Už niekoľko dní je vo funkcii nový americký prezident Donald Trump. Ako jeho nástup vnímajú vo východnej Ázii?

Podobne ako v Európe, nateraz nikto dosť dobre netuší, čo má vlastne od Trumpa očakávať. Vládnu však obavy, pretože mal viacero protichodných vyjadrení, ktoré ešte nie sú jasne čitateľné. Zaujímavým príkladom je však Čína. Pred prezidentskými voľbami v krajine vládol konsenzus, že pre Čínu by bolo lepšie, keby vyhral Trump, a nie Hillary Clintonová.

Prečo to tak vnímali?

Má to viacero úrovní. Čínski Američania preferujú zachovanie doterajšieho postavenia, ktoré je lepšie, ako majú napríklad Mexičania či iní imigranti v USA. Pri Trumpovi veria viac, že sa im to podarí. V samotnej Číne si mnohí myslia, že Trump neurobí Ameriku veľkou, ako to sľúbil, ale práve naopak. Teda urýchli ekonomický a globálny ústup USA. Trumpa považujú za izolacionistu, ktorý bude preferovať domácu agendu, a tým vytvorí priestor pre Čínu v globálnom svete, aby ho zaplnila.

To sa asi ukazuje už pri aktuálne zrušenej účasti USA na obchodnej dohode Transpacifického partnerstva (TPP). Je to teda príležitosť pre Čínu?

Jednoznačne, pretože počas posledných piatich rokov boli vo východnej Ázii dva projekty liberalizácie obchodu. TPP bol americký projekt, ktorý združoval nielen východoázijské krajiny, ale aj štáty Južnej a Severnej Ameriky. Táto dohoda bola veľmi široká, lebo obsahovala aj iné otázky, ako je napríklad ochranu duševného vlastníctva. Alternatívny projekt liberalizácie obchodu RCEP (Regional Comprehensive Economic Partnership) presadzovala Čína. Do neho však boli zahrnuté len ázijské krajiny, čiže bez USA či Južnej Ameriky. V ňom ide len o zjednodušenie obchodu bez ďalších ekonomických podmienok.

Teda klasická zóna voľného obchodu…

Áno, presne. Pri TPP sú napríklad presne definované pracovné podmienky. To je požiadavka, ktorá znevýhodňuje rozvíjajúce sa krajiny, lebo sa musia prispôsobiť vysokým štandardom, čo im zdraží cenu práce. Tým, že Trump zrušil TPP, dal eso do rúk Číne, aby ukázala, ako dokáže liberalizovať obchod v regióne.

Má šancu toto eso zmysluplne využiť? Je akceptovateľný líder?

Väčšina krajín vo východnej Ázii si nechce vyberať medzi USA a Čínou. Modus vivendi v regióne bol taký, že Čína sa stáva ekonomicky významným hráčom, dokonca dôležitejším ako USA. Tie krajiny v regióne považujú skôr za bezpečnostného garanta. Platí to napríklad pre Japonsko, Južnú Kóreu, ale aj pre Taiwan. Tieto krajiny majú veľké ekonomické záujmy v Číne, no nechcú sa viazať len jedným smerom. Ešte by som sa chcel vrátiť k vnímaniu Trumpa v Číne. Potom, ako ho preferovali, však prišlo veľmi rýchlo vytriezvenie. Nielen preto, že chce ostro zakročiť proti Číne v ekonomických vzťahoch, ale hlavným dôvodom je, že Trump vyjadril podporu Taiwanu. To Čína nedokáže prehryznúť.

Môže toto spochybnenie oficiálnej politiky jednej Číny viesť k zhoršeniu vzájomných vzťahov? Alebo je to len testovanie súpera?

To je veľmi ťažké odhadnúť. Ak však bude Trump podporovať Taiwan viac ako ostatní americkí prezidenti za posledných 30-40 rokov, Čína to neakceptuje. Taiwan ako súčasť Číny je základná pozícia, o ktorej nie sú ochotní čínski predstavitelia diskutovať. Ak by to spravili, tak by sa ako domček z karát rozsypala celá ich diplomacia, ktorá hovorí o rešpekte k čínskej suverenite a teritoriálnej integrite. Taiwan je pre nich otázkou číslo jeden, všetko ostatné ide do úzadia. Jeho nezávislosť je pre Čínu neakceptovateľná.

Trump vníma politiku ako obchodník, teda o všetkom sa dá rokovať a vyjednávať. Nesnaží sa možno si určiť rokovacie pole s tým, že ak akceptuje čínsku pozíciu k Taiwanu, chce za to iné výhody?

Nevidíme do Trumpovej hlavy.

To asi málokto…

No momentálne by to bolo výhodné. Nie som si istý, či to má úplne premyslené a či si teda pripravuje vyjednávaciu pozíciu. Vylúčené to nie je. Neviem, či ako obchodník chápe komplexnosť medzinárodných vzťahov. Pri Taiwane Čína nemá žiadny vyjednávací priestor. Neustúpi a radšej pôjde do konfliktu. USA v tejto téme nemajú čo stratiť, ale Čína áno. Nie som si istý, či to Trump vníma rovnako.

Možno práve preto brnkol na túto strunu. Poďme však k ďalšej téme a tou je Juhočínske more, ktoré je významnou dopravnou trasou so spornými miestami. Môže sa po zmene prezidenta USA zostriť napätie v tejto oblasti?

Juhočínske more je veľmi zložitá téma, kde treba rozlíšiť dve otázky. Jednou sú sporné ostrovy, ktorých suverenita nie je z právneho hľadiska jasná. Druhou oblasťou sú námorné nároky. Medzinárodný súdny dvor v Haagu vydal vlani verdikt, ktorý nepodporil čínske námorné nároky, čo Čína odmieta akceptovať. Trumpova administratíva spochybnila aj čínske vlastníctvo spomínaných ostrovov a chce jej dokonca zabrániť v prístupe k nim. Ich suverenita, podľa medzinárodného práva, nie je známa a rovnako ako Čína ich okupujú Filipíny, Malajzia, Vietnam i Taiwan. USA nie sú účastníkom týchto sporov, preto je veľmi zvláštne, keď si povedia, že Čínu nepustíme k týmto ostrovom. Bol by to veľmi problematický krok.

Na nedávnom zasadnutí Svetového ekonomického fóra v Davose mal hlavný prejav čínsky prezident Si-Ťin-pching, ktorý obhajoval voľný obchod a globalizáciu. To sa ukazuje ako paradox, lebo doterajší podporovatelia týchto trendov USA a Veľká Británia smerujú akoby k izolacionizmu. Je naozaj globalizácia a obchod pre Čínu až taký významný?

Globalizácia je pre Čínu až neskutočne dôležitá. Je to jeden z najväčších víťazov globalizácie. Môžeme sa však rozprávať o tom, do akej miery je ich rétorika úprimná alebo skôr vykalkulovaná. Realita je taká, že USA či Veľká Británia si chcú svoj trh viac chrániť, Čína vystupuje ako obranca voľného obchodu, no jej domáci trh je stále veľmi uzavretý. Naozaj je paradoxné, že čínsky prezident sa postavil do čela obrancov globalizácie a bude zaujímavé sledovať ďalšie kroky. Napríklad, či Čína začne viac otvárať svoj vnútorný trh. Jej ekonomický model bol postavený na tom, že vyrába a exportuje. Od globálnej finančnej krízy v roku 2008 sa to začína meniť. Čína dokonca v posledných rokoch stále viac investuje na domácom trhu, najmä čo sa týka veľkých infraštruktúrnych projektov. Čínski predstavitelia si uvedomujú, že nemôžu byť príliš závislí len na zahraničnom obchode. Táto závislosť v posledných rokoch klesá.

Mnohí ekonómovia však tvrdia, že ich model nie je udržateľný. Vlani čínska ekonomika vzrástla o 6,7 percenta, menej ako sa očakávalo. Signalizuje to problémy v jej ekonomike?

V prvom rade nedokážeme presne vyhodnotiť, do akej miery sú ich ekonomické ukazovatele reálne a do akej nie. Čína sa stále rozvíja, hoci jej už niekoľko rokov predpovedajú veľké problémy. Čínski predstavitelia vedia veľmi dobre, že ekonomický systém potrebuje zreformovať. Najmä rozvíjať a posilňovať domáci dopyt. Možnosti rozvoja prostredníctvom budovanie infraštruktúry sa vytrácajú, preto je ďalšou cestou, aby čínske obyvateľstvo viac spotrebúvalo a utrácalo.

USA a Čína sú na prvých dvoch miestach ekonomicky najsilnejších krajín sveta. No ekonómovia tvrdia, že keď nastane kríza v USA, pocíti ju celý svet. Ak by nastala v Číne, dôsledky by boli omnoho menšie…

Čo sa týka postavenia, že kto je vo svetovej ekonomike číslo jedna a kto číslo dva, to má skôr symbolický význam. V súčasnosti má USA vyšší hrubý domáci produkt (HDP) podľa nominálnej hodnoty. Čína ma zasa vyšší HDP podľa parity kúpnej sily. USA sú vysoko prepojené s celým svetom prostredníctvom finančného systému a dolára ako rezervnej meny číslo jeden. Čína je prepojená so svetom prostredníctvom svojej exportnej aktivity. Pokiaľ by teda došlo k problémom, úroveň exportu bude chcieť udržať. Na druhej strane Čína je aj obrovským trhom pre importy všetkých druhov surovín a tovarov. Preto si nemyslím, že by sa nás prípadná kríza v Číne netýkala. Nemecká ekonomika do veľkej miery závisí od exportov do Číny. Krajiny ako je Slovensko, Česko alebo Poľsko sú subdodávateľmi týchto exportov.

Jedným z dôležitých Trumpových poradcov je Henry Kissinger, ktorý geopolitiku vníma ako rovnováhu síl veľmocí. V čase, keď bol ministrom zahraničných vecí, tak za veľmoci považoval USA, Čínu a vtedajší Sovietsky zväz, medzi ktorými organizoval rôzne účelové spojenectvá. Nie je cítiť Kissingera v Trumpových vyjadreniach, ktoré sa vyhraňujú voči Číne a sú ústretové voči Rusku?

Trump vysiela signály, že chce zlepšiť vzťahy s Ruskom. Z pohľadu Kissingera by sa dalo povedať, že je to racionálne správanie. No ďalšie signály, ktoré prichádzajú, naznačujú razantné zhoršenie vzťahov s inými dôležitými krajinami, ako je Čína, Južná Kórea, Japonsko, Mexiko i členské štáty NATO. A to už nie je racionálne.

Aká je naopak situácia vo vývoji vzťahov medzi Čínou a Ruskom?

Čínsko-ruské vzťahy sú momentálne asi najlepšie v histórii. Nie sú však alianční partneri a pravdepodobne ani nikdy nebudú. Pre Čínu i Rusko bolo výhodné v posledných rokoch rétoricky vystupovať proti Západu a vyzdvihovať multipolárny svet. Na druhej strane oba štáty súperia v mnohých oblastiach. Napríklad v Strednej Ázii alebo na Ďalekom Východe sa ich záujmy rozchádzajú. Preto, ak Trump zlepší vzťahy s Ruskom, tak to môže dať klin medzi spojenectvo Moskvy a Pekingu.

Nie je aj problémom týchto vzťahov demografia? Pomer obyvateľov Ruska a Číny je 1:10. Napríklad Sibír sa vyľudňuje. Rusov ubúda a, naopak, čínsky vplyv rastie…

Určite áno. Rusi si uvedomujú tento problém. Napríklad oblasť okolo Vladivostoku považujú Číňania historicky za svoje územie. V súčasnosti si to však formálne nenárokujú, na rozdiel od Taiwanu alebo ostrovov v Juhočínskom mori. V budúcnosti sa však takýto nárok môže objaviť. Keď prídu čínski turisti do Vladivostoku, tak hovoria, že je to ich teritórium.

Čína sa snaží rozvíjať a posilňovať vzťahy s EÚ prostredníctvom projektu novej Hodvábnej cesty. Aké sú v tomto smere jej záujmy?

Nová Hodvábna cesta má spájať dve strany euroázijského kontinentu, Čínu a západnú Európy. V tomto smere projekt akceptuje dôležitosť Európy, najmä jej západnej časti. Čína nie je protieurópsky založená a jej strategické partnerstvo s EÚ má už viac ako desať rokov. Dúfa, že sa starý kontinent zjednotí a stane nezávislým na USA, a tým prispeje k multipolarite sveta. Na druhej strane Čína je frustrovaná z aktuálneho vývoja v Európe.

Máte na mysli brexit?

Áno. Čínsky prezident pred hlasovaním povedal, že preferuje, aby Veľká Británia ostala v EÚ. Čína nemá záujem na štiepení EÚ a rozpade eurozóny. Naopak, chce, aby hovorila jedným hlasom.

Prečo?

Čína si myslí, že ak by bola Európa úplne zjednotená, nebude z nej americký agent. Trápi ju, že ak vo svete dôjde geopoliticky na lámanie chleba, Európa vždy nasleduje USA. Ak by bola Európa skutočne nezávislá, mohla by sa niekedy pridať aj na stranu Číny.

V posledných rokoch vidno, že sa Čína čoraz viac obzerá po príležitostiach v strednej a východnej Európe. Prečo ju láka?

Záujem sa začal po globálnej finančnej kríze. Vtedy vznikol formát šestnástich stredo- a východoeurópskych krajín a Číny. Čína do tohto partnerstva investuje veľké diplomatický úsilie. Jej prezident vlani navštívil Česko, Poľsko, Srbsko, no nezastavil sa v krajinách, s ktorými má podstatne silnejšie ekonomické vzťahy. Myslím si, že Čína chce mať fungujúce diplomatické vzťahy s čo najväčším počtom štátov na svete. Krajiny strednej a východnej Európy nie sú najväčšie, no sú dôležité. Až jedenásť z nich je členom EÚ a v rámci nej ich slovo má váhu. Napriek tomu netreba očakávať veľký nárast ekonomickej výmeny alebo čínskych investícií. Skôr ide o to, aby tieto štáty vnímali Čínu ako relevantného aktéra, čo sa darí.

Slovensko je však v tomto kontexte marginálny hráč...

Slovensko je zaujímavý prípad. Česko, Poľsko, Maďarsko, teda naši partneri z Vyšehradskej štvorky, sa enormne snažia o rozvoj vzťahov s Čínou a zatiaľ z toho až tak veľa ekonomicky nemajú. Slovensko sa takmer vôbec nesnaží a nie je na tom oveľa horšie z hľadiska vzťahov. Musíme počkať, či roky ukážu, že sa snaha našich susedov vyplatila.

Na druhej strane Slovensko pravdepodobne bude mať veľkú čínsku investíciu v košických železiarňach, ktoré by mal americký U.S.Steel predať spoločnosti He-Steel…

Áno, to je dobrý príklad. Ďalej sa už dlhší čas hovorí o možnom prenájme bratislavského letiska čínskym investorom. Pokiaľ by k tomu došlo, bude to paradoxná situácia, že Slovensko sa o tieto investície nejako špeciálne neusiluje, no napokon ich získa. Alebo iný príklad. Slovensko malo pred pár rokmi najlepšiu obchodnú bilanciu s Čínou spomedzi všetkých krajín strednej a východnej Európy, najmä vďaka automobilkám. To už posledné dva-tri roky neplatí. Z toho vidno, že ekonomické vzťahy sa niekedy vyvíjajú úplne nezávisle od politických. Čína vníma napríklad V4 ako najdôležitejšiu jednotku v regióne, no Slovensko považuje za jej najslabší článok, lebo sme na čínskom trhu najmenej aktívni a viditeľní.