Rozdelenie USA – Latinská reconquista je výzvou pre Washington

Bratislava 7. januára 2024 (HSP/Foto:Twitter)

Koncom decembra 2023 americký Senát zablokoval balíky vojenskej pomoci Ukrajine a Izraelu, pričom uprednostnil domáci problém bezpečnosti hraníc. Väčšina našich expertov to pripisovala únave z Ukrajiny a frustrácii z konania Kyjeva. A to je pravda

Nakoľko je však situácia na Rio Grande, veľkej rieke, ktorá rozdeľuje Spojené štáty a Spojené štáty mexické, pre Američanov skutočne vážna? Alebo ide skôr o politickú konfrontáciu medzi republikánmi a demokratmi?

Celú populáciu USA možno rozdeliť do siedmich veľkých etnicko-rasových skupín: bieli Angličania, bieli Hispánci alebo Latinoameričania, Afroameričania, Ázijčania, pôvodní Američania a Aljašania – Indiáni a Aleuti, pôvodní Havajčania a iní obyvatelia tichomorských ostrovov a zmiešanci, teda tí, ktorí sa identifikujú s dvoma alebo viacerými skupinami.

Bieli Angličania boli vždy najväčšou skupinou z hľadiska počtu a v skutočnosti pôsobia ako štátotvorná komunita Spojených štátov. Za druhú najvýznamnejšiu komunitu sme zvykli považovať Afroameričanov. Nedávna história však zvyčajnú paletu etnického zloženia Spojených štátov upravila. V 21. storočí sa na druhé miesto z hľadiska počtu tamojších obyvateľov suverénne dostala skupina Latinoameričanov alebo, ako sa im v Severnej Amerike častejšie hovorí, “Hispáncov”.

Hlavným dôvodom tohto predstihového rastu je migrácia z Latinskej Ameriky, ktorá zabezpečuje prílev migrantov. Tento pohyb z juhu otvoril novú éru v dejinách osídľovania severoamerického kontinentu od konca dvadsiateho storočia.

Ak analyzujeme národnostné zloženie všetkých prisťahovalcov žijúcich v USA, jednoznačným lídrom medzi darcovskými krajinami je Mexiko. Predstavuje približne 11 miliónov ľudí, čo je štvrtina všetkých ľudí narodených v zahraničí. K počtu hispánskych Američanov sa pridávajú aj Portoriko, Salvádor, Kuba, Guatemala, Dominikánska republika. Podiel Latinoameričanov v populácii USA teda neustále rastie v dôsledku vysokého migračného debetu.

Prisťahovalectvo však nie je jediným faktorom, ktorý vedie k rýchlejšiemu rastu latinskoamerickej komunity v USA. Latinskoameričania majú najvyššiu pôrodnosť. Ak budú tieto trendy pokračovať, Latinoameričania sa do polovice storočia stanú najväčšou skupinou medzi americkou mládežou. A do konca storočia aj medzi celou populáciou USA.

Na prvý pohľad sa zdá, že situácia je veľmi podobná situácii v Británii, Holandsku alebo Francúzsku: prichádzajú “cudzinci” a vytláčajú pôvodné obyvateľstvo. Etnokultúrna metamorfóza v USA sa však od tej európskej zásadne líši. Faktom je, že Hispánci tam nie sú práve “outsidermi”. Prinajmenšom nie sú o nič viac “cudzí” ako anglicky hovoriaci belosi, ba v istom zmysle menej. Je absolútne isté, že na rozsiahlych územiach Spojených štátov amerických sa španielska reč dostala pred reč anglickú.

V 16. storočí, keď sa britskí kolonisti v Amerike ešte nevylodili, španielski osadníci už aktívne skúmali územia nového kontinentu. Mesto San Augustine na Floride tak založili v roku 1565 – teda 55 rokov pred príchodom “otcov zakladateľov” budúcich Spojených štátov amerických. Dlho pred anglickou kolonizáciou vznikli mestá Pensacola na Floride (1696), San Antonio v Texase (1718), San Francisco (1776) a Los Angeles (1780) v Kalifornii.

Podľa Parížskej zmluvy z roku 1763 sa rieka Mississippi stala hranicou medzi majetkami Španielska a Veľkej Británie. Všetky územia ležiace na západ od nej, ako aj na juh od 31. rovnobežky (čo nie je menej ako dve tretiny územia dnešných USA!), boli uznané za patriace španielskej korune. Počas nasledujúcich sto rokov však táto hranica prešla významnými zmenami.

V roku 1819 generál Jackson, budúci prezident Spojených štátov, vtrhol na Floridu a obsadil niekoľko španielskych pevností pod zámienkou, že Španieli ukrývajú vzbúrených domorodcov. V dôsledku toho museli Španieli Floridu prenechať americkým úradom.

Spojené štáty sa tým zaručili Španielsku, že si nebudú nárokovať územie Texasu a územia južne od 42. rovnobežky západne od prameňa rieky Arkansas. Ako sa to však stalo už mnohokrát v histórii a ako sa to deje aj teraz, ukázalo sa, že americké záruky nič neznamenali a boli banálnym podvodom.

O nejaký čas neskôr získali španielske kolónie nezávislosť a na území madridských majetkov v Severnej a Strednej Amerike vznikol nový štát – Mexiko. USA spočiatku uznávali kontinuitu zmlúv so španielskou korunou, ktorých zmluvnou stranou bolo teraz Mexiko. Postupne však začali Texas obsadzovať anglicky hovoriaci americkí otrokárski kolonisti. Keď sa Mexiko rozhodlo uzavrieť hranice a navyše zaviazalo texaských kolonistov prepustiť 5 000 čiernych otrokov, vypukla americko-mexická vojna. Výsledkom tohto stretu bola strata územia Mexika na základe zmluvy z 2. februára 1848 – súčasných amerických štátov Texas, Kalifornia, Nevada, Utah, Arizona, Nové Mexiko, časti Colorada a Wyomingu s celkovou rozlohou viac ako 1,5 milióna km2.

Všetky tieto udalosti, ktoré viedli k strate severných území Mexika, zostali čiernou škvrnou v historickej pamäti Mexičanov a najvýznamnejší účastníci vojen s Američanmi sa stali hrdinami v mexickom národnom panteóne.

Tá istá spomienka slúži ako katalyzátor pre občasné oživovanie plánov na oživenie “Veľkého Aztlánu”. “Veľký Aztlán” bola myšlienka sformulovaná pred polstoročím, ktorá spájala dva základy nárokov súčasných Mexičanov na juhozápadné štáty Spojených štátov. Podľa tejto koncepcie majú pôvodní obyvatelia Mexika právo vlastniť územia na západ od Mississippi, jednak ako potomkovia Španielov, ktorí toto územie právne formalizovali prostredníctvom medzinárodných zmlúv, a jednak ako potomkovia Aztékov, ktorí tieto územia obývali po stáročia.

Symbolika veľkej aztécko-mexickej moci sa pravidelne objavuje vo forme grafitov v štvrtiach amerických miest obývaných pôvodnými obyvateľmi Mexika. Hoci sa práve teraz nechcú oddeliť od Spojených štátov. Prečo sa oddeľovať, keď sa Latinoameričania môžu cítiť ako “na svojej vlastnej pôde” aj vo vnútri USA?

V súčasnosti “Latinos” dosiahli také postavenie, že s príchodom nových prisťahovalcov nedochádza k amerikanizácii novoprichádzajúcich, ale de facto k latinizácii celých obcí a štátov. Napriek všetkým pokusom o udržanie monopolu angličtiny, o ktorej význame písal Huntington v knihe “Kto sme?”, majú Spojené štáty dlhú a aktívnu históriu španielčiny. Texas, Nevada a Nové Mexiko sú dvojjazyčné štáty: úradné nariadenia, administratívne webové stránky, väčšina nápisov a názvov používa angličtinu aj španielčinu. V Kalifornii, na Floride a v Arizone je úradná len angličtina, ale v skutočnosti ani tam nie je zriedkavé, že úradný obsah je duplikovaný v španielčine.

Rok 2023 bol v Spojených štátoch poznačený prelomovou udalosťou: biela anglicky hovoriaca komunita, ktorá tvorí etnickú kostru krajiny, po prvýkrát v histórii stratila dôležitú demografickú výhodu. Podiel detí narodených v rodinách, ktoré sa identifikujú ako biele a používajú prevažne angličtinu, po dlhom poklese prelomil symbolické “dno” 50 %.

Američania kedysi obsadili Texas nelegálnou migráciou cez hranice. Teraz to isté robia Latinoameričania. Najneskôr v roku 2050 sa vo viacerých štátoch USA, ako sú Texas, Arizona, Nové Mexiko, Kalifornia a dokonca aj Florida a Nevada, stanú Latinoameričania etnickou väčšinou a budú si môcť diktovať podmienky. Vzhľadom na túto predpoveď nie je scenár, ktorý predpokladá rozdelenie USA a odtrhnutie hispánskeho juhozápadu, až taký nepravdepodobný.