Za tých dvadsaťpäť  rokov skrachovala absolútna väčšina printových denníkov. „Pochod“ padlých mediálnych projektov môžeme začať krachom dnes už legendárneho Koridoru, nasledovala Práca, Republika, neskôr premenovaná na Smena,  Slovenská republika, Národná obroda, 24 hodín, Trhák, Slovenský denník, Verejnosť, Nový deň a iste som ešte na nejaký ten pokus zabudol. Z  trhu neodišli len denníky, ale aj týždenníky, napríklad  Slobodný piatok, Moment, Formát, Žurnál a mnoho ďalších. Trend je, bohužiaľ, jednoznačný – rýchly pokles nákladov printových médií, nástup nových médií, spravodajských či lifestylových webov, dlhý čas nespoplatnených, čoho dôsledkom bol menší počet profesionálnych novinárov, nárast blogosféry, amaterizácia žurnalistiky, nárast kvantity na úkor kvality.

Na začiatku deväťdesiatych rokov sme však boli svedkami ešte iného trendu. Väčšina vydavateľských domov, teda firiem, ktoré vydávali celé portfólio médií, denníkov, týždenníkov či mesačníkov, postupne skupovali zahraniční vlastníci.  Deväťdesiate roky boli aj v znamení straty nezávislosti lokálnych, okresných či krajských časopisov a ich koncentráciu pod jedného spoločného vlastníka. Tak vznikli pod vydavateľstvom denníka Sme Petit pres sieť novým MY, ktoré boli len lokálnymi variáciami denníka Sme. Na prelome milénií, napríklad skončil aj relatívne populárny regionálny denník Lúč, pričom jeho opozitum Korzár funguje dodnes.

Treba však zdôrazniť, že vývoj vlastníctva médií bol relatívne dynamický a prešiel viacerými fázami.  Dobre to možno ilustrovať na denníku Nový čas. Ten pôvodne vydávala Demokratická strana (pred rokom 1990 Strana slovenskej obrody), ktorá bola súčasťou Národného frontu. V nových podmienkach však strana nedokázali rýchlo prispôsobiť novým pomerom na novinovom trhu boli nútená hľadať strategického investora. Najprv sa ním stala spoločnosť s juhoslovanskou vlastníckou štruktúrou, ktorá transformovala Čas na Nový čas,  zmenila jeho formát na Tabloid a  zo seriózneho časopisu sa stal soft bulvár, aby sa jeho transformácia ukončila po prevzatí švajčiarskou vydavateľskou skupinou Rignier.

Podobnou transformáciou prešiel aj denník Smena. Ten pôvodne vydávalo SÚV SZM, neskôr Jednotný majetkový fond, ktorý spravoval majetok po SZM. V roku 1992 sa však redakcia dostala do ťažkého sporu s vydavateľom – rozumej vládou v čase volieb 1992 vyšla Smena s čiernou titulku – akože ohlasujúc nejakú katastrofu či štátny smútok a vláda prostredníctvom JMF urobila vo vedení redakcie personálne zmeny. Následkom toho väčšina redakcie odišla a pomocou financií  podnikateľa Vajdu založila spoločnosť, ktorá začala vydávať denník Sme. Neskôr sa akcionárom spoločnosti vydávajúcej denník Sme stal aj kontroverzný politický podnikateľ Jozef Majský.

V prvých rokoch nového milénia sme mohli sledovať nový trend. Slovenské médiá začali vo veľkom skupovať zahraničné vydavateľské domy. A to sa stalo aj pri vydavateľovi denníka Sme. V tom čase sa päťdesiatpercentným  podielníkom vo vydavateľstve Petit Press stala nemecká vydavateľská skupina Verlagsgruppe Passau, neskôr Rheinische Post Mediengruppe .

V posledných desiatich rokoch sa však mediálny trh vo svete, ale aj na Slovensku začal radikálne meniť. Nástup nových médií, predovšetkým otvoreného webu, ale aj sociálnych sietí a fenomén youtuberov znamenal prudký pokles nákladov printu, a tým aj silný úbytok tržieb vydavateľov. To preto postupne viedlo k tomu, že zahraniční akcionári boli ochotní postupne predávať svoje stredoeurópske aktíva. V súbehu s obrovským reputačným problémom, ktorý zažívala finančná skupina Penta po prepuknutí kauzy Gorila, to viedlo k tomu, že  začala vo veľkom skupovať médiá systémom „nech to stojí, čo to stojí“. Preto sa postupne stala  minoritným štyridsaťpäťpercentným vlastníkom Petit Pressu, považujúc vlastníctvo médií za akýsi svoj „jadrový kufrík“. Podnikanie v médiách má však svoje špecifiká, a preto pre časť redakcie denníka Sme  bolo byť minoritné vlastníctvo akcií denníka neprekonateľnou prekážkou, a tak s odstupom vyše dvadsiatich rokov sa opakoval scenár z roku 1993, keď časť redakcie odišla a s pomocou nového akcionára, predovšetkým skupiny Eset, založila nový mediálny projekt Denník N.

Pri rekapitulovaní vývoja slovenského mediálneho prostredia nemôžeme opomenúť denník Pravda. Tento denník, ktorý bol pôvodne orgánom ÚV KSS, si relatívne dlho udržiaval ľavicový charakter. V roku 1994 boli majoritnými vlastníkmi denníka samotný redaktori, ktorí však predali svoje akcie Harvardským fondom Juraja Širokého. Mimochodom, v tom čase bol asi tri mesiace šéfredaktorom tohto denníka Milan Leško, ktorý  v tom istom roku neúspešne kandidoval do parlamentu v tričku ľavicovej SDĽ, a keďže kandidovali s Ficom v jednom kraji, tak spoločne obiehali stranícke mítingy. Neskôr sa šéfredaktorom tohto denníka stal Pavol Minárik, ktorý začal pomaly a postupne meniť charakter týchto novín.

Zásadná zmena však nastala po zmene vlastníckej štruktúry, keď sa vydavateľom denníka stala britská vydavateľská skupina zhodou okolností vydávajúce aj  bulvárny denník Daily Mail.

Neprehliadnuteľná zmena v ideovom smerovaní denníka nastala  keď sa po zmene akcionárskej štruktúry ujal vedenia denníka český pravicový novinár a exšéfredaktor Mladej fronty dnes Petr Šabata. Ten urobil z Pravdy pravicový denník, často horší než SME, čo ale malo za následok prudký pokles čítanosti a úpadok tohto denníka.

Ďalšia zmena v orientácii denníka nastala, keď spoločnosť Perex kúpila spoločnosť ktorej vlastníctvo je všeobecne prisudzované veľkopodnikateľovi Brhelovi. Dnes tak denník Pravda reprezentuje viac liberálny než ľavicový pohľad na svet a od svojho pôvodného charakteru sa poriadne vzdialil.

Bohužiaľ, v segmente národne a sociálne orientovanej publicistiky dnes slovenská verejnosť nedisponuje ani jedným mienkotvorným denníkom. Už prvý pokus o niečo podobné, denník Koridor, mal veľmi krátke trvanie. Založený bol v roku 1992 a zanikol koncom januára 1993.

Ďalší pokus o kreovanie podobného denníka urobila verejnoprávna TASR, keď založila vlastný denník Republika. Jeho prvým šéfredaktorom bol Milan Blaha. Keďže projekt bol determinovaný rôznymi okolnosťami, nebol veľmi úspešný.  Druhý život týchto novín nastal až keď sa po páde druhej Mečiarovej  vlády stala vydavateľom denníka spoločnosť Salus. Pod vedením šéfredaktora Jána Smolca sa denník s pozmeneným názvom Slovenská republika stal jasným a vyhraneným periodikom, ktoré odvážne otváralo aj horúce témy, bolo kvalitne redigované a malo relatívne slušný vplyv na mediálnom trhu. Bohužiaľ, viaceré personálne turbulencie a odchody viacerých skupín žurnalistov sa nemohli neodraziť na postavení tohto denníka. Po Jánovi Smolcovi sa stal  šéfredaktorom Eduard Fašung, potom Jaroslav Rezník starší, potom sa znova na post šéfredaktora vrátil Eduard Fašung a posledným šéfredaktorom bol Dušan Jurík.  V tom čase však už pôvodný vlastník stratil akcionársku kontrolu nad spoločnosťou Salus, majoritným vlastníkom sa stal kontroverzný podnikateľ Jozef Majský, ktorý vydávanie tohto periodika zastavil.

V tom čase však už konkurenčne pôsobil aj denník Nový deň, ktorý súťažil o tých istých čitateľov, čo škodilo obom periodikám. Tento denník napriek tomu, že istý čas na jeho čele pôsobil renomovaný novinár Dušan Kerný, nedosahoval úroveň denníka Republika. Po jeho výmene za Naďu Lazarovou či hanu Pravdovú však išla jeho kvalita ešte dole. Celý čas vydávania bol denník zo strany vydavateľa hlboko finančne „podvýživený“, nedokázal sledovať nové trendy na mediálnej scéne, napríklad po celý čas vydávania až do svojho zániku nemal žiaden web, pričom v tom čase to bolo už absolútnym štandardom.

A tak dnes majú národne a sociálne cítiaci novinári len zopár „dýchavičných“ periodík – týždenník Slovenské národné noviny, dvojtýždenníky Literárny týždenník a Kultúra či mesačník Extraplus, ktoré však v najlepšom prípade fungujú v poloprofesionálnom režime.

Musíme smutne, ale pravdivo skonštatovať, že dnes profesia profesionálneho novinára pre takto hodnotovo orientovaných žurnalistov v podstate ani neexistuje. Vykonávajú ju buď ľudia v dôchodkovom veku alebo idealisti, ktorí sa živia v iných civilných povolaniach a písanie je pre nich akási „ušľachtilá zábava“, ktorá len nepatrne vylepší ich rodinný rozpočet.

Aby sme však len neplakali, po dlhom čase tu máme aj akési pozitívne príklady. Až nečakane výrazne zasiahol do slovenského mediálneho prostredia vstup spravodajského webu hlavnespravy.sk. Jeho priemerná denná čítanosť sa pohybuje okolo 90 – 110 tisíc návštev, v deň volieb alebo v dni, keď sa v našej spoločnosti či vo svete niečo dôležite odohráva, „vyskočí“ čítanosť vysoko nad stotisíc (rekord je niekde na úrovni stotridsaťsedemtisíc čitateľov denne).  Okolo tohto webu sa vytvorila veľmi silná komunita čitateľov, čo sa okrem iného prejavuje aj v tom, že pod niektorými článkami je tam nezriedka päťsto až niekoľko tisíc komentárov.

Ďalším veľmi úspešným a zaujímavým mediálnym projektom je mesačník Zem a Vek. Jeho sila a mienkotvornosť  je priamo úmerná zúrivým útokom takzvaného mediálneho mainstreamu. Ďalším paradoxom tohto média je skutočnosť, že programovo odmieta inzerciu, čo je síce z hľadiska čitateľov veľmi sympatické, z vydavateľského hľadiska je to však veľmi problematické rozhodnutie. Napriek tomu mesačník Zem a Vek vytvoril zo svojich čitateľov silnú podpornú komunitu, pravidelne organizuje výjazdy po Slovensku, stretáva sa so svojimi čitateľmi, ak im v tom aktuálna lokálna moc nezabráni. Známe sú relatívne časté náhle zrušenia besied na základe zásahu miestnych papalášov.  O obrovských obavách aktuálnej moci z takéhoto alternatívneho média  sa prejavilo nepredstaviteľnou šikanou jednej učiteľky, ktorá si dovolila spomenúť  pred žiakmi, že číta tento časopis. Aj z týchto symptómov môžeme jednoznačne konštatovať, že  nežijeme v slobodnej spoločnosti, na strane druhej každý tlak vytvára protitlak. Nikdy nebol medzi čitateľmi taká nedôvera k doktrinálne kontrolovaným médiám stredného prúdu, a zároveň taký hlad po alternatívnych médiách.

Ďalším z trendov, ktorý je jasný a čitateľný, je skupovanie mainstreamových médií tými najskompromitovanejšími oligarchickými štruktúrami. Treba pritom zdôrazniť, že v súčasnosti, teda v horizonte uplynulých dvoch- troch rokov, sme svedkami masívnych majetkových transferov na mediálnom trhu.

Kým v druhej polovici deväťdesiatych rokov takmer všetky mienkotvorné, ale aj bulvárne  médiá získali predovšetkým nemecké, švajčiarske,  ale aj anglické nadnárodné koncerny, po prudkom poklese nákladov printových médií, a teda aj výpadku ich príjmov, sa svojich mediálnych impérií postupne zbavovali. Mali pritom šťastie, že práve v tej dobe sa jeden oligarcha Babiš  rozhodol vstúpiť do politiky, a preto bol ochotný  vysoko nad trhovú cenu  kúpiť vydavateľstvá mienkotvorných denníkov.

Podobný proces môžeme sledovať aj na Slovensku. Po obrovskom reputačnom probléme, ktorý prežila Penta v súvislosti s kauzou Gorila, mal byť  pre ňu nákup viacerých mediálnych domov Plus 7 dní a Trend, respektíve štyridsaťpäť percent denníka SME niečo ako už spomínaný  jadrový kufrík.

Ukazuje sa však, že týmito transakciami nebol „nákupný apetít“ ani zďaleka nasýtený. Práve v týchto dňoch a týždňoch finišujú rokovania medzi CME, vlastníkom širokého portfólia stredoeurópskych televízií, vrátane českej Novy a slovenskej Markízy s konzorciom čínskej spoločnosti  CEFC, ktorá má spolu s našou finančnou skupinou Penta záujem o tento mediálny obchod desaťročia.

Dostávame sa tak do finále. V súčasnosti už žijeme v oligarchickej spoločnosti, v ktorej štyri až päť silných finančných skupín kontroluje takmer všetko – ekonomiku, politikov, tvorbu zákonov. Ľudia z pozadia týchto skupín nastavujú pravidlá. Zároveň  tak vstupujeme aj do éry, keď sa pokúsia stať sa takmer monopolnými vlastníkmi  všetkých relevantných médií, aby mohli ešte viac ovplyvňovať myslenie ľudí.

Ukazuje sa však, že tak jednoduché to asi nebude. Takmer informačný monopol v rukách týchto skupín  môže viesť práve k paradoxnému stavu, keď alternatívne médiá budú oveľa viac vyhľadávané a ich vplyv bude rásť .

Nikto nevyrastie až do neba a práve snaha o monopolizáciu médií môže viesť k tomu, že výstupy týchto médií budú apriórne vnímané ako skreslené, účelové a  zmanipulované.  Pre oligarchov to tak bude investícia, ktorá ani zďaleka nenaplní ich očakávania.

Politológ Roman Michelko

Text vyšiel aj v SNN