Rozsudok, ktorý vracia dôveru v právo: MUDr. Petra Liptáka oslobodili. Povinnosti možno občanom ukladať len zákonom

O sprístupnenie anonymizovaného znenia rozsudku (vrátane odôvodnenia) vyhláseného na Mestskom súde Bratislava I v trestnej veci obžalovaného MUDr. Petra Liptáka – pre prečin podnecovania, skutok súvisiaci s verejným zhromaždením v decembri 2020 – sme požiadali Mestský súd Bratislava I podľa § 14 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám. V ďalšom texte vychádzame z odpovede na našu infožiadosť, ktorej prílohou bolo anonymizované rozhodnutie v danej veci.

Rozsudok, o ktorom médiá informovali 22. augusta 2025, predstavuje prelomové rozhodnutie – nielen pre samotného obžalovaného lekára, ale aj pre právne vedomie spoločnosti. Sudkyňa JUDr. Iveta Willantová oslobodila MUDr. Petra Liptáka spod obžaloby, pretože skutok, za ktorý hrozilo Petrovi Liptákovi dlhoročné väzenie, nakoľko bol spáchaný počas vládou vyhláseného núdzového stavu v čase pandémie, „nie je trestným činom“.

V odôvodnení sudkyňa otvorila oveľa zásadnejšiu otázku: či mal Úrad verejného zdravotníctva (ÚVZ) vôbec právomoc nariaďovať také opatrenia, ktoré zasiahli do základných práv občanov.

Sloboda prejavu verzus nejasné právomoci ÚVZ

Súd sa v rozsudku dotkol podstaty problému, ktorý počas pandémie rozdelil slovenskú spoločnosť a vyvolal právny chaos: kto mohol rozhodovať o zásahoch do základných práv občanov?

Vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva (ÚVZ) sa počas rokov 2020 – 2021 stali symbolom neprehľadnosti a svojvôle. Vydávali sa rýchlo, často bez presného zákonného splnomocnenia, niekedy v priebehu pár dní vo viacerých verziách. Výsledkom bol chaos, v ktorom sa nevyznali ani občania, ani polícia, ani samotné súdy a ani tí, čo ich vydávali. Mestský súd Bratislava I to pomenoval jasne:

„Z obžaloby ani zo záverečného prednesu sa súd právne úvahy, ktoré ho viedli k podaniu obžaloby, nedozvedel… absentuje konkrétne označenie vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky zo dňa 29.10.2020.“

V ten deň pritom ÚVZ vydal päť rôznych vyhlášok, pričom každá mala inú účinnosť a obsah. Ani prokuratúra nevedela, na ktorú sa obžaloba presne odvoláva. Sudkyňa Willantová konštatovala, že ÚVZ prekročil svoje kompetencie, keď plošne ukladal povinnosti občanom. Výrokom „Nosenie rúška obyvateľmi v inej situácii než vo výrobnom podniku nemôže ÚVZ nariadiť.“ súd nepriamo potvrdil, že plošné nariaďovanie rúšok bolo nad rámec zákona.

Právna neistota, ktorú Mikasové vyhlášky vyvolali, zasiahla naplno do života ľudí. Mnohí občania prišli o prácu len preto, že odmietli testovanie alebo očkovanie, hoci právny základ týchto povinností bol sporný. Podnikatelia museli z večera do rána zatvárať svoje prevádzky a pripravili tak seba i svoje rodiny o živobytie. A napokon aj samotní policajti a sudcovia sa ocitli v právnom vákuu – mali vymáhať opatrenia, ktorých zákonnosť bola prinajmenšom pochybná. Súd preto nepriamo upozornil, že ak štát koná mimo zákona, nemožno občana trestať za to, že sa jeho nezákonným nariadeniam nepodvolí.

Ústava ako ochrana pred svojvôľou

Kľúčová časť rozsudku sa opiera o samotnú Ústavu Slovenskej republiky, ktorú súd označil za základný zákon najvyššej právnej sily. Sudkyňa Willantová v rozsudku uvádza:

„Na základe Ústavy možno občanom ukladať povinnosti okrem iného zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, pri obmedzovaní ktorých sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.“

Z tejto vety súd vyvodil zásadný záver – vždy je potrebné skúmať, ktorý orgán rozhoduje a na základe akého zákona, pretože len zákon určuje, či má orgán na zásah do práv občanov vôbec právomoc.

Súd preto podrobne rozobral právomoci Úradu verejného zdravotníctva podľa zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia.

„Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky môže nariadiť povinnosť nosiť rúška ako ochrannú pracovnú pomôcku, napríklad vo výrobnom podniku, závode, kde slúži na ochranu dýchacích ciest pred prachom, výparmi a podobne… Nosenie rúška obyvateľmi v inej situácii než vyššie uvedenej však nemôže ÚVZ nariadiť.“

Podľa súdu ÚVZ mohol len navrhovať režimové opatrenia príslušným orgánom, nie ich plošne vydávať ako všeobecne záväzné príkazy. Sudkyňa preto upozornila, že ustanovenie § 12 ods. 2 písm. a) zákona o ochrane verejného zdravia, na ktoré sa štát počas pandémie odvolával, sa týka len ochrany Slovenskej republiky pred zavlečením prenosných ochorení – nie ich šírenia, ak už na území krajiny existujú:

„Ak je choroba už v Slovenskej republike prítomná, ochrana pred zavlečením je bezpredmetná. Preto nemožno právo nariadiť nosiť rúško podriadiť ani pod toto ustanovenie.“

Z toho vyplýva logický záver, ktorý je podľa právnikov prelomový: ak právny základ pre povinnosť neexistuje, nemožno ani uložiť pokutu za jej porušenie. Súd preto konštatoval:

„Aby bola uložená pokuta za nedodržanie tohto opatrenia, musela by byť uložená v súlade so zákonom. Keďže tomu tak nebolo, rozhodnutie o jej uložení by malo byť zrušené.“

Tento výklad ide ďaleko za hranice konkrétneho prípadu. Je to zásadný precedens, ktorý potvrdzuje, že štát počas pandémie prekročil svoje právomoci a porušil princíp právnej istoty.

Nepatrná závažnosť namiesto trestného činu

Obžaloba vychádzala z tvrdenia, že MUDr. Lipták počas zhromaždenia 12. decembra 2020 v Bratislave „verejne podnecoval na neplnenie dôležitej povinnosti“ výzvami:

„Zhromažďujme sa, nenosme rúška, netestujme sa, nedajme sa zaočkovať vakcínou, keď nie je záruka bezpečnosti.“

Súd však konštatoval, že tieto slová nemali reálny účinok na prítomných, pretože „žiadna osoba na zhromaždení nemala riadne prekryté horné dýchacie cesty.“

„Jeho výzvy ‘nenosme rúška’ je potrebné chápať ako spôsob utvrdzovania konania účastníkov, ktorí by rúška nenosili ani bez neho,“ uvádza sa v rozhodnutí.

Konanie preto podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona vykazuje „nepatrnú závažnosť“ a nie je trestným činom.

Pohnútka lekára: ochrana zdravia, nie podnecovanie

Rozsudok podrobne hodnotí aj motív konania obžalovaného.

„Jeho pohnútku a subjektívnu snahu treba hodnotiť ako záujem na ochrane zdravia občanov, o čom bol na základe svojho medicínskeho vzdelania presvedčený.“

Sudkyňa zároveň pripomenula, že Ústavný súd nikdy meritórne nerozhodol o zákonnosti opatrení ako nosenie rúšok či testovanie, a teda „nebol vykonaný test proporcionality pri týchto opatreniach“.

MUDr. Lipták vystúpil v čase, keď verejná debata o účinnosti vakcín a opatrení bola prakticky umlčaná.

„Je lekár, dalo by sa povedať, že je vakcinológ, ale tým, že očkuje, je aj vaxinátor. Očkuje dlhé roky vo svojej ambulancii, je na prvom mieste ako lekár, ktorý najviac očkuje na Slovensku. Názov ‘očkovanie proti covidu’ bol zneužitý, nie je to očkovanie, preto mu to udrelo do očí a vystúpil proti tomu,“ uvádza rozsudok.

Lipták teda odmietal byť označovaný za „antivaxéra“. Vysvetlil, že odmietal len mRNA preparáty, ktoré „nepovažoval za očkovacie látky, ale za formu genetickej manipulácie.“

Keď sa právo zmení na byrokratický experiment

Rozsudok má silný spoločenský odkaz. Na pozadí prípadu lekára, ktorý počas núdzového stavu povedal vetu o odvahe a slobode, stojí celý systém právnych aktov, ktoré sa vymkli kontrole zákona.

ÚVZ vydával vyhlášky tak rýchlo a neprehľadne, že sa podľa nich nedalo riadne riadiť. Každá nová verzia rušila predchádzajúcu, často bez jasného odôvodnenia či zverejnenia v čase, keď už predchádzajúce opatrenia boli účinné.

Tento chaos zasiahol dôveru verejnosti a vytvoril napätie medzi štátom a občanom, medzi povinnosťou a odporom, medzi zdravím a slobodou.

Rozsudok preto nie je len o jednom lekárovi – je o zlyhaní systému, ktorý sa počas krízy správal, akoby právo bolo len prekážkou výkonnej moci.

Pandemická amnestia nerieši vinu štátu

Hoci vláda v roku 2024 schválila tzv. pandemickú amnestiu na priestupky, ktoré občania „spáchali“ počas pandémie, jej účinok je len čiastočný. Omilosťuje ľudí, no nezbavuje ich viny – a teda nepriznáva, že pochybil samotný štát. Tí, čo boli pokutovaní či prepustení z práce, zostávajú v registri vinníkov, nie ako obete nezákonných opatrení.

Zároveň vláda mešká s revíziou zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia (355/2007 Z. z.), do ktorého bolo počas pandémie vsunutých množstvo ad hoc ustanovení. Tie umožňovali ÚVZ vydávať vyhlášky, ktoré obchádzali parlament a zasahovali do základných práv občanov bez riadneho legislatívneho procesu.

Dnes sa ukazuje, že pandemická amnestia je len politické gesto. Ak má Slovensko uzavrieť túto kapitolu, nestačí „odpustiť“ občanom, ktorí sa bránili – štát musí priznať svoju chybu.

Správnou cestou by preto bolo, ak by vláda vyhlásila právne akty obmedzujúce základné práva občanov prijaté počas pandémie za nulitné, teda právne neexistujúce. Tým by sa vytvoril rámec pre spravodlivé ukončenie aj tých trestných konaní, ktoré sa voči občanom stále vedú len preto, že uplatnili svoje právo na slobodu a odpor voči nezákonnému zásahu moci.

Návrat k právnemu štátu

Rozsudok v prípade MUDr. Petra Liptáka je prelomový. Pripomína, že ani v čase krízy nemožno ohýbať zákony podľa momentálnej potreby a že povinnosti možno občanom ukladať len zákonom, nie vyhláškami úradov.

Oslobodenie lekára je preto nielen osobnou satisfakciou, ale aj návratom k princípu právneho štátu, ktorý bol počas pandémie často len na papieri. Ak má mať pandémia pre Slovensko ozdravný účinok, musí sa skončiť aj právne – priznaním, že štát, nie občan, porušil zákon.