Bratislava 16. októbra 2020 (HSP/Foto:SITA/AP/PAN-Sipan Gyulumyan/Armenian Defense Ministry Press Service)

Nielen o konflikte v Náhornom Karabachu hovorí z prvej ruky Ašot Grigorian, arménsky fyzik, podnikateľ, filantrop a aktivista, prezident Fóra arménskych asociácií Európy, žijúci od roku 1993 na Slovensku

Hlavné správy: O čom je podstata vojny v Náhornom Karabachu a prečo je jej výsledok veľmi dôležitý aj pre Slovensko?

Grigorian: „Pred niekoľkými dňami som telefonoval s podpredsedom Európskej komisie, pánom Marošom Šefčovičom. Povedal som mu: tu teraz nejde len o Arménsko, ale o boj medzi kresťanstvom a islamom. Hovoril, že Európska únia má svoje problémy, lenže aké sú to problémy v porovnaní s tými, ktoré má Arménsko? Lukašenko má 80-percentnú alebo iba 60-percentnú podporu? To ani nie je problém Bruselu. Bol Navaľný otrávený novičokom alebo iným jedom? Otrávili ho Rusi alebo Nemci? Tak či onak, je to nejaká špinavá hra – Navaľný je špina človek a všetko, čo sa deje okolo neho, to nič nemá spoločné s normálnou politikou. Toto tiež nie je hlavným problémom EÚ. Lenže to, čo sa deje v Arménsku, môže spustiť tretiu svetovú vojnu. Preto som pána Šefčoviča požiadal, aby EÚ a Slovensko uznali nezávislosť Náhorného Karabachu.“

Hlavné správy: Prečo je dôležité, aby práve EÚ uznala Náhorný Karabach za nezávislý štát?

Grigorian: „Pretože to je jediný spôsob ako môžu veci na južnom Kaukaze dospieť k normálnemu riešeniu. Rusko je už pripravené Arcach (arménsky názov Náhorného Karabachu) uznať, lenže váha, keďže európska politika zvykne byť taká, že keď niečo urobí Rusko, vy reagujete vždy sankciami. A keby ste sa postavili na opačnú stranu, bolo by to zlé, pretože kresťanský tábor, ktorý drží Arménsko ,nad vodou‘ by to len oslabilo.“

Hlavné správy: Musela situácia v tom regióne dospieť až do štádia horúceho vojenského konfliktu? Nedalo sa tomu nejako zabrániť?

Grigorian: „V Arménsku dnes na fronte zomierajú osemnásťročné deti, situácia je zlá, pričom vláda stále váha obrátiť sa na ruskú vládu so žiadosťou o pomoc. Postsovietske štáty majú medzi sebou podpísanú zmluvu o kolektívnej obrane (Organizácia zmluvy o kolektívnej bezpečnosti – Organizacija dogovora o kollektivnoj bezopasnosti, ODKB), je to určitá obdoba NATO, ktorá zaväzuje Rusko zasiahnuť, keby na Arménsko niekto zaútočil. Lenže na to musí postihnutá krajina o túto pomoc požiadať, a to zatiaľ Arménsko neurobilo. Táto zmluva sa nevzťahuje na Náhorný Karabach, keďže to oficiálne nie je súčasť Arménska, a preto môže Azerbajdžan na Náhorný Karabach útočiť. A preto uznanie Náhorného Karabachu za samostatný štát by situáciu mohlo definitívne vyriešiť.

Lenže teraz sú už aj dôkazy, že Azerbajdžan útočí aj na územie Arménska. Sám prezident Alijev to priznal. Turecké lietadlo F-16 zničilo arménsky Su-25 až 60 kilometrov hlboko nad arménskym územím, útočili aj v oblasti okolo mesta Vardenis pri jazere Sevan, drony leteli k Jerevanu, len niekoľko kilometrov pred hlavným mestom ich zostrelil náš systém S-300, atď. Teda už niet žiadnych pochybností, že cieľom útokov je aj Arménsko.

A pochybnosti nie sú ani v tom, že útočí nielen Azerbajdžan, ale aj Turecko. A napokon je tu najvážnejšia vec: už od samého začiatku sa hovorilo o sýrskych džihádistoch, ktorí v Arcachu bojujú. Najprv ich malo byť 500, potom 1500, potom 2500 a teraz Sýria potvrdila, že odtiaľ do Azerbajdžanu odišlo už 4000 džihádistov. Potvrdili to aj americké, francúzske aj ruské tajné služby.“

Hlavné správy: A prečo teda vlastne arménska vláda v rámci ODKB nepozýva Rusko, aby pomohlo?

Grigorian: „Pretože arménsku vládu momentálne riadi vyššia moc, ktorou je americké veľvyslanectvo. Toto veľvyslanectvo je predĺženou rukou demokratickej strany, pričom jej názor je úplne iný, ako názor oficiálneho Washingtonu. Oni robia všetko preto, aby Rusko Arménsku neposkytlo pomoc. Ich predstava je, že v situácii, keď bude konflikt naozaj veľmi krvavý, by tam boli vyslané medzinárodné mierové sily, ktoré by sledovali ich záujmy. Rozmiestnili by ich na celej hranici Arcachu, na celej dlhej hranici s Iránom, a tým by izolovali Arménsko od Iránu a Ruska. A potom by tam už mohli nerušene robiť špinavosti, ktoré robia všade inde.

Toto je dôvod, prečo tak veľmi podporovali arménskeho premiéra Nikola Pašinjana, ktorý je ,slniečkar‘, a tak veľmi chceli slniečkarsku vládu, ktorá sa dostala k moci v máji 2018. A tu máme prvé ovocie tohto snaženia. V situácii, ktorá je z pohľadu Arménska fatálna, premiér hrá hru, ktorej sám nerozumie a nevie, aký bude mať výsledok.

Rusko bez pozvania arménskej vlády na pomoc nepríde. Do Sýrie prišli, pretože ich tam oficiálne pozval prezident Asad. To musí urobiť aj Arménsko: oficiálne požiadať ODKB o pomoc. Ja ako prezident Fóra arménskych asociácií Európy som tiež požiadal premiéra, aby to urobil čím skôr, lebo u nás umierajú mladí ľudia, prebieha absolútne surová, nečistá vojna. Azerbajdžan bombarduje mestá a obce v celom Karabachu. Hlavné mesto Stepanakert je už z väčšej časti úplne zničené, niekto uvádza až 80 percent, väčšina obyvateľstva je na úteku. Každý stratený deň prináša zbytočné katastrofy a premiér Pašinjan je za to všetko zodpovedný. Ako keby si neuvedomoval, že jedinú pomoc môžeme dostať od Ruska, nie od EÚ.

A treba zopakovať, že to my držíme hranicu kresťanstva, európskej kultúry. Dúfame, že kultúrna Európa bude s nami. Deväťdesiat percent Európanov a deväťdesiatdeväť percent Slovákov je na našej strane – žiaľ, úplne iná vec je, čo robia vlády jednotlivých krajín.“

Hlavné správy: Hovorí sa aj o role Slovenska v tomto konflikte…

Grigorian: „Minister zahraničia SR Ivan Korčok tento týždeň podporil Náhorný Karabach, daroval 25 tisíc eur. Veľmi oceňujem samotný tento fakt a som pánovi Korčokovi vďačný, že nás takouto formou podporil. Možno tým chcel dať najavo svoj pohľad na špinavú politiku, ktorú robil jeho predchodca pán Lajčák. Lenže žiaľ, aj keby dal 25 miliónov, tak by to ani zďaleka nenahradilo škodu, ktorú Arménsku spôsobil pán Lajčák tým, že dovolil, aby slovenské zbrane išli do Azerbajdžanu, a teraz vraždia ľudí v Arcachu. Sú to najvražednejšie zbrane, aké Azerbajdžan má a je na nich napísané Made in Slovakia…

Na základe sfalšovaného certifikátu konečného užívateľa vojenskej techniky, ktorý podpísal pán Lajčák, Azerbajdžan dostal 36 kusov moderných samohybných húfnic Dana M-1 na podvozku Tatra a 30 kusov raketometov RM-70 Vampír na podvozku Tatra, čo sú naozaj mimoriadne ničivé zbrane. A keď Hlavné správy o tom napísali, pán Lajčák od nich požadoval ospravedlnenie. Preto sme my teraz poslali list pánovi Lajčákovi, v ktorom píšeme, že všetko, čo redaktor napísal a Hlavné správy uverejnili, bola pravda a ak sa pán Lajčák za svoje správanie Hlavným správam neospravedlní, tak ja, Ašot Grigorian túto vec dám na súd. Jedno trestné oznámenie som na pána Lajčáka podal už v lete, prokuratúra a polícia už na tom pracuje. List A. Grigoriana Miroslavovi Lajčákovi:

Obrovský medzinárodný podvod a škandál, ktorý má tento človek na svedomí, nemôže byť premlčaný a zabudnutý.

Pán Lajčák sa obhajuje, že stanovisko k predmetnému obchodu so zbraňami vydal príslušný odbor ministerstva a nie on ako vtedajší minister. Ešte dobre, že nejakú časť viny nezvalil aj na svojho šoféra. Lenže pravda je taká, že podpisuje minister, pokyn ako to treba napísať, ten tiež dáva minister a zodpovednosť má tak isto len minister. My to veľmi dobre vieme.

Okrem toho sa pán Lajčák snaží zvaliť vinu aj na ministra hospodárstva pána Žigu. Lenže Ministerstvo hospodárstva podpisuje exportnú licenciu, ktorá hovorí, že zásielka je v poriadku, kvalita je zodpovedajúca a podobne. Ministerstvo hospodárstva nepodpisuje certifikát konečného užívateľa (End-user certificate), to má na starosti ministerstvo zahraničia. Práve preto, lebo ministerstvo zahraničia je tým orgánom, ktorý má vedieť a kontrolovať, či tie zbrane nejdú teroristom alebo falošnou cestou niekam, kam to nie je povolené.“

Hlavné správy: Nemohol minister Lajčák byť v tom nevinne, byť oklamaný a nevedieť, že zbrane skončia v Azerbajdžane?

Grigorian: „Dobre, dajme tomu, že teoreticky by pán Lajčák na začiatku nevedel, že cez Izrael to pôjde do Azerbajdžanu. Lenže to azerbajdžanské lietadlo lietalo s tými zbraňami desať mesiacov a 66-krát sa otočilo medzi Bratislavou, Tel Avivom a Baku. Mohol pán Lajčák už po prvom raze, keď pre zbrane priletelo lietadlo prezidenta Alijeva, nevedieť, čo sa deje? Nie je možné, aby sa to dialo bez vedomia kompetentných. Už po prvom raze mal veci ihneď zastaviť, zavolať si izraelského veľvyslanca a riešiť to ako medzinárodný podvod. Nie, on veľmi dobre vedel, o čo ide, pretože on bol priamym vinníkom, ktorý má na rukách krv mnohých obetí.“

Hlavné správy: Ako dlho bude podľa vás trvať tejto konflikt?

Grigorian: „Situácia v Arménsku je vážna: krajina, ak má byť schopná viac ako niekoľko týždňov bojovať bez cudzej pomoci, musí mať obrovský vojenský priemysel. Arménsko ho nemá, ale na druhej strane, ani Azerbajdžan ho nemá. Obe krajiny po pár týždňoch budú mať vyčerpané vojenské rezervy: zbrane, muníciu, atď. Ak EÚ bude teraz tlačiť na mierové rokovania, tak vojna nebude pokračovať. Teraz je situácia, že Azerbajdžan bude od svojich spojencov Turecka či Izraela potrebovať materiálnu vojenskú pomoc a to isté Arménsko od svojich spojencov. To znamená, že teraz je pravý čas, aby Brusel vystavil Azerbajdžanu stop.

A takisto Minská skupina. Tam je pán Donald Trump, ale ten má teraz iné starosti. A potom sú tam páni Emmanuel Macron a Vladimír Putin. Prezident Putin a jeho minister zahraničia Sergej Lavrov už vystúpili k tejto téme veľakrát, a preto sa teraz zvlášť od pána Macrona čaká, ako sa zachová ako predstaviteľ krajiny, ktorá má svoje skúsenosti s agresívnou tureckou politikou.

Spojenci Azerbajdžanu však tlačia na prezidenta Alijeva, aby pokračoval v boji. A on nemá taký intelekt, aby chápal, že vojna za cudzie záujmy je Azerbajdžanu len na škodu. Jeho otec Gejdar Alijev mu ako sultán prenechal krajinu, ale on, žiaľ, nemá schopnosti ju riadiť. Nekriticky poslúcha tureckého prezidenta Erdogana a ten trvá na tom, že všetky turkické národy musia byť podriadené ,sultánovi‘.“

Hlavné správy: Aký bude podľa vás ďalší vývoj situácie okolo Náhorného Karabachu?

Grigorian: „Urobím krátku prognózu. Prvá možnosť je, že náš tlak prinúti premiéra Pašinjana, aby sa obrátil so žiadosťou o pomoc na ODKB a Rusko začne okamžite hasiť situáciu. Od Kaspického mora priletí 20 – 30 rakiet Kaliber a bodovo zničí džihádistov v regióne. To môže Rusko urobiť, lebo veď teroristi sú oficiálne proti všetkým a na to netreba, aby ruská armáda napochodovala do Azerbajdžanu. Za krátky čas bude po džihádistoch, Erdogan veľmi rýchlo pochopí, čo to pre neho znamená a dá od tej vojny ruky preč.

Druhá možnosť je, že Erdogan, ktorý je naozaj šialený, chorý človek, bude aj napriek tomu pokračovať v boji, použijúc už vlastnú, tureckú armádu. To by znamenalo katastrofu, veľa ľudí by zomrelo. Ale tým by zároveň aj spečatil osud Turecka do budúcnosti. V konečnom dôsledku by takáto ničivá vojna mohla znamenať aj rozpad Turecka ako štátu. Pozitívom by bolo, že by to bol koniec tureckých expanzívnych snáh a možnosť dosiahnuť na Blízkom východe na sto rokov mier.“

 

Hlavné správy: Môže Rusko zasahovať aj v Náhornom Karabachu?

Grigorian: „Ak by EÚ teraz uznala Náhorný Karabach, tak v priebehu veľmi krátkeho času, možno dní, možno hodín, by Národná rada Náhorného Karabachu požiadala Národnú radu Arménska o spojenie do jedného štátu. Tým pádom by sa ochrana ODKB už začala vzťahovať aj na Náhorný Karabach, a to by bol koniec vojny.

Druhá možnosť je, že EÚ neuzná Náhorný Karabach, ale Rusko ho uzná. Náhorný Karabach a Arménsko sa spoja. To bude pre Arménsko trochu problém, pretože EÚ to bude kritizovať a bude robiť proti Arménsku kroky. Bude to hanba pre EÚ, hanba pre Brusel, ale aj toto je cesta. Tak či onak, Rusko zničí džihádistov a zastaví Azerbajdžan od útokov na Karabach.“

 

Hlavné správy: Čo bude s hranicou Karabachu? Ostane pôvodná, alebo podľa stavu v momente, keď sa skončí boj?

Grigorian: „Ak pred vojnou by Arménsko mohlo uvažovať o kompromise a prenechať Azerbajdžanu niektoré zóny, ktoré získalo predtým, tak toto je teraz už nemysliteľné. Máme obrovské množstvo obetí na životoch a keďže je jasné, že vojna sa skončí naším víťazstvom, je jasné aj to, že my budeme určovať podmienky prímeria. A my hovoríme, že chceme ísť ešte ďalej, pokiaľ ide o znovuzískanie územia, na ktorom pôvodne žili Arméni.

V každom prípade, Karabach sa napokon spojí s Arménskom, bude sa naň vzťahovať tá istá zmluva s Ruskom, ktorú má Arménsko, a budeme mať svätý pokoj.“

 

Hlavné správy: Akú perspektívu majú vzťahy Arménska s Ruskom v budúcnosti?

Grigorian: „Možností je viacero. Jedna možnosť je, že aj naďalej ostanú na rovnakej (vynikajúcej) úrovni, ako bývali a budeme ich rozvíjať.

Druhá možnosť je dohodnúť sa s Bieloruskom a Ruskom na vytvorení silnej konfederácie. To by bola šanca naštartovať v Arménsku obrovský rozvoj ekonomiky, tak ako to urobilo Bielorusko. Bielorusko je jediná krajina bývalého Sovietskeho zväzu, ktorá nezničila svoju ekonomiku, ich úspešná cesta je obdivuhodná. Majú traktory, nákladné auta, IT a veľa ďalších vecí na svetovej úrovni. Arménsko by podobný zázrak v priebehu pár rokov dokázalo tiež, o tom som presvedčený: ešte stále žijú akademici, vedci, inžinieri, ktorí môžu dať svoje skúsenosti a vedomosti k dispozícii, aby pomohli.

Konfederácii dávam veľkú šancu, pretože na veľkom ruskom trhu je pre nás obrovský priestor. Snívajú o ňom aj Európania, lenže tí oň prišli, lebo to tak potrebovali Američania. Sankcie, ktoré Európa prijala pod americkým tlakom jej veľmi poškodili a naopak, Rusku veľmi pomohli, pretože každá sankcia spôsobila to, že Rusko okamžite naštartovalo u seba v danej oblasti vývoj a za krátky čas oživilo výrobu. Treba si uvedomiť, že v Sovietskom zväze bolo všetko, ale bohužiaľ, vývoj sa zastavil – vlak je ľahšie kúpiť ako zorganizovať jeho výrobu. A tu je príležitosť pre Arménsko, urobiť to, čo urobili Bielorusi vďaka Lukašenkovi, vybudovať priemysel a využiť možnosti na ruskom trhu. Rusko zo sankcií nesmierne profituje a mohlo by aj Arménsko.

No a ešte je tu tretia možnosť, ktorej však dávam iba jednopercentnú šancu. To je druhý extrém – prípad, že Arménsko uverí Američanom. A síce, pokračovanie genocídy Arménov. Hovorí o tom Erdogan aj azerbajdžanský prezident Alijev, ktorý povedal: ,Budeme Arménov biť ako psov a dáme im na výber: buď budú žiť v Azerbajdžane alebo pôjdu z tohto regiónu preč‘.“

Hlavné správy: Prečo si myslíte, že Erdogan vojensky pokúša Arménsko? On si naozaj myslí, že Rusko nezasiahne?

Grigorian: „To je dobrá otázka. V Turecku sa blížia prezidentské voľby. Erdogan by chcel pokračovať ako prezident, lenže nemá veľkú šancu: v Turecku má veľa nepriateľov, dal do väzenia stovky generálov a iných vysokopostavených ľudí. Šancu má jedine vtedy, ak bude všetkých ťahať za nos a budovať nejaký fiktívny zväz turkických krajín, keď prinajmenšom Azerbajdžan s ním bude túto hru hrať. Ak Azerbajdžan vojnu prehrá, bude to koniec Erdogana.

Erdogan preto hrá vabank. Voči ruskému prezidentovi Putinovi sa nikto toľkokrát nezachoval nečestne ako Erdogan: dal zostreliť ruské lietadlo, ospravedlnil sa, zabudlo sa na to. Dal zavraždiť ruského veľvyslanca (to je dôvod na vypovedanie vojny!), znovu sa ospravedlnil, znovu sa na to zabudlo. Rusko na základe Erdoganových sľubov vybudovalo plynovod Turk Stream, prerobilo na tom miliardy. Rusko začalo stavať jadrovú elektráreň, vynaložili veľa peňazí, stavba bola pozastavená… V Rusku už sa ozývajú hlasy, že už toho bolo príliš a Erdogan bude musieť za to byť potrestaný.“

Hlavné správy: Z bojiska v Náhornom Karabachu prichádzajú dvojaké správy: Azerbajdžan hovorí, že jeho vojská výrazne postupujú, Arménsko hovorí, že línia obrany stále odoláva. Aké sú vaše informácie?

Grigorian: „Pravda je vždy niekde medzi dvoma extrémami. Nie je pravda, že Azerbajdžan postupuje, ale nie je pravda ani to, že sa im nič nepodarilo. Faktom je, že sľubovali, že za týždeň postúpia o pätnásť kilometrov, ale postúpili možno o kilometer, aj to nie úplne všade – niekde dokonca naopak, postúpil dopredu Karabach.

Podľa môjho názoru, ak bude vojna pokračovať, Karabach bude tiež bombardovať druhú stranu, mestá na druhej strane hranice. Tam je staré arménske mesto Ganja, druhé najväčšie mesto v Azerbajdžane. Počas vojny v 90. rokoch bola arménska armáda blízko mesta Ganja a boli by sme ho vtedy získali, aj s ďalšími mestami, ale Jeľcin nás vtedy zastavil. Toto je dávne arménske územie a ak Azerbajdžan neprestane s útokmi, tak sa môže stať, že sa karta otočí a tieto mestá dobyjeme.“

Hlavné správy: Žijú v meste Ganja, alebo vôbec v Azerbajdžane ešte nejakí Arméni?

Grigorian: „Absolútne nie, tí sú už dávno preč. V Azerbajdžane boli Arméni zmasakrovaní. Začalo sa to masakrom v Sumgaite, pokračovalo masakrom v Baku a ďalšími. V dôsledku toho Arméni z Azerbajdžanu utiekli. A teraz prezident Alijev hovorí, že Arméni môžu žiť v Azerbajdžane – potom, ako vášne na oboch stranách dosiahli vrchol…

My nemáme problém spolunažívať so susedmi. Susedov si nikto nevyberá, musíme s nimi žiť. My nie sme moslimovia, my nepovažujeme ,neveriacich‘ za nepriateľov. V Biblii nič také nie je napísané – to oni majú v Koráne napísané, nie my.“

Ivan Lehotský