Slovensko sa stalo krajinou klamárov: Šimečka je príklad. Toto je dôvod, prečo sa Čaputová nevyjadrila

Bratislava 20. marca 2023 (HSP/Foto:Facebook)

Ako sme v pondelok už informovali, Martin Šimečka sa po dvadsiatich rokoch ospravedlnil za štvanie do vojny, čo vyvolalo množstvo kritických komentárov. Na sociálnej sieti sa o slovo prihlásil aj známy politický komentátor Eduard Chmelár. Obsah jeho statusu prinášame v plnom znení 

Keď v roku 1968 vyšli najavo podrobnosti zo zločinov päťdesiatych rokov, jeden z ich hlavných aktérov Viliam Široký plakal na kolenách Lacovi Novomeskému, že on to tak nemyslel… Pritom Široký sa podieľal nielen na odstránení Viliama Žingora či Vlada Clementisa (po jeho poprave sa sám stal ministrom zahraničných vecí), ale ešte aj po Stalinovej a Gottwaldovej smrti, keď sa stal česko-slovenským premiérom (práve pred 70 rokmi, 21. marca 1953) inicioval proces s tzv. buržoáznymi nacionalistami a osobne vymýšľal nezmyselné obvinenia. Ešte aj v roku 1963 sa odmietal zmieriť s rehabilitáciami popravených a umučených, keď ho odvolali z funkcie, ľutoval sám seba, nie zavraždených a až keď ho dal Alexander Dubček vylúčiť z komunistickej strany a ľudia ho na ulici opľúvali, zosypal sa. Paradoxne, kým Dubček mu neodpustil, členstvo v KSČ mu na sklonku života v roku 1971 veľkoryso vrátil jeho najprominentnejší väzeň a úhlavný nepriateľ Gustáv Husák…

Včera som si prečítal akúsi sebakritiku Martina Šimečku, že to, čo robil pred 20 rokmi, bola „chyba“. Mnohí toto sypanie si popola na hlavu považujú za zásadné, mňa však nedojalo. Aj odhalení zločinci z päťdesiatych rokov nazývali justičné vraždy eufemisticky „chybami“. Je to kolotoč zbavovania sa viny, ktorý sa opakuje v našich dejinách ako historické prekliatie. Aj spomínaný Viliam Široký sa to naučil od ľudákov, ktorí sa mu po vojne ospravedlňovali za to, že ho štyri roky väznili a že to bola „chyba“. A Široký im odpustil a z mnohých gardistov a gestapákov urobil eštebákov, pretože títo lotri mu nestáli v ceste, jeho rivalmi boli vodcovia Slovenského národného povstania, na ktorých si vyvŕšil svoj komplex z toho, že sa na tomto heroickom čine nezúčastnil.

Šimečka ako šéfredaktor Sme formoval verejnú mienku štvavými kampaňami proti všetkým, ktorí chceli mier a odmietali vykonštruované obvinenia Iraku. Už vtedy som si za svoje postoje (ktoré sa s odstupom rokov ukázali ako presné a pravdivé) vyslúžil nálepky ako „intelektuálny extrémista“ či „distingvovaný anarchista“. A keď vysvitlo, že vyše 70 percent ľudí požaduje referendum o vstupe do NATO, Martin Šimečka na celej novinovej strane vystavil kádrové posudky protagonistom týchto požiadaviek, medzi ktorými boli nielen bývalí disidenti ako Ján Čarnogurský, Roman Kaliský, Albert Marenčin či Egon Bondy, ale aj vtedy pomerne neznámy mladý environmentálny aktivista – Juraj Rizman. Ten svoje angažovanie neskôr označil za „chybu“, hoci to bola jedna z mála správnych vecí v jeho živote. A tak dochádzalo k šialeným situáciám, keď normalizačný novinár Marián Leško obviňoval paradoxne práve mňa zo snahy vytrhnúť Slovensko zo spoločenstva demokratických štátov. Paradoxne preto, lebo pred novembrom 1989, keď on písal do komunistickej tlače propagandistické texty vychvaľujúce do nebies Varšavskú zmluvu a naše spojenectvo so Sovietskym zväzom, som ja tesne pred maturitou riskoval svoju budúcnosť tým, že som do Literárneho týždenníka písal provokatívne články typu – kedy sa skončí „dočasná“ prítomnosť sovietskych vojsk na našom území a kedy vrátia Slovensku jeho historický znak…

Šimečka sa pokúša vyviniť z toho, že pred dvadsiatimi rokmi špinil čestných ľudí a pokúšal sa im zničiť život, no dnes robí to isté: o ľuďoch požadujúcich diplomatické rokovania píše ako o kolaborantoch, o najvýznamnejších osobnostiach slovenského vedeckého a kultúrneho života protestujúcich proti prítomnosti cudzích vojsk na našom území sa vyjadruje ako o luze a ľavičiarov presadzujúcich mier označuje za fašistov. Nie, toto falošné kajanie sa ma neoklame. Títo ľudia nič staré nezabudli a nič nové sa nenaučili. Z tohto dôvodu ma vôbec neprekvapuje, prečo sa k 20. výročiu prepadnutiu Iraku nevyjadrila Zuzana Čaputová, prečo sa v mene Slovenskej republiky neospravedlnila za náš podiel na tomto zločine. Ona s ním totiž vnútorne súhlasí, len je už neúnosné naďalej a s týmito katastrofálnymi výsledkami ho ospravedlňovať.

Ako dieťa som miloval knižky Gianniho Rodariho – najmä Cibuľkove dobrodružstvá, ale aj Jazmínka v krajine klamárov. Škoda, že sa táto knižka u nás už po roku 1989 prestala vydávať. Chápali by sme ju ako alegóriu na aktuálne pomery. Rozpráva totiž príbeh o krajine, v ktorej vládnu klamári a všetko sa v nej musí hovoriť a robiť naopak. A tak sa lož vydáva za pravdu, hlúposť za múdrosť, mačky museli brechať a chlieb ste dostali iba v papiernictve. Slovensko sa stalo krajinou klamárov. A nevieme sa z ich začarovania vyslobodiť. Keď sa staročínskeho mudrca Konfucia spýtali, čo treba pri náprave neblahých pomerov urobiť ako prvé, odpovedal im: dávať slovám ich pravý význam. Pretože jazyk sa neustále zneužíva a slová sa používajú na to, čo im nezodpovedá, v dôsledku čoho sa bytie a jazyk oddeľujú. A ak nie je v poriadku jazyk, všetko sa stáva neblahým. To je najťažšia, ale jediná poctivá cesta, ako naštartovať trvalú zmenu.