Podľa prieskumu centra Levada, takmer 66% Rusov je presvedčených o tom, že na medzinárodnej scéne existujú rozhodne nepriatelia Ruska, ktorých je potrebné sa obávať. Oproti roku 2014 sa však počet Rusov, ktorí sa obávajú vonkajšieho nepriateľa znížil takmer o 18%.

Dôvodov, prečo sa počet Rusov, ktorí sa obávajú vonkajšieho nepriateľa znížil je niekoľko a takisto sa percentuálne líši postoj Rusov k jednotlivým uvedeným faktorom, ktoré považujú za hrozby.

Prvým dôvodom je nepresnosť prieskumu. Pri každom prieskume sa vyberá určitý počet respondentov, s rôznou politickou orientáciou, s rôznou úrovňou vzdelania, rôzneho veku a pod. Názory ľudí sa môžu časom meniť, pri prieskume navyše nejde o tých istých jedincov, takže percentuálne rozdiely sú samozrejmosťou. Pokles o 18% je však dosť vysoký. Takže, okrem nepresnosti prieskumu sú v hre určite aj ďalšie faktory.

Ak neberieme do úvahy nepresnosť prieskumu, tak zníženie počtu respondentov, obávajúcich sa nepriateľskej hrozby môžeme vysvetliť dvoma faktormi. Prvým faktorom je charakteristická vlastnosť Rusov a tou je, že Rusi vedia žiť v tieni hrozby. Rusko sa adaptovalo počas svojej histórie na hrozbu zo strany svojích súperov a zvyklo si na skutočnosť, že voči Rusku podnikali okolité krajiny útoky, tie sa však v drvivej väčšine končili porážkou nepriateľov. Rusi sú si proste vedomí svojej vnútornej sily a prevahy nad nepriateľom.

Druhým faktorom je skutočnosť, že ruskí politickí lídri vedú úspešnú politiku a podarilo sa im úspešne odraziť útoky na Rusko na všetkých frontoch. Ruskí obyvatelia dôverujú svojej vláde a vidia, že ruskí lídri zabránili izolácii krajiny, Rusko odolalo sankciám a vedie úspešnú a aktívnu politiku na všetkých frontoch. A každý psychológ potvrdí, že silný a motivovaný jedinec odmieta apokalyptické prognózy a depresívny obraz vývoja.

Keďže Rusko sa nenachádza na vzdialených ostrovoch, ale na strategickom území v blízkosti Európy, Blízkeho východu, Ázie a Rusko je veľmocou, nemôže si  Rusko dovoliť viesť pasívnu zahraničnú politiku. Rusko vedie aktívne svoju zahraničnú politiku, pričom sleduje cieľ presadzovania vlastných záujmov, vrátanie zabezpečenia vlastnej bezpečnosti. Ruská politika sa preto stretáva s politickým odporom iných krajín, sledujúcich ich vlastné záujmy, a títo geopolitickí súperi Ruska samozrejme vyvíjajú aktivity proti tzv. “ruskému imperializmu”, s cieľom brzdiť ruské aktivity. Hlavným súperom Ruska vo svete sú USA.

Podľa prieskumu sa drvivá väčšina respondentov obávala najmä Američanov (66%). Za nimi sa potom s vysokým odstupom umiestnili Ukrajinci (20%), Európska únia (8%), svetový terorizmus (4%) a domáca 5. kolóna (2%).

Keďže sa už skončila éra jednopolárneho sveta s hegemónom USA a nastúpila multipolárna realita, zmenil sa aj vzťah Ruska a USA.  Rusko a USA sú dnes dve veľmoci. ktoré sledujú svoje vlastné záujmy a majú aj spoločné ciele, ku ktorým patrí aj boj proti svetovému terorizmu. Moskva a Washington úspešne spolupracujú v mnohých sférach ekonomickej, bezpečnostnej i politickej oblasti a to napriek existujúcim americkým sankciám.

Samozrejme vo vzťahu dvoch veľmocí existujú aj problémy, hlavným problémom je určité spektrum amerických politických predstaviteľov, títo americkí politici sa dívajú na Moskvu cez prizmu studenej vojny. Títo politici momentálne ešte ovplyvňujú americký vývoj a  potrebujú obraz vonkajšieho nepriateľa, pretože rovnako ako v prípade Ríma, ak by neexistoval mobilizujúci faktor Kartága, Rím by sa kvôli svojím vlastným vnútorným problémom rozpadol skôr, ako by sa stal skutočnou veľmocou.

Rovnako aj  v USA, ak by neexistovala “ruská hrozba”, už dávno by USA zhnili zvnútra a hrozil by im rozpad, rovnako ako im hrozil v 19. storočí, kedy vypukla vojna Severu proti Juhu. Boj proti Rusku a zdržiavanie Ruska predstavuje faktor, ktorý pomáha udržiavať celistvosť USA. Preto USA presadzujú kurz globálneho zdržiavania Ruska, útočia na Rusko sankciami, obkolesili Rusko nepriateľskými režimami a snažia sa ohrozovať bezpečnosť a teritorálnu celistvosť Ruska. Samozrejme cieľom amerických elít je aj bohatá surovinová základňa Ruska.

Oproti prieskumom z roku 1999 takmer trojnásobne vzrástol počet Rusov, ktorí označili za najväčšiu hrozbu Ruska práve USA. Pritom začiatok Jeľcinovskej éry sa niesol v znamení ruskej eufórie z možnej spolupráce a spojenectva Ruska a USA, čo však americkí lídri ostentatívne odmietli a základom  ich politiky sa stal boj proti Rusku, ktorí otvorene či skryte viedli Američania v čase Putinovej éry.

Čo sa týka vnímania existujúcej ukrajinskej hrozby, situácia je pochopiteľná a čitateľná. Ukrajinský rusofóbny projekt sa rozvíja s americkým prispením už od rozpadu ZSSR v roku 1991. Podobný variant ako v Bielorusku, pri ktorom sa situácia vyvinula tak, že sa  bieloruské obyvateľstvo necíti ohrozené ruskojazyčným elementom sa na Ukrajine nemohol rozvinúť, pretože Američania iniciovali u ukrajinských elít (za západne financie) rusofóbne postoje a snažili sa čo najviac prehĺbiť rozpory medzi Ruskom a Ukrajinou, čo sa Američanom v Bielorusku nepodarilo.

Súčasní ukrajinskí politici, ktorí sú bábkami v rukách Západu preto v rámci svojej rusofóbnej politiky demonštratívne ničia a diskreditujú všetky symboly a archetypy, zviazané s ruskou históriou. Dekomunizácia bola prvým krokom, momentálne ukrajinskí prozápadní aktivisti ani neskrývajú otvorený protiruský charakter svojích iniciatív. Ukrajinská politička Irina Geraščenková to vyjadrila úplne jasne, keď povedala, že “Rusi vytvorili z ruštiny, filmov, kultúry či pravoslávia zbraň hybridnej vojny s cieľom vymyť Ukrajincom mozgy”.

Američanom sa teda podarilo infikovať  časť Ukrajincov vírusom rusofóbie. Liečba tejto rusofóbie je momentálne veľmi zložitá a takmer nemožná. Väčšina ruských politológov je presvedčená, že Ukrajincom nemá význam pomáhať a treba ich nechať prejsť celou “revolučnou  majdanutou cestou”, ktorá prinesie so sebou obrovský nárast  ukrajinských problémov a bolesti. Až keď si Ukrajinci na vlastnej koži prežijú všetky negatíva a prejdú štádiom, kedy “revolúcia požerie vlastné deti”, môže prísť prípadne k zmene, to však budú musieť Ukrajinci najprv pochopiť, ako ich Američania zneužili  pre plnenie  svojích protiruských cieľov a plánov.

Už dnes je však zrejmé, že cesta ozdravovania Ukrajiny pôjde okrem iného cez prizmu ukrajinskej asimilácie, už dnes žije takmer 12% ukrajinskej populácie v Rusku, kde prichádza k ich spontánnej rusifikácii. Ukrajincov, ktorí ostávajú žiť v tieni rusofóbie na ukrajinskom území, očakáva bolestná vnútorná katarzia a proces očisty vo vlastnej réžii a vlastnými silami, čo môže trvať dlhšiu dobu. V čele tohto očistného procesu Ukrajiny budú stáť Doneck a Luhansk.

Európsku úniu vníma ako hlavného nepriateľa ešte menej Rusov. Ruskí obyvatelia správne chápu, že aj keď kedysi bola Európa iniciátorom protiruských aktivít, dnes je v roli obete. Európa sa zatiaľ stále nedokáže vymaniť spod nadvlády amerických politických elít. V krajinách EÚ existuje časť rusofóbnych a proamerických politikov, ich pozície sa však postupne oslabujú a do popredia sa dostáva pragmatická časť európskeho politického spektra, ktorá vníma Rusko a Čínu ako partnerov Európy.

Čím skôr sa pragmatickým európskym elitám podarí odstaviť proamerické rusofóbne elity, tým skôr sa vzťahy medzi Ruskom a Európou posunú na diametrálne odlišnú úroveň, výhodnú pre obe strany. Tento proces sa už začal a súbežne s tým, ako bude úspešne pokračovať,  sa bude znižovať aj počet Rusov, ktorí vnímajú Európsku úniu ako hrozbu.

V podobnom duchu ako EÚ vníma väčšina Rusov aj NATO. Rusi správne pochopili, že problémom v rámci NATO podobne ako v rámci EÚ sú len Američania. NATO bez Američanov by nebolo samostatným hráčom, Američania hrajú v NATO, prvé, druhé i tretie husle. Bez nátlaku Američanov by ostatné krajiny NATO nadviazali s Ruskom korektnejšie vzťahy a pravdepodobne by spoločne riešili otázky vlastnej bezpečnosti.

O tom, že situácia v NATO však škrípe svedčí viacero všeobecne známych faktov – napr. turecká politika v Sýrii, kde sa prehlbujú rozpory medzi Turkami a Západom, existujú problematické grécko-turecké vzťahy (oba štáty sú členmi NATO) čoraz viac sa stupňujúci americký tlak na spojencov v NATO (bez tohto amerického tlaku by NATO očakával osud štátov Varšavskej zmluvy, NATO je prežitok Studenej vojny), Brexit a prípadný odchod Veľkej Británie z EÚ by sa mohol odraziť aj na vzťahu Británie k NATO, rozdielny je aj postoj krajín NATO k Ukrajine a otázke jej členstva v NATO a pod.

Ako relatívne minimálnu 4% hrozbu vnímajú Rusi svetový terorizmus a terorizmus vôbec. Pritom v Rusku majú smutné skúsenosti s terorizmom napríklad na Kaukaze (Čečensko, Dagestan, Osetínsko…), v južnom Rusku, alebo v Strednej Ázii (Uzbekistan, Turkmenistan, Tadžikistan, Kirgizsko). Teroristi v minulosti útočili na ruských turistov i civilistov a s vysokou pravdepodobnosťou budú na civilné ciele v Rusku aj naďalej útočiť.

Rusi však situáciu vnímajú ako situáciu, ktorá je pod kontrolou. Ruský vojenský kontingent zlikvidoval teroristov v Sýrii a neumožnil im preliať sa cez Afganistan na Kaukaz a do Strednej Ázie, odkiaľ by bolo možné destabiližovať južné oblasti Ruska. Tento scenár pripravovali Rusku opätovne niektorí predstavitelia amerických elít, ruskí vojaci v Sýrii však túto hrozbu efektívne odstránili, čo neodstránili ruskí vojaci, odstráni ruská rozviedka a tajná služba.

Na chvoste hrozieb sa ocitla ruská “domáca 5. kolóna”, reprezentovaná Navaľnym, Kudrinom a inými proamerickými elitami. To že ako hrozbu vnímajú túto skutočnosť len 2% ruského obyvateľstva svedčí o tom, že Rusi považujú týchto proamerických ruských politických predstaviteľov za marginálny problém a chápu, že v ruskom politickom priestore nemajú títo proamerickí lídri žiadnu šancu na úspech.

Proamerických lídrov už Rusi zažili dostatok v čase prezidentovania Borisa Jeľcina na vlastnej koži a táto skutočnosť Rusom stačila. Podobná situácia ako za Gorbačova či Jeľcina sa už jednoducho nebude opakovať, deštruktivizmus ruskej opozície zasiahol konečne smrteľne aj jej vlastné rady. Legitímnym spôsobom sa k moci nemôžu proamerické elity dostať a majdan či farebná revolúcia v Rusku neprichádza do úvahy, pretože už sú podrobne rozpracované spôsoby eliminácie farebných revolúcii, ako sme sa mohli v poslednom období presvedčiť v Honkongu, Venezuele či Iráne.

Gevorg Mirzajan