Môj profil 
Predplatné
Po páde východného bloku sa totiž tradičná ľavica, teda sociálnodemokratické strany dostali do programovej krízy a hľadali akúsi náhradnú politickú agendu. V čase zenitu Washingtonského konsenzu a prevládajúcej neoliberálnej ekonomickej politiky (odklon labouristov za Blaira do politického stredu je jasným príkladom) prijala európska ľavica ako náhradnú nosnú tému svojej politickej agendy tému ľudských práv, pozitívnu diskrimináciu (etnických, sexuálnych či iných) menšín či presadzovanie genderovej ideológie (rodová rovnosť). Tým pádom európska ľavica prevzala značnú časť liberálnej agendy, ktorou sa odcudzila svojmu tradičnému voličovi, teda nižším príjmovým skupinám, manuálne pracujúcim či ľuďom s nižším vzdelaním.
Tento výpadok spočiatku ako tak kompenzovala časťou voličov strednej triedy, ale minimálne po roku 2008 zažíva tradičná európska ľavica krízu dôvery. Hlboká ekonomická kríza v USA a v Európe ukázala, že neoliberálne poučky vedú na scestie. Problém bol v tom, že ani tradičné ľavicové (sociálnodemokratické či socialistické) strany nemali na riešenie krízy jasnú odpoveď. Aj preto môžeme postupne sledovať nárast radikálnych ľavicových zoskupení (Syriza, Podemos, v menšej miere Die Linke a v neposlednej miere aj britských labouristov), ktoré boli v stabilizovaných časoch okrajovými politickými zoskupeniami (Syriza), resp. vznikli ako odpoveď na zlyhávajúce a nedôveryhodné tradičné sociálnodemokratické strany (Podemos), ale v čase hlbokej krízy vyrástli na reálnu politickú alternatívu.
Z tohto pohľadu má voľba Jeremyho Corbyna svoju jasnú logiku. Tento politický lúzer síce sedí od roku 1983 v laviciach parlamentu za labouristov, ale doteraz bol vnímaný ako chronický troublemaker. Je poslancom s najväčším počtom hlasovaní proti vlastnej strane a svojím priamym napojením na kedysi veľmi vplyvné britské odbory a s jasne vyhraneným ľavicovým postojom nezapadá do obrazu, aký vytvárali labouristi minimálne od nástupu Tonyho Blaira. Mimochodom práve Tony Blair hodnotil zvolenie Jeremyho Corbyna ako katastrofu pre stranu.
Zaujímavý je aj jeho program, ktorý je v dnešných časoch vnímaný ako radikálny. Corbyn navrhuje skončiť s úspornými opatreniami vlády, zaviesť vysoké dane pre bohatých a chrániť ľudí na sociálnych dávkach. Preto presadzuje politiku kvantitatívneho uvoľňovania, to jest tlačenia nových peňazí, ktoré vláda následne investuje do nových rozvojových projektov, v ktorých za slušné peniaze zamestná ľudí bez práce.
Okrem tlačenia nových peňazí chce Corbyn prostriedky na svoju politiku zohnať znárodnením energetického priemyslu, železníc, ale aj niektorých bánk. Tvrdí, že kľúčové odvetvia by mal vlastniť štát a mali by v prvom rade uspokojovať potreby spoločnosti, a nie slúžiť k vytváraniu zisku. Ten by nezakázal úplne, ale zas ten príliš vysoký by v peňaženkách najbohatších ľudí rád zdanil oveľa vyššími sadzbami, než je tomu dnes.
Ani vo vnútropolitických otázkach nepláva Corbyn práve s hlavným prúdom politiky vo Veľkej Británii. Je horlivým zástancom zrušenia monarchie, znovuzavedenia bezplatného vysokoškolského vzdelania a odovzdania Severného Írska, ktorá je dnes súčasťou Veľkej Británie pod zvrchovanosť Írskej republiky.
Je jasné, že voľba Jeremyho Corbyna za lídra labouristov je možno trochu kŕčovitá reakcia na debakel strany vo voľbách. Kým v Anglicku ich straty neboli extrémne, labouristi totálne prepadli vo svojej bývalej bašte v Škótsku, kde ich takmer úplne vymazala radikálne ľavicová Škótska národná strana, ktorá získala 56 z 59 škótskych mandátov. V Škótsku pohoreli aj labouristické elity, napríklad tieňového ministra zahraničia Douglasa Alexandra porazila mladá študentka Mhairi Black. Debakel labouristov sa pritom dal očakávať. Strana sa za Tonyho Blaira, ale i za Eda Milibanda stala akýmsi slabým odvarom toryovcov. A kým v Škótsku vláda striktne odmietla školné na univerzitách, labouristi ho za Tonyho Blaira zaviedli, a potom len bezmocne sledovali, ako postupne vyrástlo na astronomických 9000 libier ročne.
Bude veľmi zaujímavé sledovať, ako voliči zareagujú na nového lídra labouristov, či a do akej miery nový programový trend príjmu britskí voliči, ako aj to, či samotná strana túto výmenu na svojom čele ustojí. Ohlasy sú totiž veľmi rozpačité. V reakcii na zvolenie Corbyho už totiž abdikovala takmer polovica členov tieňovej vlády. Zo zvolenia Corbyho sa okrem autentických ľavičiarov tešili aj konzervatívni voliči, ktorí predpokladali, že labouristi na čele s takýmto radikálom nebudú mať šancu na väčší úspech, a preto zvolenie Corbyho je pre nich veľmi potešujúce.
Budúcnosť ukáže, či to bola správna voľba alebo nie. Pôvodne sotva trojpercentnú Syrizu vyniesla k moci hlboká ekonomická kríza v Grécku, rovnako ako podobná kríza v Španielsku zrodila hnutie Indignados (Rozhorčení), z ktorého neskôr vznikla silná politická strana Podemos. Otázne je, či je dnes aj Británia v stave, že ocení radikálneho lídra, ktorý zásadným spôsobom zadefinuje nový obsah ľavicovej politiky. Na to si budeme musieť nejaký čas počkať, ale je možné, že aj voľba Corbyho lídrom labouristov je súčasťou globálneho trendu, keď unavený krotký euroľavicový mainstream striedajú autentickí ľavičiari, čím vracajú ľavici jej drive a novú dôveryhodnosť.
politológ Roman Michelko
.JPG)
.jpg)
.jpg)
