V rámci väčšej populácie trieda zamestnávateľov (menej ako 2 – 3 % tejto populácie) kontroluje ceny tovarov a služieb. Každý člen tejto triedy rozhoduje o tom, kedy, kde a o koľko zvýši ceny toho, čo predáva. Trieda zamestnávateľov vylučuje triedu zamestnancov z účasti na svojich cenových rozhodnutiach. Zamestnávatelia v bankách a väčšine iných úverových inštitúcií podobne kontrolujú úrokové sadzby: „ceny“ účtované za požičiavanie peňazí. Zamestnávatelia tvoria malé percento Američanov, zatiaľ čo zamestnanci tvoria drvivú väčšinu. Samostatne zárobkovo činné osoby tvoria medzi zamestnávateľmi a zamestnancami malú menšinu.

Ceny sú to, čo zamestnanci platia zamestnávateľom. Mzdy sú to, čo zamestnávatelia platia zamestnancom. Počas súčasnej inflácie v USA ceny rástli podstatne viac ako mzdy. Inflácia tak pôsobila, podobne ako mnohé iné v americkom kapitalizme, na prerozdelenie bohatstva od zamestnancov k zamestnávateľom. Boje o infláciu cien a miezd sú do veľkej miery triednymi bojmi.

Trieda zamestnávateľov má veľký vplyv na mzdy a platy vyplácané triede zamestnancov. Je pravda, že triedy musia trochu vyjednávať. Ale keďže v Spojených štátoch je len asi 10 % zamestnancov združených v odboroch, bohatstvo a organizovanosť zamestnávateľov im dáva oveľa väčšiu moc pri určovaní individuálnych miezd a platov, než akú môžu mať zamestnanci prostredníctvom vyjednávania. Zamestnanci môžu dať výpoveď v jednotlivých zamestnaniach, ale len zriedkakedy uniknú svojmu triednemu postaveniu. Väčšina z tých, ktorí dajú výpoveď, sa potom musí podriadiť inému zamestnávateľovi, aby prežili. Na druhej strane zamestnávatelia môžu na požiadavky zamestnancov na vyššie mzdy alebo platy reagovať viacerými spôsobmi: Môžu automatizovať (nahradiť pracovníkov strojmi), premiestniť výrobu (na iné miesta, kde pracovníci akceptujú nižšie mzdy) alebo sa obrátiť na prisťahovalcov či iných ľudí, ktorí sú ochotní pracovať za menej. Zamestnávatelia môžu tiež na určitý čas zastaviť výrobu, aby dali zamestnancom základnú lekciu z ekonomiky. V kapitalizme má dominantnú moc v rukách trieda zamestnávateľov. Trieda zamestnávateľov uprednostňuje kapitalizmus, pretože kapitalizmus uprednostňuje ju.

Trieda zamestnávateľov disponuje akousi diktátorskou mocou. Zamestnávatelia nie sú do svojej funkcie volení zamestnancami ani sa im nezodpovedajú. Malí a strední zamestnávatelia sa väčšinou zodpovedajú sami sebe (a čiastočne aj daňovým a regulačným úradom vlád, pokiaľ ide o niektoré rozhodnutia). Zamestnávatelia – predstavenstvá podnikov – nie sú volení zamestnancami, ale skôr akcionármi. Akcionári nevolia predstavenstvá demokraticky (jedna osoba, jeden hlas). Akcionári majú skôr toľko hlasov, koľko akcií vlastnia. Čím je akcionár bohatší, tým viac hlasov má.

Keďže najbohatší Američania vlastnia väčšinu akcií (10 % najbohatších vlastní 80 % všetkých akcií), ich hlasy vyberajú zamestnávateľov. Nie je prekvapujúce, že v priebehu desaťročí sa k zamestnávateľom vo veľkej miere pridali tí, ktorí majú najväčšie bohatstvo. Správne rady spoločností často považovali za výhodné doplniť svoje rady o bohatých akcionárov. Podobne aj bohatí akcionári často považovali za užitočné vstúpiť do správnych rád spoločností, ktoré vlastnili. Deti riaditeľov spoločností a významných akcionárov navštevujú tie isté školy, často žijú v tých istých mestách a štvrtiach a často sa sobášia. Zamestnávatelia prispievajú politikom, aby sa uistili, že ich dane a vládne regulácie sú minimalizované. „Regulatory capture“ – keď tí, ktorí sú zdanlivo regulovaní, kontrolujú regulačné orgány – je kapitalistickou normou. Bol to spôsob, ako kompenzovať občasnú schopnosť zamestnancov konať kolektívne prostredníctvom štátu pri prijímaní cenových regulácií a iných kľúčových podnikových rozhodnutí, ktoré inak prijíma výlučne trieda zamestnávateľov. Vrcholoví politici a štátni regulátori pochádzajú zväčša z radov vrcholových zamestnávateľov. Spojené štáty normalizovali a rutinizovali tieto triedne formácie a diferenciácie už dlhý čas.

V storočí po občianskej vojne v USA si zamestnávateľská trieda gratulovala k vzostupu americkej ekonomiky a impéria proti hromadiacim sa ťažkostiam britského impéria. Pozoruhodný vzostup životnej úrovne bielych Američanov viedol zamestnávateľskú triedu k tvrdeniu, že jej zisky spôsobili nielen „prosperitu pre všetkých“, ale aj to, že kapitalizmus je najlepším možným hospodárskym systémom a americký kapitalizmus jeho najlepším prejavom. Zamestnávatelia a ich ideológovia vymysleli pojem „americkej výnimočnosti“, ktorý vychádzal z osobitnej interpretácie diela Adama Smitha. Podľa logiky tejto interpretácie USA umožňovali každému zamestnávateľovi maximalizáciu zisku, a preto ekonomika dosahovala najväčšie bohatstvo a rast, akoby ju k tomuto šťastnému výsledku viedla neviditeľná ruka. V čase, keď Milton Friedman zopakoval tento výklad, americký kapitalizmus dosahoval vrchol. Začiatok jeho úpadku posunul triedu zamestnávateľov do novej a čoraz nepríjemnejšej sociálnej pozície.

Od 70. rokov 20. storočia prinášal americký kapitalizmus triede zamestnancov stagnujúce priemerné reálne mzdy. Pri rastúcej produktivite táto stagnácia znamenala, že rastúca produkcia pripadala najmä zamestnávateľom ako rastúce zisky. Táto situácia by pravdepodobne spôsobila krach amerického kapitalizmu (ako sa to často stáva v celom kapitalistickom svete), ak by v tom istom období nedošlo k explózii spotrebiteľských úverov. Rastúce zisky umožnené stagnujúcimi mzdami sa čiastočne požičiavali späť zamestnancom, ktorí si požičiavali na kúpu domov a áut, používali kreditné karty a dovolili si drahšie vyššie vzdelanie. To všetko si mohli dovoliť len vďaka stále väčšiemu zadlžovaniu. Životná úroveň zamestnancov mohla rásť (v snahe dosiahnuť „americký sen“) len na základe rastúceho dlhu. Zamestnanci odteraz produkovali nielen zisky pre svojich priamych zamestnávateľov, ale aj úroky pre finančných zamestnávateľov, od ktorých si požičiavali. Spojené štáty vstúpili do obdobia rýchlo rastúcej nerovnosti príjmov a bohatstva v prospech triedy zamestnávateľov.

Rastúce dlhy domácností sa stávali čoraz nákladnejšími a vyvolávali obavy, pretože stagnujúce reálne mzdy ich posúvali bližšie k neudržateľnosti. To nakoniec viedlo k zrúteniu úverového systému a následnej veľkej recesii v rokoch 2008/2009. Okrem obrovských hospodárskych strát bohatstva bola veľká recesia aj politickou reakciou v podobe rekordne nízkych úrokových sadzieb. To spôsobilo, že účtovné náklady na obrovské staré a nové dlhy boli minimálne. Lacné úvery boli zúfalo potrebné nielen na zvládnutie a prekonanie Veľkej recesie, ale aj na zmiernenie vplyvu prechodu amerického kapitalizmu od výnimočného rastu k vyrovnaniu úverov a poklesu po roku 2008.

Základná mzdová stagnácia a prehlbujúca sa nerovnosť viedli k oveľa väčšiemu spochybňovaniu kapitalizmu. Spočiatku sa o ňom ako o takom nedalo hovoriť. Dokonca ani Occupy Wall Street v roku 2011 sa neodvážilo postaviť do popredia jasný antikapitalistický postoj. Ale kampane senátora Bernieho Sandersa (I-VT) prudko a rýchlo zviditeľnili socializmus. Vznikajúce povedomie bolo skôr záležitosťou antikapitalizmu než podporou Bernieho veľmi umierneného socializmu. V posledných rokoch sa kapitalizmus vrátil do sféry každodenného prijateľného diskurzu, ako tomu bolo pred studenou vojnou, aj keď viac pre jeho kritikov ako pre jeho obhajcov.

Popri tom antikapitalizmus vyvolal aj posun v definíciách kapitalizmu. V priebehu 20. storočia bol kapitalizmus súkromným vlastníctvom a trhom, zatiaľ čo socializmus a komunizmus boli verejným vlastníctvom a centrálnym plánovaním. Po zmenách v 70. a 80. rokoch 20. storočia – rozpade ZSSR a vyššie diskutovanom úpadku amerického kapitalizmu – sa definície zmenili. Kapitalizmus sa definične začal viac spájať s dichotomickou organizáciou podnikov na princípe zamestnávateľ – zamestnanec než s tým, kto ich vlastnil a či sa distribúcia zdrojov a výrobkov uskutočňovala prostredníctvom trhu alebo plánom. Socializmus sa podobne posunul od makroekonomického zamerania na štát ako vlastníka a plánovača k mikroekonomickému zameraniu namiesto toho na inú, demokratickú organizáciu podnikov podľa vzoru robotníckych družstiev.

Tieto posuny odrážali meniace sa masové vedomie, ktoré hľadá spoločenskú zodpovednosť zamestnávateľov za to, čo robia ako trieda. Environmentálne hnutie bolo obzvlášť dôležité pri zameraní sa na fosílnych a iných zamestnávateľov za ich rozhodnutia. Hnutie #MeToo pomohlo vyvodiť väčšiu zodpovednosť voči sexuálnym priestupkom na pracovisku aj mimo neho. Čoraz viac až do súčasnosti sa trieda zamestnávateľov a jej dominancia v rámci kapitalizmu stáva terčom tých, ktorí sa snažia o progresívnu sociálnu zmenu. Pre obete a kritikov kapitalizmu sa zodpovednosť nezastavuje na politických a vládnych lídroch, na ktorých sa pozerá ako na bábky, ale skôr na triede zamestnávateľov, na ktorých sa teraz pozerá ako na bábkarov.

To, čo prichádza po kapitalizme – čo jeho kritici vyhlasujú za svoje ciele -, nie sú ani tak otázky štátu verzus súkromného vlastníctva alebo plánovania verzus trhu. Je to skôr demokratizácia pracoviska, ktorú kritici uvádzajú ako kľúčový prvok, ktorý generácie sociálnych kritikov prehliadli. Táto demokratizácia podnikov – ich premena na spoločenstvá rovných – sa chápe ako nevyhnutná pre existenciu a pretrvanie demokratickej spoločnosti. Určujúcim triednym bojom kapitalizmu bol vždy boj medzi triedami zamestnávateľov a zamestnancov. A víťazstvo druhej z nich ukončuje tú dichotomickú organizáciu pracovísk (tovární, kancelárií a obchodov), ktorá zakladá a definuje triedne štruktúry a boje kapitalizmu. Víťazstvo zamestnaneckej triedy by tak skutočne mohlo definitívne uzavrieť postupnosť všetkých týchto dichotomických triednych štruktúr (pán/otrok a pán/poddaný).