„Už dnes však vieme, že výsledok tejto sebareflexie (novinárov – pozn. red.) nebude a nemôže byť zmena podstaty novinárskeho povolania. Áno, novinári naďalej budú kontrolovať mocných, písať o korupcii, zneužívaní moci, o útokoch na nezávislé médiá, o ruskej agresii, o dezinformáciách, o menšinách a ich právach, o stave zdravotníctva a školstva, o tom, ako sa riadi kultúra. Toto je to, čo novinári robia, nielen na Slovensku, všade vo svete. Pred atentátom a aj po atentáte.”
Kladiem si otázku, či má vôbec zmysel poukazovať na argumentačné omyly (alebo zámerné zavádzanie?) tejto dámy, ktorá si žurnalistiku prispôsobila na svoj obraz. Alebo ju tak možno viedli už na univerzite v New Yorku, kde pár rokov študovala…
Team Yankee sa nezapri, však viete.
Nikto predsa nehovorí, že novinárčina má zmeniť svoju podstatu! Nech novinári informujú, ale vecne, jasne, zrozumiteľne a hlavne objektívne; bez využívania poloprávd či neúplných, dekontextualizovaných obrazov reality tam, kde sa im to nehodí do ich verzie skutočnosti.
A nech aj kritizujú! Áno, prísne komentovať dianie doma i vo svete je legitímna súčasť činnosti slobodnej tlače!
Avšak v civilizovanej spoločnosti sa zároveň predpokladá, že to bude na istej úrovni. Tým nemyslím len vyhýbanie sa vulgarizmom – tie nepoužívali ani doteraz, pokiaľ ma pamäť neklame. Ale že sa nemá nadávať, vie aj malý chlapec. To je len základ.
Hovorím o tom, že novinár nesmie vytvárať a zneužívať konkrétny (zavše emocionálne sfarbený) naratív s tým účelom, aby v očiach čitateľov vytváral alebo ďalej posilňoval negatívny, dehonestujúci až kriminalizujúci obraz o ľubovoľnom politikovi (alebo inej verejne činnej osobe). Nesmie pracovať s útokmi typu ad personam – teda na osobu, na človeka.
Opýtajte sa vysokoškolského profesora žurnalistiky, Karola Lovaša, ak mi neveríte – ten vás poučí. Vysvetľoval to aj v relácii O 5 minút 12. Žiaľ, médiá túto časť akosi neprevzali a nešírili ďalej…
Nech investigatívec pokojne popíše, ak naďabil na podivné transakcie a prepojenia na vysokých miestach – no nesmie automaticky označiť politika, ktorý má v nejakej neštandardne operujúcej firme bratanca, za korupčníka či dokonca mafiána. Tak, ako sa to stalo prirodzenou súčasťou slovníka niektorých novinárov.
Veď aj vďaka podobným nálepkám, aké Robert Fico dostával v priebehu rokov, si ho časť národa stotožnila s absolútnym Zlom (aké treba vyduriť stoj čo stoj)…
Balogová vo svojej apologetike tiež vypichla konkrétnu tému: „ruská agresia“. A sme doma. Toto je jeden z nosných motívov denníka SME: Písať o vojne na Ukrajine ako o neoddiskutovateľne čiernobielom príbehu, ktorý je uzavretý pred ľubovoľnými alternatívnymi interpretáciami. Rusko je agresor iba a iba preto, že Putin (leboputin, lebofico, všetko jedno!) sa jedného rána zle zobudil. Je to magor, zaiste, má imperiálne chúťky, už nás o tom denníky stihli dôsledne poučiť. A na hranici so Slovenskom sa nezastaví! Fašista je to!
Pardon, veď to ani nie je Putin, ale ako píšu v komentároch pod článkami budúci nádejní roznášači letákov Progresívneho Slovenska: Putler. A nie Rusko, ale RuSSko.
Toto dosiahli redakcie typu SME: z Fica urobili v očiach ľudí mafiána, z Putina Hitlera.
Akákoľvek šanca na pokojnú, vyrovnanú debatu založenú na argumentoch namiesto emócií bola definitívne zničená.
Vôbec pritom neberú do úvahy, koľko dramatických momentov v spoločných dejinách Ruska a Ukrajiny predchádzalo začiatku tzv. špeciálnej vojenskej operácie (ktorá časom prerástla do konvenčnej vojny). Používajú aj zavádzajúce pojmy ako „totálna vojna“, pričom totálna vojna znamená (okrem iného), že do útoku bude vrhnuté všetko, čo je armáde dostupné – a od toho má Rusko ešte ďaleko (chvalabohu pre nás všetkých).
Neberú do úvahy ako možnosť ani ten uhol pohľadu, že na Ukrajine ide o sprostredkovanú, „proxy“ vojnu medzi hlavnými mocnosťami sveta. Pritom by si stačilo pozrieť výroky a analýzy niektorých amerických (!) generálov, vysokoškolských pedagógov, či novinárov…
Je to všetko zadarmo na Youtube, tak šup-šup, doštudovať!
Kto sa trochu venuje geopolitickým otázkam, tomu je dávno známy aj názor, že tu ide (okrem oficiálne oznámených dôvodov) zo strany Ruska aj o pokus podkopať súčasný svetový poriadok, známy ako Pax Americana, resp. o preskupenie síl súčasného, unipolárneho sveta s hegemónmi z USA na čele. Prečo o tomto SME nepíše? Vypadli by redaktori z kamarátskych kruhov bratislavskej kaviarne?
Musela by pani Balogová odstúpiť, keby pripustila komentáre na túto tému? Držia ju azda v pozícii kvôli jej „správnemu“ politickému (viero)vyznaniu?
Netuším, iba kladiem nepríjemné otázky – veď to je tá podstata novinárskej práce, o ktorej pani šéfredaktorka píše…
Odsúdiť vojnu, agresiu a násilie je v každom prípade nevyhnutné, nepochybne. Avšak novinár má informovať objektívne, čiže čerpať z rôznych a rôznorodých (oficiálnych a overených) zdrojov. Má realitu analyzovať v najširšom možnom kontexte. Nielen vypočítavo vytrhnúť tie skutočnosti, ktoré majú potenciál emocionálne zakolísať s čitateľom.
Ale denníky typu SME radšej maľujú čitateľom portrét čerta na stenu. Musia svojim odberateľom priniesť jednoznačný model „kto je kto v tomto príbehu“. Bežný človek nemá trpezlivosť, aby študoval podrobné analýzy. Treba mu to podať „po lopate“…
Noviny sa totiž musia v prvom rade predávať. Hľadanie pravdy, teda ich pôvodné poslanie, je v tomto krásnom novom svete komercionalizmu až niekde na stodvadsiatom mieste.
Pre porovnanie: podľa takej pani Hanzelovej je Ukrajina jednoznačná otázka. Avšak na genocídu v Gaze už „je v poriadku nemať názor“. Takto pekne sa zhodli s kolegom Filom v jednom podcaste.
Na najväčšiu masovú vraždu civilistov v 21. storočí je v poriadku nemať názor.
Ale RuSSko a Putler sú jednoznačne sily pekelné – a žiadna debata sa nepripúšťa. Ignorujme dlhé roky trvajúci konflikt, v ktorom sa zmietal Donbas, ignorujme Majdan ako dôsledok „farebnej revolúcie“… (Šimečka junior, odborník na „nenásilné štátne prevraty“, dáva pozdravovať.)
Ešteže máme dámy Hanzelovú a Balogovú, aby za nás spravili poctivú politologickú, historickú i vojenskú analýzu. Určite – teda aspoň dúfam – venujú otázkam vojny na Ukrajine a jej príčinám celé noci samoštúdia, aby lepšie pochopili všetky súvislosti. Za to by sme si ich mali vážiť!
Ale vážne: Prečo dávajú tieto médiá priestor len jednej strane konfliktu, ak sú ozaj „nezávislé“? Páči sa im vari možnosť, že by západom dotovaný občiansky sektor mohol povaliť legitímne zvolenú vládu aj u nás? Taký malý slovenský majdaník, here we go!
Vyhovoria sa, že čokoľvek povie na tlačovke Lavrov alebo Zacharová, je „propaganda“. Veď nechajte na ľuďoch, nech si utvoria vlastný úsudok! V tom spočíva podstata novinárskej činnosti, vážená pani šéfredaktorka, prinášať informácie z každej strany konfliktu. Nielen z tej, ktorá sa vám osobne páči (v súlade s dobrým tónom, vládnucim v kruhoch, v akých sa pohybujete).
Prečo vám to nevyhovuje? Takto vyučujú žurnalistiku na Kolumbijskej univerzite?
Balogová asi dokáže z praktického hľadiska riadiť redakciu, preto zastáva svoj post. Avšak s kritickým myslením a formulovaním myšlienok do relevantných významových celkov je to už horšie. Veď z krátkeho úryvku jej textu vidíme jasne podsunuté tie témy, v ktorých takí ľudia, ako členovia zoskupenia SME, útočia na demokraticky zvolenú vládu.
Zoberme si len spojenia „útoky na nezávislé médiá“, „dezinformácie“, či „menšiny a ich práva“. Kto sleduje tento denník, dobre vie, na čo Balogová myslí: práva sexuálnych menšín, „dezinformačné“ weby (teda ktokoľvek píšuci mimo „kaviarenskej“ partičky) a kritika médií politikmi. Hneď aj menuje Tarabu, Danka a Blahu – protiútok je silná zbraň na odvedenie pozornosti od vlastných chýb.
A čože sa udialo, že politik nemôže označiť novinárovu prácu za nemiestnu, nevkusnú, alebo neprofesionálnu? Obrátil sa svet naruby? Hosť vyhadzuje hoteliéra?
To akože si pani šéfredaktorka myslí, že len preto, že za SME stojí aj mocná nadácia založená kontroverzným finančníkom a samozvaným filantropom G. Sorosom (písali sme o tom dávnejšie TU: https://www.hlavnespravy.sk/sme-neveri-na-sorosa-fico-vraj-konspiruje/3488826), tak oni majú patent na jediný „správny“ obraz novinárskej tvorby?
A čo viac, majú patent na jediný správny svetonázor, teda že liberálna demokracia, v ktorej občianska spoločnosť a médiá majú silu ovplyvňovať politickú moc, je najvyšší evolučný stupeň štátneho zriadenia?
Kde zobrali takú „samozrejmosť“, že práve oni budú ľuďom oznamovať, kto je na strane „dobra“ a kto na strane „zla“ (pričom takéto delenie v komplexnom svete politiky je radikálne zjednodušujúce, a teda samo o sebe neplatné)?
Mimochodom to, že americká CIA mala dlhodobo na Ukrajine dvanásť aktívnych základní, je v poriadku? To za zmienku nestojí? Pretože okrem krátkej letmej správičky som nezaznamenal v hlavnom mediálnom prúde žiadnu poctivú analýzu či komentár… (ZDROJ: https://www.nytimes.com/2024/02/25/world/europe/cia-ukraine-intelligence-russia-war.html)
My všetci rozhodne odmietame akúkoľvek agresiu. Aj ruskú agresiu na Ukrajine. A musíme si práve preto zodpovedne klásť otázku, ako podobným konfliktom predchádzať do budúcna.
Aby sme získali relevantné odpovede, je potrebné pozrieť sa na príčiny, ktoré doviedli dva bratské slovanské národy do tohto úpadku. Neriešiť príčiny konfliktov, to je ako prísť do kinosály na poslednú scénu trojhodinového filmu, a na základe toho krátkeho úseku vysloviť smrteľne vážny kritický ortieľ nad celým dielom.
Omnoho lepšie než SME však nie sú ani ďalšie naše denníky. Dajme si len stručný aktuálny prehľad:
Postoj priniesol článok s popisom, že „Ľudia na Ukrajine nevidia význam v rokovaní s Ruskom, neveria mu.“ A kedy prinesú ctené jednofarbené noviny článok o tom, ako vidia celú situáciu obyčajní ľudia v Rusku? Môže veriť Rusko západu či Ukrajine po tom všetkom, čím si spolu prešli? Kedy bude analyzované toto? Nikagdá?
No nie, našinec povie: Obyčajní ľudia sú tam zmanipulovaní!
No nie, obyčajní ľudia tam majú celkom inú mentalitu. Stačilo by trochu empatie, aby to niektorí z nás pochopili. Ale oni asi nemajú ani záujem.
Iné médium, už som našťastie zabudol ktoré, poburuje mysliaceho človeka článkom s otázkou, že ako sa postaviť k smrti iránskeho prezidenta. Vraj, či platí, že „o mŕtvych len dobre“, hoci zosnulý nám nehral práve do noty…
Nuž, milí, zlatí z daného periodika, keby ste si dali aspoň desaťminútovku googlenia, tak zistíte, že v islame platí, že o mŕtvych treba hovoriť buď dobre, alebo vôbec. Má to nielen pragmatický dôvod – že dotyčný už sa nemôže brániť, ale hlavne ide o to, že duša už bude súdená najvyššou autoritou, Bohom. Takže nám, živým, nenáleží vynášať ďalšie súdy.
Mám dojem, že novinárov ani nenapadlo, že by mohli zisťovať, aký je pohľad na túto tému v Iráne. Načo by aj – veď oni sú „barbari“ a my sme „moderná civilizácia“. To MY povieme, ako sa veci majú mať!
Kolonizátorská mentalita sa, žiaľ, udomácnila aj u časti slovenských občanov: nemáme záujem vcítiť sa do iných civilizačných okruhov v snahe pochopiť ich myšlienkové postupy.
Ale „frajer na záver“ je časopis .týždeň. Ten zverejnil na svojom Facebooku výzvu (!) amerického filozofa a ekonóma, známeho propagandistu liberalizmu, Francisa Fukuyamu, aby USA a Európa urýchlene zachránili demokraciu v Gruzínsku. Kvôli prijímaniu zákona o mimovládkach.
Čo toto je, prosím vás? Ako si môže tento človek, podľa ktorého názoru je liberálna demokracia „koniec politických dejín“ (teda dosiahnutie najlepšieho možného systému), dovoľovať vyzývať západ k priamej akcii smerom dovnútra autonómneho štátu?
Veď to je číre šialenstvo, burcovať otvorene k štátnemu prevratu, vrchol akejkoľvek opovážlivosti!
Ale samozrejme, že by v .týždni nezverejnili názory z opačného spektra, teda názory súčasných ruských alebo celkovo východných mysliteľov a učencov. Tie totiž nehrajú do ustáleného naratívu, že kolektívny západ je jediná možná sféra bytia celého ľudstva.
Jediná prípustná budúcnosť – či sa vám to páči alebo nie, musíte sa slobodne poddať!
O alternatívach typu sociálnej demokracie či demokratického konzervativizmu (alebo celkom novej politickej formy, ktorej zárodky sú pracovne nazývané „4. politická teória“) odmietajú „demokratické“ médiá čo i len diskutovať. Pretože o pravde sa nediskutuje, a oni majú pravdu vždy…
Ach, aký nostalgický závan totalitného myslenia!
Vážení, demokracia neznamená, že novinári s aktivistami budú diktovať, aké kroky má podnikať vláda, ktorá vzišla z právoplatných, demokratických volieb. Vláda bola zvolená práve preto, že ľud chce, aby tie kroky podnikala – či už ide o zmeny v súdnej rade alebo v RTVS, atď.
Vláda bola zvolená aj preto – ako správne povedal na tlačovke SNS Rudolf Huliak – aby presadzovala tradičné hodnoty a udržiavala náš národný svojráz v časoch, keď sem zasahujú rozličné ideologické tlaky, prevažne z USA. Nejde o nič menej, ako o zachovanie slovenskej národnej identity.
Mimochodom, Huliaka už stihol zablokovať Facebook… Aká náhodička.
Svojím sústavným tlakom na pílu a personifikáciou zla dokázali – podľa mojej skromnej mienky – naše médiá hlavného prúdu (vedno s opozíciou) akurát toľko, že istej nestabilnej osobe, Jurajovi C., vymyli mozog frázami.
Živenie nenávisti proti Robertovi Ficovi, pokračovalo dovtedy, kým Juraj C. siahol po pištoli a…
Zvyšok sú dejiny.
Môžeme sa len modliť, aby podobne zmanipulovaných zúfalcov so zbraňami nebolo medzi nami viac.
Vzhľadom na všetky vymenované súvislosti je na mieste otázka, či pripravované legislatívne zmeny vo veci masmédií (vrátane zriadenia nového kontrolno-regulačného orgánu) počkajú až do augusta…
DOVETOK č.1: V utorok večer prebehlo na Slovensku slávnostné odovzdávanie novinárskych cien. Na chvíľu som si zapol priamy prenos. Práve v okamihu, keď vyhlásili medzi nominovanými článok istého Zoltána Szalaya z Denníka N s názvom Návod pre Roberta Fica, ako správne vysloviť meno Georgea Sorosa.
Takže som to rovno aj vypol – relácia si sama vystavila vizitku.
DOVETOK č.2: Tiež v utorok sa stalo, že bývalá „nezávislá“ novinárka pre „nezávislú“ RTVS, pani Cifrová-Ostrihoňová, vyložila na Facebook status, v ktorom píše, že ako matka je zhrozená zverejnením fotografií jedného z adminov ZOMRI s jeho dieťaťom: „Toto je absolútne za čiarou a neakceptovateľné. Deti za nič nemôžu a v žiadnom prípade sa nemôžu stať nástrojom na sledovanie nejakého osobného či politického cieľa.“
A ja s ňou plne súhlasím!
Len dodám otázku: Kde bola pani Ostrihoňová, keď časopis Plus 7 dní zverejnil na svojom webe fotky ministerky Šimkovičovej s jej dieťaťom? Fotogaléria mala nie jednu, ale 64 (!) obrázkov.
Pani Ostrihoňová asi citlivo vníma paparazzov len vtedy, keď sa z toho dá vytĺcť popularita u istej voličskej skupiny…
Prečítajte si tiež:
Môj profil 
Predplatné
.jpg)
.jpg)
