálnou entitou v nemeckej podobe.

Podľa autora by navyše aj tá najmenšia túžba po najbližšom možnom spojenectve v rámci politiky EÚ zlyhala, preto by bolo realistickejšie snažiť sa o užšiu spoluprácu medzi európskymi krajinami. Napriek niektorým nezrovnalostiam mnoho európskych krajín spoločne hovorí o ochrane právneho štátu a demokracie a tiež aktívne podporuje Nemecko v otázkach rozpočtovej a menovej politiky. Iné krajiny sa môžu pripojiť k normatívneho základu Európy, ale takáto úzka súdržnosť je potrebné iba v prípade, že sa zastaví rozpad EÚ. V opačnom prípade sa Európska únia bude musieť vzdať myšlienky, že je spoločenstvom hodnôt, uzatvára celú situáciu nemecký historik Heinrich Winkler.