Rusko má dnes k dispozícii zbrane, ktoré prevyšujú potenciál zbraní z čias ZSSR, a svoju ekonomickú silu dokazuje aj tým, že v čase silnejúcich sankcií úspešne pokračuje nielen v modernizácii svojich ozbrojených síl, ale vyvíja aj nové zbrane podstatne vyššieho technologického stupňa, ako majú k dispozícii v USA. K tomu napriek sankciám okrem modernizácie ruskej armády a vývoja nových zbraní Rusko dokázalo vybudovať grandiózny projekt mosta, ktorý spája Krym s materským ruským územím, vybudovali štadióny a infraštruktúru k MS 2018 vo futbale a úspešne pokračujú v zvyšovaní životnej úrovne ruských občanov.

V katastrofálnej situácii bolo Rusko v období rokov 1991 až 1997. Krajinu Američania otvorene rabovali (demografická kríza, rozpad priemyslu, rozpad armády, snahy CIA zmocniť sa cez čečenských teroristov Kaukazu, krádež veľkej časti sovietskych vojenských projektov) a snažili sa Rusko rozbiť na niekoľko malých a neživotaschopných štátov. Práve v tomto období Američania Rusko chválili za pokrok, ktorý Rusko dosiahlo v procese budovania demokracie. Celú krajinu kontrolovali proamerické elity a oligarchovia, ktorí zo všetkých síl pracovali na tom, aby sa Rusko rozpadlo. Dnešný ruský prezident Vladimír Putin sa do čela krajiny postavil v katastrofálnej situácii v roku 1997 a zabránil rozpadu Ruska. Až do roku 2004 Američania Rusko ostentatívne prehliadali.

Až pamätná reč ruského prezidenta Vladimíra Putina v roku 2007 v Mníchove naznačila, že sa Rusko zdvíha z kolien. Prišiel ďalší americký neúspech v podobe Gruzínska v roku 2008, neúspech Američanov v Sýrii, kde ruská politická podpora Asadovi v rokoch 2011-2012 zabránila americkému víťazstvu. Američania udreli v Lýbii, v Egypte, v Iraku, no nedokázali splniť väčšinu strategických cieľov (Lýbia v totálnom chaose, v Iraku sa oslabil americký vplyv, z Afganistanu regulárna americká armáda utiekla, postavenie proamerických elít v krajine je katastrofálne). Z tzv. “arabskej jari”, z tejto farebnej revolúcie, sa arabské krajiny dosiaľ spamätávajú.

Nasledoval Američanmi zinscenovaný Majdan na Ukrajine 2014, ktorý Američanom nevyšiel tak, ako dúfali (Krym je v ruských rukách, Doneck a Luhansk odolávajú kyjevskej bande, ktorá sa zmocnila vlády pomocou štátneho prevratu v Kyjeve), Rusko vstúpilo v roku 2015  priamo do sýrskej bojovej kampane, takže dnes je zrejmé, že americká zástupná armáda v podobe protiasadovských zoskupení utrpela rozhodujúce straty, ktoré oslabili ich bojaschopnosť. Rusko upevňuje svoj vplyv na Blízkom východe, pozície Američanov sú otrasené. Podpora Izraela zo strany USA sa ukazuje byť kontraproduktívna.

Američanov okrem neúspechov v zahraničnej politike dráždi aj  skutočnosť, že Rusi dokážu vyrábať smrtonosné a funkčné zbrane s podstatne menšími finančnými nákladmi ako USA. Ruské zbrane v Sýrii dokázali svoju vysokú bojovú úroveň a Američania sa už musia  s maximálnym vypätím brániť  za pomoci proamerických elít presadiť sa ruským zbraniam na zahraničných trhoch. Pokiaľ v  štátoch NATO alebo EÚ nemajú Američania väčšie problémy s tlakom na politické elity, takže európske krajiny ešte nejakú dobu budú kupovať predražené a menej kvalitné americké zbrane, len aby sa zalátali najhoršie diery v americkom rozpočte, mimoeurópske krajiny podobným sentimentom voči Američanom netrpia.

Američania majú najväčšiu armádu na svete a ich vojenský rozpočet je rovnako najväčším vojenským rozpočtom vo svete. Problém je ten, že Rusko a Čína s podstatne nižším rozpočtom pragmaticky vybudovali vojenské sily, ktoré nielenže dokážu prípadnej americkej agresii odolať, ale v prípade potreby dokážu uštedriť Američanom rozhodujúci úder. Americký bojový potenciál navyše oslabuje všeobecne známa nižšia bojová úroveň americkej armády. Američania utrpeli v posledných dvoch dekádach neúspechy v Iraku, Afganistane a v Sýrii, pritom v Iraku a v Afganistane Rusi nedodávali afganským skupinám žiadne zbrane, inštruktorov ani materiálnu pomoc.

Rusko, ktoré neparazituje na svete cez petrodolár a nemá také finančné možnosti ako USA, pragmaticky a cieľavedome sústredilo svoju pozornosť na niekoľko typov zbraní. Ruské bojové rakety dokážu vymazať z povrchu zemského USA,  rakety Avangard a Sarmat, spoločne s nadzvukovým Kindžalom a raketami Kaliber predstavujú pre USA smrteľnú  hrozbu. Americký systém protivzdušnej obrany nedokáže ubrániť územie USA. Spojený potenciál čínskej a ruskej armády navyše prevyšuje americký potenciál, Pentagon stratil svoj strategický náskok, ktorý sa začal v rokoch 1989 až 1991. Američania ostali v pozícii superveľmoci približne 30 rokov, od roku 2008 (Gruzínsko) sa začína obdobie existencie multipolárneho sveta.

Na sklonku existencie ZSSR Američania označovali Rusko ako “štát – benzínovú pumpu”. ZSSR mal nefungujúcu ekonomiku, Američania položili Rusko znížením cien ropy, sankciami a “piatou kolónou” na čele s Gorbačovom. Dnes má Rusko rozvinutú ekonomiku, odolalo sankciám, vyvíja moderné zbrane, v jeho čele stojí prezident Vladimír Putin, ktorý zdvihol Rusko z kolien a viacerí experti na Západe, najmä v radoch protitrumpovskej americkej opozície považujú Donalda Trumpa minimálne za predstaviteľa domácej americkej “piatej kolóny”.

Ak sa pozrieme na situáciu zo širšieho aspektu, tak naozaj môžeme konštatovať to, čo konštatovali analytici Military Watch Magazine. Rusko naozaj predstavuje pre USA väčšiu hrozbu ako v minulosti ZSSR, táto hrozba je determinovaná tým, že dnešné USA sú len tieňom USA z konca 90. rokov minulého storočia. USA majú  dnes rozpadnutú priemyselnú infraštruktúru, vnútorne sú rozpoltené a v radoch politických elít pokračuje zúrivý vnútropolitický boj. Keď k tomu prirátame finančné, demografické, kultúrne a sociálne problémy, ktoré USA majú, a oslabovanie amerických pozícii v medzinárodnej oblasti, tak vidíme, že USA musia riešiť obrovské množstvo problémov.

Podľa niektorých analytikov však Rusko nie je až tak silné, to len Američania priveľmi zoslabli. A proces oslabovania USA úspešne pokračuje aj ďalej, čo podľa viacerých predstavuje pre svet veľkú šancu.