Na svoju funkciu sa ani zďaleka nekvalifikoval, ani osobnostne, a už vôbec nie odborne. Dnes je už úplne jasné, že je najmenej kompetentným členom Správnej rady ÚPN. To by však nemusel byť až taký problém, ak by mal v sebe elementárnu ľudskú pokoru, súdnosť a schopnosť uvedomiť si, že vedie inštitúciu, ktorá má v značnej miere samosprávny charakter a všetky svoje plány a koncepcie, ale aj zásadnejšie rozhodnutia, môže presadiť len v prípade, ak o tom presvedčí správnu radu. Je zjavné, že svoje postavenie  poňal úplne inak. Keď pochopil, že jeho viaceré nekompetentné návrhy narážajú na odpor v správnej rade, začal sa chovať ako despotický vládca. Veľmi skoro sa tak dostal do ostrého konfliktu nielen s dozornou radou, ale aj s celou správnou radou. Treba pritom zdôrazniť, že správna rada pozostáva z rôznych osobností, ktoré prirodzene majú na rôzne veci odlišné, ba miestami až protichodné názory.

Správna rada je kreovaná z troch zdrojov, tretinu členov menuje vláda, tretinu parlament a tretinu prezident. Menovanie prebieha v rozličnom čase a už tento spôsob kreovania je zárukou toho, že členovia správnej rady, nie sú takpovediac z jedného cesta. Krajňákovi sa však podarilo nemožné – popudil proti sebe všetkých členov správnej a dokonca aj dozornej rady. Členovia správnej rady už v roku 2014 napísali list adresovaný Národnej rade Slovenskej republiky s výzvou riešiť neúnosnú situáciu – v liste sa doslovne hovorí o „stave úplného rozvratu“, pričom je otázne, prečo sa to neriešilo už vtedy. Krajňák už od začiatku otvorene bránil Dozornej rade vo výkone jej kontrolnej funkcie. Neumožňoval jej členom prístup k dokumentom týkajúcich sa použitia finančných prostriedkov ústavu, ktorých nakladanie bolo očividne netransparentné a pohybovalo sa na hrane zákona. Výbor NR SR pre ľudské práva bol nakoniec nútený odporučiť dozornej rade, aby v otázke nakladania s finančnými prostriedkami na ústave dala podnet na prešetrenie Najvyššiemu kontrolnému úradu. A aby toho nebolo málo pán Krajňák podal dve súdne žaloby na vlastnú inštitúciu a sám osobne spochybnil zákon NR SR o ÚPN ako nevyhovujúci a nedostatočný. Krízová situácia na ústave vyústila až do takého štádia, že Krajňák arogantne odmietol otvoriť zasadnutie správnej rady so zámerom znefunkčniť tento hlavný orgán ústavu. Správna rada, ako aj dozorná rada, dlhodobo upozorňovali výbor NR SR pre ľudské práva a národnostné menšiny na nepriaznivú situáciu v ústave. Bohužiaľ, výbor na tieto podnety dostatočne nereagoval a fatálne ich zanedbal. To je aj jeden z hlavných dôvodov, prečo sa ústav dostal do vnútorného rozvratu.

V dôsledku toho na ÚPN nastalo bezvládie, alebo skôr bezprávie, keď predseda správnej rady začal ostentatívne ignorovať tento orgán, ba dokonca ho, ako už bolo spomenuté zažaloval na súde. Súdnou žalobou chcel dosiahnuť, aby súd definoval jeho kompetencie. Všetky čiastkové súdy prehral a dnes je toto podanie na Najvyššom súde.  Nehovoriac o iných prehratých súdnych kauzách, ktoré daňových poplatníkov stoja a budú stáť nemalé peniaze. ÚPN sa po štyroch rokoch  na čele s Krajňákom dostal do úplného právneho rozvratu, ktorého dôsledkom je o.i. radikálny pokles odborných výstupov inštitúcie: publikácií, výstav, konferencií či filmov. Napokon nič viac nedokazuje odborné a manažérske „kvality“ predsedu, filmového režiséra, ako fakt, že od roku 2013 ÚPN vyprodukoval jediný dokumentárny film, kým pred jeho nástupom ich bolo vyprodukovaných niekoľko ročne. Je smutné, že takýto stav nastal už v prvých mesiacoch jeho pôsobenia na čele ÚPN, a bolo jasné, že to môže vyriešiť len zákonodarca. Novela zákona o ÚPN priam systémovo zabraňuje tak fatálnemu zlyhaniu, akého sme dnes na ÚPN svedkami.

Podobnej situácii sa predíde už samotnou voľbou predsedu správnej rady. Práve správna rada si totiž po novom bude z vlastného stredu voliť svojho predsedu. Tým sa predíde situácii, v akej sa nachádza dnes. Tento nový spôsob má aj ďalšie výhody. Za daných okolností je podstatne pravdepodobnejšie, že na čelo ÚPN sa dostane všeobecne vážená a rešpektovaná osobnosť, nie nominant politikov, ktorí výber súčasného kandidáta zjavne podcenili a stačilo len to, že najmenej vadil. Mimochodom, aj po novele zákona o ÚPN má Krajňák úplne rovnakú šancu obhájiť svoj post spolu s ďalšími ôsmymi členmi tohto orgánu. Ak sa tak nestane, nebude to kvôli zásahu politikov, ale kvôli jeho profesným a ľudským (ne)kvalitám. Na záver ešte trochu faktografie. Treba zdôrazniť, že  Krajňák sa stal predsedom správnej rady v čase samovlády Smeru-SD, teda bez akýchkoľvek koaličných partnerov a práve preto sa ním stal len z milosti tohto politického subjektu. O to trápnejšie a smiešnejšie vyznieva, ak kolegov zo správnej rady označuje ako politických nominantov Smeru a SNS. Do tejto skupiny však zaradil aj nominanta prezidenta Kisku.

Chcel nás tým snáď pán Krajňák presvedčiť, že prezident Kiska je figúrkou v rukách Smeru a SNS? Najtrápnejšie na tom všetkom je, že ľudia z jeho okolia sa snažia vytvoriť legendu o tom, že novela zákona o ÚPN  má nejaký súvis s procesom so šéfom ANO Andrejom Babišom. Pre ľudí, ktorí aspoň trocha vidia do veci, je jasné, že je to extrémne hlúpa a ľahko priehľadná lož. V celej správnej rade, medzi pracovníkmi a všetkými zúčastnenými je absolútny konsenzus v tom, že spis agenta Bureša (krycie meno A. Babiša) je pravý a tým pádom A. Babiš bol aktívnym a vedomým spolupracovníkom ŠTB. Problém nie je na ÚPN, ani nikde v politických kruhoch, v tejto kauze ja na slovenskej strane sporu absolútny konsenzus. Problém je v tom, že bývalí riadiaci dôstojníci ŠTB, ktorí agenta Bureša riadili, za záhadných okolností zásadne zmenili výpovede v tom zmysle, že si všetko, čo je v spise vymysleli a že vlastne s Babišom nespolupracovali. Práve tieto tvrdenia korunných svedkov dostali proces s Babišom do dôkazovej núdze, čo ale nie je záležitosť ÚPN, ale súdov. Zneužitie kauzy „Babiš“ pri novelizácii zákona o ÚPN je nekonečne trápnym a priehľadným trikom, na ktorý nemožno naletieť. Musíme teda veriť, že parlament zákon na jeseň novelizuje a hrôza bez konca na ÚPN sa konečne skončí.

Roman Michelko