Bratislava 1. mája 2016 (TASR/HSP/Foto:TASR-Štefan Puškáš)

Prinášame rozhovor s prezidentkou Ligy proti rakovine Evou Sirackou

Prezidentka Ligy proti rakovine (LPR) Eva Siracká dnes oslavuje 90. narodeniny. Mladých v hromadnej doprave nepoučuje a priznala sa, že za volantom používa nie príliš spoločenský slovník. Povinné návštevy mladých v koncentračných táboroch nemusia podľa nej priniesť želaný efekt a slovenské zdravotníctvo by sa malo viac starať o pacienta v priebehu jeho celej choroby. Povedala to v rozhovore pre TASR v rámci projektu Osobnosti: tváre, myšlienky.

Eva Siracká sa narodila v Uherskom Hradišti v roku 1926, na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave promovala v roku 1951. S onkológiou prišla do kontaktu počas povinnej praxe v Onkologickom ústave sv. Alžbety v Bratislave. Neskôr sa tam vrátila ako mladá lekárka a stala sa prvou ženou na Slovensku, ktorá sa venovala rádioterapii.

Ligu proti rakovine založila v roku 1990. Neziskovú organizáciu mnohí poznajú vďaka zbierke Deň narcisov. Z vyzbieraných peňazí Liga podporuje rozvoj diagnostiky, liečby, výskumu či vybavenie nemocníc a hospicov. Organizuje bezplatné relaxačné pobyty pre pacientov, vedie Centrá pomoci s poskytovaním bezplatných služieb a financuje prevádzku Domov pre rodičov detí liečených na rakovinu v nemocnici.

Ako vyzerá váš bežný deň?

Vstávam o pol šiestej ráno. Mám rada, keď je ešte celý deň predo mnou. Ľahšie sa mi tak plánuje program celého dňa. Pracujem osem hodín denne, a keďže sídlo Ligy proti rakovine (LPR) mám blízko domu, tak mám výhodu v tom, že ušetrím čas, ktorý ľudia musia vynakladať na stresujúcu dopravu. Bývam v starom rodinnom dome so záhradou, o ktorý sa treba starať a nie vždy sa tomu dokážem plne venovať. Večer si v posteli niečo prečítam a idem spať okolo desiatej. Výnimkou sú víkendy, kedy ma manžel presvedčil, že by som mala vstávať o niečo neskôr.

Ste pri sile.

Nevydržím sedieť v pokoji. Svojim bývalým spolužiačkam, ktorých už, žiaľ, nie je veľa, som vždy vyčítala, že sa počas dôchodku uzavreli do seba, prestali chodiť medzi ľudí a venovali sa často svojim zdravotným problémom a nemali žiadne koníčky. Myslím si, že pohyb nabíja energiou, rovnako aj príroda a tiež koníčky, ktoré by mal každý mať. Mnohí starší ľudia ich nemajú, potom bývajú nešťastní, často sú aj zatrpknutí a zlostní. Ľudia sa im potom aj vyhýbajú. Lúštenie krížoviek nie je mojím koníčkom, i keď mnohí hovoria, že je to relax. Ale ja dávam skôr prednosť vychádzkam do prírody. Treba si každý deň urobiť aj nejakú radosť. My s manželom sme si zaviedli takzvané happy hour, ktoré často odporúčam. Večer si sadneme, dáme si pohár vína i dva, podľa nálady. Rozprávame sa, čítame, starosti nechávame bokom a smejeme sa.

Čo v živote ešte plánujete?

Dobehnúť ešte niečo, čo som zanedbávala, pretože na to nebolo vždy dosť času. Milujem záhradkárčenie, je to aj relax aj fitnes. Chcem ešte stále robiť výlety do prírody, i keď to už nevyzerá na veľké túry ako kedysi. Plánujem prečítať mnoho kníh, čo mám doma na policiach. Plánujem i odovzdať „ligové žezlo“ niekomu inému a verím, že sa nájde niekto, kto by ma nahradil. Raz som však neprozreteľne so žartom povedala, že pokiaľ bude britská kráľovná panovať, ktorá je moja veková rovesníčka, tak z Ligy proti rakovine nebudem môcť odísť. Tak stále čakám, ale prajem jej, aby sa jej darilo.

Vraj rada šoférujete.

Robí mi to stále potešenie, najmä keď cestujeme do Tatier. Manžel už mi dáva v šoférovaní prednosť, lebo rád vníma okolie bez stresov. Myslím si, že jazdím spoľahlivo a slušne. V živote som platila iba dvakrát pokutu za prekročenie rýchlosti.

Ako sa vám jazdí v Bratislave?

Priznám sa, že počas jazdy v hlavnom meste niekedy používam nie príliš slušný spoločenský slovník, aby som sa tak odreagovala od agresívneho správania sa mnohých šoférov. Tento slovník môj manžel nie veľmi dobre znáša, ale aj si uľavím, tak ako je to na Slovensku zvykom. Pomáha mi to od stresov. V Bratislave cestujem radšej hromadnou dopravou, nemusím sa ani rozčuľovať, ani hľadať miesto na parkovanie a niekde sa tak dostanem aj rýchlejšie.

Poučujete mladých v hromadnej doprave?

Nemám to vo zvyku i keď sú situácie, v ktorých niektorí neuvoľnia miesto starším alebo invalidným. Mnohí ľudia na mládež nadávajú, ale ja sa mladých zastávam, je to u nich iste nedostatok výchovy, ale som presvedčená, že to sú iba výnimky. Mladým fandím, aj im niekedy závidím, pretože berú život s ľahkosťou a nemám rada takých, ktorí sa často i bez vážnejšej príčiny škriepia a frflú. Mnohí ľudia nevedia, čo je to úsmev, čo dobre nechápem, veď úsmev nič nestojí.

Vy ste boli tínedžerkou v čase druhej svetovej vojny.

Zažili sme všeličo, najdramatickejšie chvíle boli počas fronty, čo neboli veľmi príjemné časy. Vtedy sme sa nie veľmi zdržovali na uliciach a museli sme byť doma. Tak som sa začala učiť angličtinu a vedela som pri tom sedieť dlhé hodiny. Po vojne, keď som išla na medicínu, sa táto moja usilovnosť zišla a ešte ako medičku ma prijali do jazykovej akadémie, kde som učila deti, neskôr i starších, i niektorých univerzitných profesorov. A tak som si tú angličtinu stále zdokonaľovala. My sme generácia, ktorá rada spomína na obdobie prvej Československej republiky. Pre nás deti bol vtedy život oveľa ľahší. Nebolo veľa áut, rodičia nás bez obáv púšťali von, trávili sme veľa času v prírode a oni sa nebáli, že by nám niekto ublížil. V tých časoch som začala i skautovať a dodnes spomínam, aké to boli krásne roky a viaže sa mi k tomu aj jeden veľmi pekný zážitok.

Aký?

Po vojne prišla na Slovensko na návštevu Lady Baden-Powell, zakladateľka ženského skautingu. Sprevádzala som ju, robila som jej tlmočníčku. Bola pozvaná do Modry, kde ju privítali na námestí a starosta jej s nadšením vložil do rúk peceň chleba a nôž. Pre nás bolo zábavné vidieť, ako sa tvárila, pretože nevedela, čo s tým má robiť. Potom sme jej to aj vysvetlili, že je naším zvykom takto privítať nášho vzácneho hosťa. Okomentovala to so smiechom tak, že za celý svoj skautský život nestihla urobiť takúto „odborku“.

Rozprávali ste sa doma o politike?

Ani veľmi nie. Môj otec sa o politiku ani o nejakú stranu nezaujímal, pretože ako sudca to považoval za správne rozhodnutie. Za fašistického Slovenského štátu sme veľmi citlivo a s nepokojom vnímali, ako sa rozlišovali ľudia nielen podľa politických názorov, ale aj podľa iných neprijateľných kritérií. Smútok, rozhorčenie a trpkosť zostali v mnohých nás dodnes.

Ako vnímate prítomnosť Kotlebovej strany v parlamente?

Nie je mi dosť jasné, prečo už minulá vláda neurobila dosť opatrení, aby zmenila náladu niektorých, prevažne mladých ľudí, čo takto nahrávalo Kotlebovi na smeč. Veľmi dúfam, že sa v tomto štáte nájde veľa rozumných ľudí, ktorí pochopia, že neonacizmus a fašizmus predstavuje pre všetky národy veľké nebezpečenstvo. Keď vidím záznamy z pôvodných stretnutí tejto strany, necítim sa dobre. My sme za fašizmu zažili rôzne hrôzy. Zažili sme mnohé smutné javy, keď niektorých našich spolužiakov zo dňa na deň nebolo, lebo ich aj s rodinou odvliekli do koncentračného tábora.

Čo si myslíte o povinných návštevách mladých v koncentračných táboroch, ktoré navrhuje opozícia?

Je dobré, aby sa mladým ľuďom tieto hrôzy a ich následky neustále pripomínali, aby sa na ne nezabudlo. Myslím si ale, že zaviesť niečo, čo je povinné, môže u mladých ľudí vyvolať opačný výsledok, ako sa očakáva.

Máte strach z rakoviny?

Nehovorila by som o strachu, ale o obavách. My onkológovia, ktorí sme zažili veľa vážnych prípadov choroby a jej následkov, sme tak trocha profesionálne poznačení. Keď nás začne bolieť hlava, tak nás napadne, či nejde o mozgový nádor. Keď dlhší čas kašleme, povieme, že si to treba overiť, či je to v poriadku. Telo si treba všímať, a keď ľudia zbadajú na sebe nejaké príznaky, nemôžu váhať s návštevou u lekára pre strach z rakoviny, ale musia pochopiť, že keď sa zachytí včas, sú veľké šance na jej prežitie.

Štatistiky na Slovensku naznačujú, že ľudia neradi chodia k lekárovi a zanedbávajú preventívne prehliadky.

Je to trochu výsledkom izolovanosti východného regiónu Európy od jej západného regiónu, kde už vtedy bolo veľa programov zameraných na výchovu, informovanosť a nabádanie ľudí k prevencii a zmene životného štýlu. Nás teší, že mladí ľudia sa už dnes na to pozerajú inak vďaka intenzívnej výchove, ku ktorej prispela veľmi významne aj Liga proti rakovine, ktorá dosiahla, že v 70 školách na Slovensku sa už dlhé roky uskutočňuje projekt Onkologická výchova v školách, ktorý i finančne podporuje.

Motivujú lekári pacientov dostatočne, aby chodili na preventívne prehliadky?

Určite a my im v tom pomáhame opakovanými kampaňami, ktoré propagujú význam Európskeho kódexu proti rakovine. Nie vždy je to úspešné. Pamätám sa na veľké úsilie jedného gynekológa z menšieho mesta, ktorý oslovil všetky ženy, aby prišli na preventívnu prehliadku. Bolo prekvapivé, že prišlo iba 25 percent oslovených. Veľmi dúfam, že sa to už značne zmenilo. Ja chodím poctivo na všetky potrebné preventívne prehliadky, pretože viem, že sa dá predísť mnohým rizikám, ktoré prináša rakovina. Žiaľ, mnohí ľudia nechodia, pretože sa obávajú, aby im niečo nenašli. To je tá nešťastná „pštrosia“ politika.

Vraj ste niekedy fajčili.

Keď sme po vojne videli prvé americké filmy, kde všetky herečky fajčili, čo dnes vidíme aj v starých českých filmoch, mnohí mladí ľudia chceli vyzerať podobne. Nebola som náruživou fajčiarkou, pretože tie vtedajšie cigarety „zorky, vlasty, memphisky“ ani nechutili. Ale vtedy, keď v spoločnosti fajčil takmer každý, som si zapálila aj ja. S týmto zlozvykom som prestala ešte ako mladá lekárka, pri tragickom zážitku na jednej rannej vizite. Mali sme pacienta, ktorý mal 37 rokov a rakovinu pľúc, vyfajčil až štyri škatuľky denne. Keď som sa ho na vizite pýtala, ako sa má, rozkašľal sa a z úst mu začal vytekať prúd krvi, čo bolo príznakom toho, že nádor mu nahlodal nejakú veľkú cievu. Žiaľ, nedalo sa mu vtedy nijako pomôcť. V ten deň som prestala fajčiť a dodnes mnohým mladým ľuďom pri prednáškach v školách spomínam tento tragický zážitok.

Vnímajú ľudia rakovinu stále ako rozsudok smrti?

Liga proti rakovine pracuje roky na tom, aby sa tento mýtus odstránil. Je to zásluhou intenzívnej výchovy, ale i starostlivosti o pacienta nielen počas liečby, ale i po nej, pretože vieme, akými následkami choroby trpia. Sme veľmi radi, že sa nám podarilo presadiť psychologickú starostlivosť o pacientov v nemocniciach i mimo nich a týchto odborne vzdelaných psychológov platíme. I tým sme sa priblížili k týmto dlho zavedeným praktikám v mnohých štátoch sveta i Európy. Je to aj súčasť nášho pripravovaného programu, ktorý chceme zaviesť, a to je onkologická rehabilitácia, ktorá by mala byť považovaná za rovnako dôležitú disciplínu ako diagnostika a liečba, pretože rieši celý rad problémov súvisiacich s rakovinou a jej liečbou. Nie je to iba fyzická rehabilitácia, ktorá pomáha odstrániť následky choroby a jej liečby. Je to pomoc pacientom tým, že sa odstráni diskriminácia v prístupe k poisteniu, finančným službám, návratu do zamestnania a vlastne návratu do života.

Má lekár povedať pacientovi do očí zúfalú prognózu?

Pacient má právo vedieť i nevedieť. Preto je podľa mňa veľmi dôležité pacienta si otestovať formou psychologického prístupu a podľa toho mu diagnózu povedať. Je veľmi dôležité, aby bol pacient formou takého rozhovoru pripravený na prijatie diagnózy a potom lekár môže ľahšie rozhodnúť, ako to pacient prijme. V niektorých krajinách sa už bežne zaviedlo, aby sa pacient dozvedel úplnú pravdu, pretože si to pacienti sami žiadali, aby si mohli zariadiť život, aby si napríklad vedeli zaopatriť deti, riešiť veci s firmou, riešiť dedičstvo. Vždy ale hovorím, že u každého pacienta treba vyvolať nádej i keď je niekedy malá.

Vy by ste chceli počuť holú pravdu alebo verziu s nádejou?

Holú pravdu. Mňa by lekári možno ťažko oklamali, pretože sa v tejto oblasti vyznám.

Aký máte názor na eutanáziu?

Nie som jej zástancom. Keď som raz život dostala, nemám právo si ho brať a ani ho brať druhým. Sú však prípady, kedy človek premýšľa o význame takzvanej pasívnej eutanázie. Je to v prípadoch, keď už nie je žiadna nádej na vyliečenie a pacient veľmi trpí, tak už nie je vhodné predlžovať mu utrpenie podávaním nejakých podporných spôsobov, ak to nie je bezprostredne potrebné. Toto rozhodnutie je vždy veľmi ťažké.

Ste spokojná so súčasným stavom v zdravotníctve?

Nie, potrebuje veľké reformy vo viacerých oblastiach. Z môjho „onkologického“ pohľadu treba myslieť nielen na liečbu, ale aj na starostlivosť o pacienta v priebehu celej jeho choroby. Takúto reformu by veľmi súrne potrebovala hospicová starostlivosť o bezmocného a bezvládneho človeka, ktorý často žije sám, o ktorého sa nemá vlastne kto starať, ale ktorý by si zaslúžil, aby sa štát postaral aj o jeho dôstojný odchod z tohto sveta, keďže po celý život slúžil tomuto štátu. Takého inštitúcie by mali byť prístupné pre všetkých občanov a mali by byť bezplatné. Žiaľ, dnes už situácia vyzerá tak, že keď pacient takého zázemie potrebuje, musia sa na to skladať všetci príbuzní, ktorí na to niekedy ani nemajú dosť prostriedkov.

Poviete svoje názory aj ministrovi Tomášovi Druckerovi?

Pri vhodnej príležitosti by som ho informovala, ako veľmi je potrebné prijať národný onkologický plán, ktorý majú už takmer všetky európske krajiny s výnimkou troch, medzi ktoré patrí aj Slovensko. Tento program by pomáhal riešiť prevenciu, liečbu, starostlivosť o pacienta i výskum. Veľmi sa usilujeme s mnohými odborníkmi tento plán presadiť a verím, že sa na to nájdu aj potrebné finančné zdroje. Treba povedať, že úroveň liečby i diagnostiky sú u nás na dobrej úrovni, i keď sú tu určité regionálne rozdiely. Bolo by vhodné, keby bol aj väčší dozor nad rôznymi ľudovými liečiteľmi, ktorí sa niekedy snažia svojím prístupom a svojimi pochybnými metódami pacientov presvedčiť, že ich dokážu vyliečiť. Problémy nám robí aj internet, ktorý mnohí pacienti veľmi vnímajú a majú dojem, že by mali byť liečení inak ako sú, pretože si preštudovali mnohé spôsoby. Možno nevedia, že každý nádor človeka je individuálny, lieči sa individuálne a toto by bolo ľuďom tiež potrebné vysvetľovať.

Ako vnímate kauzu krádeže onkoliekov Národnom onkologickom ústave? Čo si vy o tom ako súkromná osoba myslíte?

Ak ide o ochranu pacienta, treba o takýchto veciach hovoriť, ale vecne, bez senzácie, nadsádzky a objektívne, čo médiá niekedy nedodržiavajú. Keď neviem dopodrobna, čo sa stalo, nemôžem to ani komentovať.

Aký máte názor na reexport liekov do zahraničia?

Viem, že určitých liekov je nedostatok a hovorí sa o tom, že sa nejakým spôsobom dostávajú do cudziny, ale nie som s tým natoľko oboznámená, aby som zaujala stanovisko.

Čo má lekár urobiť s pozornosťami, ako sú kvety, bonboniéry či fľašky?

Jeden môj kolega, ktorý bol veľmi ľudský a obľúbený hovoril, že ak dá pacient lekárovi takúto nejakú pozornosť, samozrejme, nie peniaze, ale napríklad poďakovanie v takejto forme, lekár by to nemal odmietnuť. Pacient to dáva z lásky a vďaky a mohlo by sa ho to dotknúť, keď to neprijme. Spomínam si, ako som raz od jednej starenky dostala v alpovej fľaštičke nejakú tekutinu, ale ukázalo sa, že to bolo „retazové“ víno. Kolegovia sa mi smiali, že som vzala „veľký úplatok“, ale aj som mala dobrý pocit, že som jej urobila radosť.

Rozhovor s Evou Sirackou je súčasťou multimediálneho projektu Osobnosti, tváre, myšlienky, v rámci ktorého prináša TASR každý týždeň rozhovory, fotografie a videá osobností slovenského, európskeho i svetového politického, spoločenského, ekonomického kultúrneho a športového života.