V tohtoročných voľbách na túto rolu ašpiroval expremiér Mirek Topolánek, vychádzajúc z predstavy, že verejne deklarované preferencie sú jedna vec, ale keď pôjde „do tuhého“, voliči nakoniec predsa len zvolia človeka, ktorý má s politikou už isté skúsenosti. Nestalo sa. Topolánek ako ikona ODS v čase tých najodpudivejších kmotrovských indivíduí nemohol uspieť. V súvislosti s Topolánkom je príznačné, že ohlásenie jeho kandidatúry sa v podstate krylo s nástupom jeho tajomníka Mareka Dalíka do väzenia. To mohol zrežírovať iba život.

Poďme však aj k ďalším účastníkom volebného pelotónu. Asi najväčším prekvapením bol exdiplomat Pavel Fischer. V priebehu kampane sa jednoznačne ukázalo, že je najkompetentnejší z celej plejády kandidátov. Dlhoročná verejná a diplomatická služba sa prejavila. Bol schopný kompetentne odpovedať  takmer na všetky otázky, vyjadroval sa k všetkým relevantným problémom,  bolo zjavné, že na množstvo vecí má jasný názor, ktorý dokáže komunikovať kultivovane a vecne. Je veľká škoda, že kampaň začal neskoro. Podľa mnohých expertov, ak by začal kampaň spolu s Jiřím Drahošom, je veľmi pravdepodobné, že by nakoniec z tohto duelu vyšiel víťazne.

Naopak, Michal Horáček  kampaň prepálil. Začal ako prvý s obrovským náskokom. A aj keď neurobil žiadne zásadnejšie chyby, na lepší výsledok to nestačilo. Jeho najväčšou slabinou bol jeho tím. Vybrať si do svojho tímu pani Magdu (Vašáryovú) je zárukou debaklu nielen na Slovensku, ale aj v Čechách. Horáčkovi veľmi nepomohlo aj to, že „veľmi chcel“ a bolo to na ňom vidieť. Zdá sa, že pre značnú časť voličov bola ťažko stráviteľná aj skutočnosť, že Horáček rozprávkovo zbohatol vďaka hazardu, presnejšie na vybudovaní stávkovej kancelárie. A tento druh podnikania nie je v Česku práve populárny.

Za spomenutie určite ešte stojí najmladší kandidát Marek Hilšer, ktorý vniesol do kampane „nový vietor“, odľahčenosť a akúsi bezstarostnosť. Práve pri ňom totálne vybuchli prieskumné agentúry. Jeho zisk bol najviac podhodnotený, pohyboval sa sotva na polovici skutočného výsledku. Hilšer nakoniec prekvapujúco získal viac než osem percent, čo je výsledok lepší než získala etablovaná ČSSD či dokonca KSČ.

Šiesty na páske bol už spomínaný Topolánek, a to čo nasledovalo  po ňom, je už len takpovediac politický planktón – Jiří  Hynek, Petr Hannig, Vratislav Kulhánek získali menej než dve percentá hlasov.

Vráťme sa teda k dvom finalistom. Na jednej strane tu máme brutálne inteligentného, ale veľmi kontroverzného Miloša Zemana, na strane druhej nevýrazného a nudného akademika Jiřího Drahoša. Ak by sme si  mali zrekapitulovať, s akými kartami obaja kandidáti vstúpili do druhého kola, tak zdá sa, že napriek Zemanovmu náskoku vyše šestotisíc hlasov, je väčším favoritom paradoxne Drahoš. Silnou stránkou Zemana je skutočnosť, že je brilantný rétor, má jasné a vyhranené názory, je veľmi dobrý stratég a taktik. Jeho nevýhodou je, že extrémne polarizuje spoločnosť, často a mnohokrát aj zbytočne provokuje, vedie v podstate permanentnú vojnu s médiami a paradoxne, čím viac sa blížili voľby, tým sa miera jeho konfrontácie stupňovala.

Jeho priam nekritická podpora Babiša je nielen kontraproduktívna, ale zároveň odpudzuje menej vyhranených voličov. Zeman oproti voľbám spred piatich rokov stratil mnoho ľavicových voličov – jeho spor či doslova  nezvládnuteľná – nezvládnutá  osobná averzia voči expremiérovi Sobotkovi mu mnoho voličov ČSSD odpudila. Mnohým voličom sa nepáči aj jeho ochota ísť na hranu či za hranu ústavnosti. Jeho vyhlásenia, že vláda v demisii môže vládnuť v podstate neobmedzene dlhý čas, či to, že predčasné voľby v žiadnom prípade nevypíše, odpudia aj množstvo jeho potenciálnych voličov.

Na druhej strane Drahoš pôsobí nudne, neautenticky, produkuje naučené frázy a zdá sa, že na množstvo zásadných politických tém vlastne ani nemá názor. Práve na jeho príklade sa dá ľahko zdokumentovať, že ak do politiky vstupuje osoba, ktorá  v nej nikdy nepôsobila, vzniká obrovské nebezpečenstvo, že sa stane závislá na poradcoch, alebo ešte horšie – figúrkou v ich rukách. Na Slovensku by sme o tom mohli veľa hovoriť.

Každopádne, v tejto chvíli vyzvalo šesť z deviatich odstupujúcich  kandidátov svojich voličov, aby v druhom kole podporili Drahoša. Naopak,  Zemana podporil len jeden, aj to veľmi marginálny kandidát – Hannig (0,4 %). Šance Zemana obhájiť svoj post sú preto relatívne malé.

Konečný výsledok tak  mohli ovplyvniť už len prezidentské debaty. Presnejšie povedané ovplyvnili by, ak by jeden z kandidátov exceloval a druhý fatálne zlyhal. To sa nestalo. Prvú debatu v televízii Prima na body vyhral Zeman. Charakter debaty  sa veľmi ponášal na povestný Kotel z televízie Nova. Viac než o súboj argumentov tam išlo o to, koho viac vypíska, vytlieska, či vybučí „stádo podporovateľov“. Zeman bol agresívny a Drahoš bol v stálej defenzíve. Tam sa jasne ukázala neskúsenosť Drahoša a, naopak, skúsenosť Zemana.

V druhej debate v Českej televízii bolo celkom iné publikum a úplne iná a o dosť vecnejšia  atmosféra. Drahoš bol podstatne agresívnejší, naopak Zeman pôsobil mestami až štátnicky. Samozrejme, výsledok debát budú oba tábory hodnotiť podľa svojich preferencií, treba však zdôrazniť, že žiaden z kandidátov neurobil fatálnu chybu, ale ani nijako zvlášť neoslnil.

Výsledok je teda naďalej otvorený a bude pravdepodobne dosť tesný. Každopádne  v sobotu podvečer už bude všetko jasné, ale dnes v prvý deň druhého kola volieb môžeme konštatovať, že jasného favorita nemajú.

Politológ Roman Michelko

Text vyšiel aj v SNN