Na slávnostnom podpise nového rozvojového programu v hodnote 7 miliárd USD iránsky minister ropného priemyslu Džavád Owji uviedol, že projekt bude realizovať konzorcium iránskych bánk a prieskumných a ťažobných spoločností vrátane stavebnej centrály Khatam al-Anbia (KAA). Podľa ministerstva financií USA je Khatam: “inžinierska zložka IRGC [Islamských revolučných gárd], ktorá slúži na pomoc IRGC pri vytváraní príjmov a financovaní ich operácií. Spoločnosť Khatam al-Anbiya je kontrolovaná IRGC a podieľa sa na výstavbe ulíc, diaľnic, tunelov, projektov na prepravu vody, projektov na obnovu poľnohospodárstva a potrubí.” Podľa viacerých zdrojov, s ktorými sa server OilPrice.com a americká FDD rozprávali, má KAA ako súčasť IRGC v ročnom rozpočte krajiny osobitnú výdavkovú položku a pomáha financovať iránsky jadrový program a vývoj balistických rakiet. Stručne povedané, zaradenie KAA a niekoľkých ďalších spoločností uvedených v zozname spoločností, ktoré budú pracovať na programe vývoja Azadegan, sa zdá byť ďalším jasným znakom toho, že Irán si v dohľadnej dobe nepraje, aby bola dohodnutá nová iterácia Spoločného komplexného akčného plánu (JCPOA), ako to už nejaký čas predpokladá portál OilPrice.com.

Rusko však vždy považovalo možnosti ťažby ropy a plynu v Iráne za obrovské, a to oprávnene, keďže napriek vysokej úrovni ťažby ropy (a plynu) možno Irán stále považovať za mimoriadne málo rozvinutú ropnú (a plynovú) veľmoc. Len z hľadiska ropy sa odhaduje, že islamská republika má 157 miliárd barelov preukázaných zásob ropy, čo predstavuje takmer 10 % svetových zásob a 13 % zásob OPEC. Len v ropných poliach Severný a Južný Azadegan sa podľa najnovších údajov iránskeho ministerstva ropného priemyslu nachádza spolu 32 miliárd barelov ropy, čo ich radí na prvé miesto medzi najväčšími spoločnými iránskymi ropnými poľami a desiate najväčšie ropné pole na svete. Náklady na ťažbu ropy na severných aj južných poliach sú pre developerov tiež mimoriadne výhodné a sú hodnotené rovnako ako najlepšie polia v Saudskej Arábii a Iraku ako najnižšie na svete, len 1 – 2 USD za barel. Konečným cieľom ťažby na oboch poliach Azadegan, ako oznámil Owji, je dosiahnuť v priebehu nasledujúcich siedmich rokov celkovú ťažbu 570 000 barelov denne, čo predstavuje nárast zo súčasných 190 000 barelov denne. “Počas 20-ročného obdobia prevádzky poľa Azadegan, ak uvažujeme o základnej cene ropy za barel na úrovni 80 dolárov, prinesie krajine príjmy a výnosy vo výške viac ako 115 miliárd USD a vytvorí pracovné miesta pre 24 000 ľudí,” dodal.

Vzhľadom na začlenenie KAA do skupiny pre rozvoj Azadeganu nie je prekvapením, že ruské spoločnosti sa opäť naplno zapojili do projektu ako súčasť širokej renesancie angažovanosti Moskvy v Iráne ako celku po období, keď Rusko ustúpilo Číne. Pred opätovným zavedením sankcií voči Iránu pod vedením USA v roku 2018 boli ruské spoločnosti na pokraji prevzatia niekoľkých nových veľkých projektov v oblasti ropy a plynu v islamskej republike. Výsledkom boli prvé dohody, ktoré podpísali Gazpromnefť na štúdie uskutočniteľnosti pre ropné polia Changouleh a Cheshmeh-Khosh, Zarubezhnefť pre polia Aban a Paydar Gharb a Tatnefť pre pole Dehloran. Ide o doplnenie predchádzajúcich memoránd o porozumení, ktoré podpísali Lukoil a Národná iránska ropná spoločnosť (NIOC) pre štúdie ropných polí Ab Teymour a Mansouri, v dôsledku čoho bolo ruským firmám pridelených sedem štúdií polí, čo je najviac zo všetkých krajín. Ešte významnejšie však bolo, že tieto dohody boli len súčasťou veľmi rozsiahleho 22-bodového memoranda o porozumení, ktoré v tom čase podpísali námestník iránskeho ministra ropného priemyslu Amir-Hossein Zamaninia a námestník ruského ministra energetiky Kirill Molodcov. Zahŕňali nielen štúdie a plány prieskumu a ťažby ropy, ale aj transfer plynu, petrochemické výmenné operácie, výskum dodávok a marketingu petrochemických produktov, výrobu ropných zariadení spolu s miestnymi iránskymi strojárskymi firmami a transfer technológií v rafinérskom sektore.

Jednou z krátkodobých výhod, ktoré budú Iránu a Rusku naďalej plynúť z úsilia Teheránu o rozvoj Severného a Južného Azadeganu spolu s ďalšími spoločnými ropnými poľami s Irakom, je rozsah a miera, ktorú tieto spoločné polia ponúkajú na zamaskovanie pôvodu ropy prepravovanej z Iraku, na ktorý sa nevzťahujú sankcie.

“Na spoločných ropných poliach je doslova nemožné rozlíšiť irackú ropu od iránskej, pričom ropa na irackej strane hranice sa vŕta z rovnakých zásobníkov ako ropa na iránskej strane, a niekedy dokonca prostredníctvom diaľkových horizontálnych smerových vrtov,” povedal exkluzívne pre OilPrice.com vysokopostavený zdroj, ktorý úzko spolupracuje s iránskym ministerstvom ropného priemyslu. “Aj keby Američania alebo ich dôveryhodní zástupcovia rozmiestnili ľudí na každej jednej vrtnej plošine v každom jednom spoločnom poli v Iraku, nedokázali by zistiť, či ropa, ktorá z nej vychádza, pochádza z iránskej strany,” dodal.

Keď sa ropa prekategorizuje na ropu pochádzajúcu z Iraku, na ktorý sa nevzťahujú sankcie, a nie z Iránu, je ľahké ju poslať tam, kam môže iracká ropa, teda kamkoľvek. Väčšinu z toho možno uskutočniť prostredníctvom existujúcej irackej infraštruktúry na vývoz ropy vrátane veľmi veľkých prepravcov ropy, ktoré sa nakladajú v južnom vývoznom centre Basra a jeho okolí. Do južnej Európy sa dá dostať aj priamo cez turecký prístav Ceyhan prostredníctvom ropovodov vedúcich cez poloautonómny iracký región Kurdistan (hoci tieto ropovody sú už roky vystavené neustálym poruchám) a existujú aj plány na ďalšie ropovody z Iraku do Jordánska a Sýrie. Po príchode do Európy sa táto ropa, ktorej cena je v porovnaní s referenčnou cenou znížená, v minulosti dostávala do niektorých menej prísne kontrolovaných prístavov južnej Európy, ktoré potrebujú ropu a/alebo provízie na obchodovanie s ropou, vrátane Albánska, Čiernej Hory, Bosny a Hercegoviny, Srbska, Macedónska a Chorvátska. Odtiaľ sa ropa môže ľahko prepraviť cez hranice k väčším európskym spotrebiteľom ropy, a to aj cez Turecko.

Tieto spôsoby vývozu ropy z Iraku možno v prípade potreby doplniť rôznymi metódami súvisiacimi s prepravou, pričom jednou z najzákladnejších metód je deaktivácia (doslova len cvaknutím vypínača) “automatického identifikačného systému” na lodiach, ktoré prevážajú iránsku ropu, ako je len klamanie o miestach určenia v prepravnej dokumentácii. Ako povedal v roku 2020 samotný vtedajší iránsky minister ropného priemyslu Bidžán Zangeneh: “To, čo vyvážame, nie je pod menom Iránu. Dokumenty sa stále menia, rovnako ako (špecifikácie).” Ešte predtým, v decembri 2018, na fóre v Dauhe iránsky minister zahraničných vecí Mohammad Zaríf uviedol, že: “V decembri 2018 sa na fóre v Dauhe uskutočnilo stretnutie s iránskymi predstaviteľmi: “Ak existuje umenie, ktoré sme v Iráne zdokonalili, [ktoré] môžeme za určitú cenu naučiť iných, je to umenie vyhýbať sa sankciám.” V prípade zásielok smerujúcich do Ázie sa spoľahlivá metodika údajne týkala Malajzie (a v menšej miere Indonézie) pri preposielaní vývozu ropy do Číny, pričom tankery smerujúce nakoniec do Číny sa zapájali do prepravy iránskej ropy na mori alebo tesne pred prístavom na tankery plaviace sa pod inou vlajkou.

Koncom minulého týždňa iránsky zdroj exkluzívne informoval portál OilPrice.com: “Pred niekoľkými dňami sa (ruský prezident Vladimir) Putin vyjadril, že 80 ruských spoločností je na ceste do Teheránu s cieľom rozšíriť svoju prítomnosť v ropnom, plynárenskom, petrochemickom a automobilovom sektore, čo je ich hlavným cieľom. Dodal: “Celkovo sa v Teheráne v nasledujúcich štyroch týždňoch očakáva približne deväťsto vysokopostavených predstaviteľov ruského biznisu, všetci s prísľubom obchodov v týchto (uvedených) odvetviach, a Irán na oplátku dostane prísľub najnovších stíhačiek Suchoj, dvoch ponoriek, šestnástich batérií S-300 a nezverejneného počtu vojenských a bezpečnostných poradcov.” Na záver uviedol: “Je to v podstate výpredaj iránskych prírodných aktív v oblasti ropy a plynu.”