Americký Bloomberg tvrdí, že tam, kde v minulosti figuroval jednotný Západ dnes kvôli nezhodám medzi USA a Európou vzniká geopolitická diera. Bývalý generálny tajomník NATO Anders Fog Rasmussen tvrdí, že dnes chýba na Západe líder, ktorý by dokázal odolať premysleným geopolitickým manévrom Ruska a Číny. Dnes osudy európskych politických lídrov Theresy Mayovej, Angely Merkelovej či Emmanuela Macrona visia doslovne na vlásku a Európska únia sa začína stretávať s množstvom problémov, pripomínajúcich povestnú snehovú guľu, ktorá začína prerastať v lavínu.

Migračná kríza v Európe, protesty proti Macronovi vo Francúzsku, problémy Merkelovej v Nemecku,  národnostné problémy v Španielsku, ekonomické a politické problémy v Taliansku, náročné rokovania o Brexite ukazujú jasne, ako sú iluzórne predstavy o stabilite a sile Európskej únie. Okrem spomenutých nových problémov, Európe stále hrozí silná ekonomická kríza, ktorá by sa mala začať prejavovať už budúci rok.

Západ postupne mení svoju rétoriku voči Rusku. Pokiaľ Američania a Briti trvajú na silnom tlaku voči Rusku, v reakcii Nemcov, Francúzov, Talianov či Španielov na ukrajinskú provokáciu v Kerčenskom prielive vidieť značnú únavu. Samozrejme zazneli obligátne hlasy o podpore Ukrajiny, nesúhlas s ruskou politikou, ale žiadne nové sankcie, žiadne lode NATO v Čiernom a Azovskom mori, ako aj zatvorenie európskych prístavov pre ruské nákladné lode nie sú na programe dňa. Aby sme boli presnejší, v protiruskom besnení sa angažovali Poliaci, Pobaltie a Británia, ktorí vehementne podporujú Ukrajinu, od nich však už toho veľa nezáleží. Nemci a Francúzi ich aktivity de facto odignorovali, povedzme si však otvorene aké majú dnes možnosti aktívne vystupovať Merkelová a Macron, ktorí majú množstvo problémov na domácej politickej scéne?

V londýnskom analytickom centre Chatham House  analytička Claire Spencerová predstavila svoju názor, podľa ktorého už Západ ako koncepcia neexistuje. Aký by mal byť  kolektívny Západ dnes? V čase Studenej vojny bolo všetko jasné, existovali kapitalistické štáty, ktoré sa koncentrovali na základe koncepcie anglosaského civilizačného modelu a tieto štáty stáli na opačnej strane barikády ako štáty socialistického tábora. Ale čo dnes?  Kto je nepriateľ a s kým treba bojovať? S baštou demokracie v čele s Trumpom, postkomunistickým Ruskom, socialistickou Čínou, moslimským Iránom, alebo s komunistickou Severnou Kóreou? Každý zo štátov Európskej únie má vlastné predstavy a tie sa nekryjú s predstavami USA či Británie, z toho pramenia aj nezhody v rámci Európskej únie.

Mnohí analytici na Západe sú presvedčení, že “hlavným hrobárom” kolektívneho Západu je Donald Trump, ktorý plní funkciu “amerického Gorbačova”. Odkedy prišiel do Bieleho domu pretrvávajú rozpory nielen na americkej politickej scéne, ale aj vo vzťahu USA – Európska únia. Trumpov absolútny egoizmus a nezáujem o názory spojencov sa prejavuje negatívne vo všetkom.

Trump prerába existujúce dohody tak, aby boli výhodné len pre USA, záujmy Európanov sú mu absolútne ľahostajné, dokonca v prípade amerického jednostranného odstúpenia o raketách stredného a krátkeho doletu Rusi opätovne namieria svoje rakety s bojovými atómovými hlavicami na európske centrá tých krajín, ktoré umožnia Američanom rozmiestniť na svojom území americké rakety krátkeho a stredného doletu.. To je však Trumpovi ľahostajné, odsúdil Európu do pozície prvej obete v prípadnom americko-ruskom konflikte.

Možno to vyznie paradoxne, ale udalosti na Ukrajine, ktoré spočiatku vyzerali ako epochálne víťazstvo kolektívneho Západu nad Ruskom sa stali prvým klincom do rakvy kolektívneho Západu. Vďaka Ukrajine sa prehlbujú rozpory medzi USA a Európskou úniou a destabilizácia Ukrajiny prináša svoje negatíva už aj na Západe. Kleptokratický ukrajinský režim na čele s Porošenkom treba financovať, pričom Američania používajú Ukrajinu nielen ako baranidlo voči Rusku, ale aj ako baranidlo na svojich spojencov. Neustále provokácie Ukrajincov (na americký príkaz) majú vyvinúť tlak na európskych spojencov, Američania sa zo všetkých síl snažia zabrániť obnoveniu normálnych a kultivovaných vzťahov medzi Ruskom a Európou.

USA získali čo chceli. Kladivo na Rusko, bandu ukrajinských neonacistických bláznov, ochotných plniť všetky americké predstavy. Bude vojna v Európe? No a čo, veď na dvoch vojnách v Európe USA zbohatli. Ak by znova vypukla vojna v Európe a destabilizovala by sa situácia, Američania sú presvedčení, že by sa na tejto vojne znova nabalili, tak ako sa nabalili na Rusku po páde ZSSR. V Berlíne a Paríži dobre vedia, aké plány majú Washington a Londýn a preto sa veľmi nehrnú do nových sankcií a už vôbec sa nehrnú zapojiť sa znova do amerických vojenských dobrodružstiev. Stačilo im, keď v čase jednopolárneho sveta museli podporovať americké aktivity v Iraku, Lýbii či Afganistane. A čo za Európania to získali? Len odrobinky, ktoré spadli z amerického stola.

Kolektívny Západ samozrejme existuje a stále disponuje veľkým potenciálom. Funguje WTO, odkiaľ chcel Trump odísť, funguje NATO v ktorom Američania hrajú prím. Ukazuje sa však, že európske koncerny už nechcú plniť americké predstavy a takisto Berlín a Paríž znova “oprášili ideu o vzniku samostatných európskych ozbrojených síl”, ktoré by samozrejme spolupracovali s NATO, čomu však Američania veľmi neveria.

Koncepcia kolektívneho Západu sa ideologicky skončila. Model dominujúceho anglosaského sveta prestáva fungovať a Američania i Briti musia vynakladať čoraz viac síl na to, aby túto koncepciu udržali pri živote. Svet sa stáva multipolárny a multivektorový, je oveľa zložitejší ako v čase Studenej vojny, alebo v období existencie jednopolárneho sveta, ktorému dominovali USA (1990 – 2012). Odstredivé tendencie amerických satelitov a vazalov sú čoraz silnejšie. Rusko, Čína, Irán, americké vnútorné problémy, kontroverzie vo vzťahu k EÚ sú faktory, ktoré musí Washington riešiť za chodu a pod silným časovým tlakom.

Rusko, démonizované Američanmi a jeho spojencami sa nikoho anektovať nechystá. Nepotrebuje to. Rusko má dostatočný vojenský potenciál, aby odpovedalo na každý útok a dokáže ubrániť svoju existenciu, útočiť však nemusí. Najsilnejšou ruskou zbraňou sú energetické koncerny ako Gazprom a nie delostrelecké hlavne a bojové lietadlá. Preto tak zúria Američania vždy, keď sa objaví nový ruský plynovod alebo ropovod. Ak Európa získa slobodný prístup k ruským energetickým zdrojom, možnosť Američanov politicky tlačiť na Európu sa značne zníži. Prepojenie Eurázie do jedného celku bude znamenať, že USA sa ocitnú na periférii, so všetkým čo k tomu patrí a to Američania odmietajú akceptovať. Preto tá hystéria na adresu Ruska, ktoré sa odmieta začleniť do rodiny “civilizovaných národov, existujúcich v podobe sluhov a otrokov USA”.

Rusko nakoniec ukončí  prežitú koncepciu “kolektívneho Západu” v tej podobe, v ktorej kolektívny Západ existuje dnes. Nestane sa tak však vďaka sile ruských zbraní, ale demonštráciou ekonomických a politických možností, výhodných pre všetkých. To je fakt, ktorému americké elity nikdy nerozumeli, nebudú rozumieť a nikdy ho nebudú akceptovať.