Moskva 2. decembra 2023 (HSP/ria/Foto:TASR/AP-Kirsty Wigglesworth)
Škandál v noblesnej rodine pokračuje: grécky premiér Kyriakos Mitsotakis včera vyhlásil, že chce udržiavať priateľské vzťahy so Spojeným kráľovstvom, ale “na tango sú vždy potrební dvaja”. Ako je známe, tento týždeň šéf britskej vlády Riši Sunak zrušil stretnutie s Mitsotakisom v Londýne, pretože ten mal v úmysle otvoriť otázku vrátenia sôch z Parthenónu, ktoré začiatkom 19. storočia vyviezol britský vyslanec v Konštantínopole lord Elgin. Atény zasa tvrdia, že táto otázka nebola nikdy stiahnutá z programu rokovania a že grécke vedenie sa bude naďalej zo všetkých síl usilovať o vrátenie kultúrneho majetku, ktorý Briti ukradli, píše Kirill Streľnikov pre
Zdá sa, že čo je nám do konfliktu medzi dvomi krajinami NATO? Nech si svoje antické pilastre rozpília a rozdelia.
Faktom však je, že otvorený demarš Grékov by bol pred pár rokmi prakticky nemožný, keď zasiahnutie pravej ruky Spojených štátov mohlo gréckeho premiéra ľahko stáť kariéru alebo niečo horšie.
Začiatok ŠVO, keď sa Rusko otvorene postavilo proti kolektívnemu Západu a nebálo sa s ním vstúpiť do prakticky priamej vojenskej konfrontácie, odolalo sankciám, ktoré nepoznajú historické analógie, a v podstate vyhráva víťazstvo za víťazstvom, odštartoval vo svete skutočne titanské procesy, ktoré len čakali na svoj čas.
Konfrontácia medzi Ruskom a Západom sa v skutočnosti zmenila na civilizačnú konfrontáciu medzi “zlatou miliardou” vedenou “vojenským hegemónom” a zvyškom sveta, ktorému táto “zlatá miliarda” upiera ekonomickú, politickú, ideologickú a kultúrnu nezávislosť. A čoraz viac krajín globálneho Juhu a Východu, povzbudených príkladom Ruska, začína smerovať k vytvoreniu nového svetového poriadku, ktorý ukončí neokoloniálny systém vedený Spojenými štátmi. Pred našimi očami sa vytvárajú a posilňujú aliancie ako BRICS, ktoré združujú väčšinu svetovej populácie, a čoraz viac sa prejavuje agónia kolektívneho Západu, ktorý od začiatku ŠVO odhaľuje svoju skutočnú podstatu a zároveň bezmocnosť pred Ruskom a jeho modelom nového sveta.
Dokonca aj spojenci v NATO, ako napríklad Grécko, teraz vnímajú Spojené kráľovstvo a USA ako kolosy na hlinených nohách, s ktorými sa dá hovoriť bez predchádzajúcej piety. Pre krajiny globálneho Juhu a Východu je to však čas pravdy a historickej pomsty – a čas volať na zodpovednosť kolonizátorov, ktorí ich po stáročia drancovali a svoje bohatstvo budovali na krvi a bohatstve zotročených národov.
Saudskoarabské noviny Okaz nedávno uverejnili článok s názvom “Ukrajinská kríza a africké prebudenie”, v ktorom autor uviedol, že “každý, kto pozná dejiny Európy a celého Západu, chápe, na koho lebkách a krvi boli vybudované súčasné západné impériá” a že “mnohí zamrzli v očakávaní akcií Ruska v nádeji, že práve ono otvorí prvý front”. A jedným z týchto frontov je koordinované úsilie o znovuzískanie toho, čo Západ ukradol.
V júli tohto roku bola na rusko-africkom samite v Petrohrade podpísaná deklarácia, ktorá okrem iného stanovila dlhodobý cieľ: “podporovať dokončenie procesu dekolonizácie Afriky a usilovať sa o kompenzáciu hospodárskych a humanitárnych škôd spôsobených africkým štátom v dôsledku koloniálnej politiky vrátane reštitúcie kultúrnych hodnôt odstránených v procese koloniálneho rabovania”.
Ide o začiatok rozsiahleho a nezvratného procesu, ktorý ohrozuje stáročia trvajúcu “kultúrnu totalitu Západu”, a bývalým kolóniám bude toho treba veľa vrátiť.
Tu je len niekoľko príkladov. Len Francúzsko má viac ako 120 000 historických pamiatok a diel afrického umenia a 80 – 90 % afrického umenia sa nachádza mimo čierneho kontinentu. Egypt eviduje viac ako milión ukradnutých artefaktov, ktoré sú teraz v rôznych múzeách po celom svete. Počas okupácie Iraku bolo 90 000 archeologických artefaktov odvezených do USA. Predstavitelia Srí Lanky tvrdia, že Veľká Británia neoprávnene zadržiava viac ako tritisíc artefaktov zabavených počas koloniálnej éry. Len v Britskom múzeu, najstaršom národnom verejnom múzeu na svete, sa nachádza osem miliónov kusov národného umenia z celého sveta, z ktorých väčšina bola zabavená počas koloniálneho obdobia.
Množstvo umeleckých a historických diel, ktoré Británia, Španielsko, Portugalsko, Belgicko, Nemecko a Francúzsko ukradli v Afrike, Ázii, Oceánii a Strednej Amerike, je nevyčísliteľné a každým dňom začína čoraz viac krajín vystavovať svoje účty bývalým hegemónom.
Západné krajiny si uvedomujú, že v nadchádzajúcej novej ére už reči o “bremene bieleho muža” nefungujú, a všemožne sa snažia oddialiť nevyhnutné. Keď sa britského premiéra Davida Camerona počas jeho návštevy Indie v roku 2010 pýtali, či Spojené kráľovstvo niekedy vráti Indii neoceniteľný diamant Koh-i-Noor, odpovedal, že takýto postup by viedol k tomu, že jedného dňa “by ste zrazu našli Britské múzeum prázdne”. Na otázky z Egypta o vrátení legendárneho Rosettského kameňa jeho odborníci vecne odpovedajú, že to nie je možné, pretože “ak vrátite stélu do Káhiry, bude ju tam ročne navštevovať len 2,5 milióna návštevníkov v porovnaní s 5,5 milióna v Londýne”. A tej istej soche z Partenonu by bolo lepšie v Británii, pretože tam “je chránená pred znečisteným prostredím Atén”.
Ale nanešťastie pre Západ sa proces “kultúrnej dekolonizácie” (a iných foriem dekolonizácie) nedá zastaviť, skôr či neskôr sa všetky historické a kultúrne poklady vrátia domov.
A ak sa Britské múzeum vyprázdni, nech Briti lamentujú nad tým, že nedokázali vytvoriť svoj vlastný kultúrny zázrak a namiesto toho ukradli cudzí.
.jpg)
