Ukrajina už určite nevyzerá ako demokracia

To je titulok časopisu Newsweek, ktorý v autorskom článku Michaela Gfoellera a Davida Rundella hodnotí desaťročie postmajdanských vlád z pohľadu USA a ich tzv. podpory demokracie. David H. Rundell je bývalým vedúcim misie na americkom veľvyslanectve v Saudskej Arábii. Veľvyslanec Michael Gfoeller je bývalý politický poradca Ústredného velenia USA, ktorý 15 rokov pôsobil v Sovietskom zväze a bývalom Sovietskom zväze.

V článku uvádzajú, že v zbytočnej, neúspešnej a čoraz menej finančne dostupnej vojne na Ukrajine zbytočne zahynulo mnoho tisíc ľudí. Finančná pomoc a energetické dotácie, ktoré táto vojna stála Európu a Spojené štáty, sú v súhrne vyššie ako ročný HDP amerického štátu Maryland. A to v čase, keď americký štátny dlh už predstavuje 120 % HDP krajiny. Tieto náklady by sa možno oplatilo zaplatiť, keby Ukrajina bola demokratická, ale nie je.

Demokracie nezakazujú opozičné strany. Skutočnosť, že toľko takýchto strán vôbec existovalo, hovorí niečo o úrovni opozície, ktorej čelila ukrajinská nacionalistická vláda, ktorá sa dostala k moci po revolúcii v roku 2014. V máji 2022 potom ukrajinský parlament prijal zákon, ktorým všetky tieto strany formálne zakázal. Zákon podpísal prezident Volodymyr Zelenskyj. Na zozname bola aj opozičná Platforma za život, ktorá mala v parlamente plných 10 % kresiel. Medzi 11 zakázanými stranami sú Socialistická strana Ukrajiny, Pokroková socialistická strana Ukrajiny, Zväz ľavicových síl a Komunistická strana Ukrajiny.

Demokracie voľby nezakazujú, ale Ukrajina od vyhlásenia vojnového stavu v roku 2022 pozastavila samotný demokratický proces. Táto prestávka mala byť dočasná, ale bola opakovane predĺžená, naposledy v júli 2023. V dôsledku tohto hlasovania v ukrajinskom parlamente, kde boli odstránené všetky opozičné strany, boli zrušené parlamentné voľby naplánované na minulý mesiac. Prezidentské voľby boli naplánované na marec 2024, ale podľa súčasných pravidiel sa tiež neuskutočnia a Zelenskyj vyhlásil, že „teraz nie je čas na voľby“.

Demokracie necenzurujú médiá. Vo februári 2022 ukrajinská vláda nariadila deviatim najväčším televíznym sieťam na Ukrajine, aby spojili svoje spravodajské operácie do jedného, štátom kontrolovaného spravodajského programu s názvom „Telemaratón“. V apríli 2022 Rada národnej bezpečnosti nariadila stiahnuť z vysielania tri nezávislé televízne kanály spojené so Zelenského predchodcom. V decembri 2022 Zelenskyj podpísal zákon, ktorý dal Národnej rade pre vysielanie zákonnú právomoc regulovať všetky tlačené, vysielané a digitálne médiá.

Tento zákon dal ukrajinskej vláde možnosť cenzurovať a vypínať nezávislé platformy, ako je napríklad Google. Zákon ostro kritizovala Európska federácia novinárov, ktorá uviedla, že je nezlučiteľný s členstvom v Európskej únii. Ukrajinský Národný zväz novinárov označil tento zákon za „najväčšiu hrozbu pre slobodu prejavu v (ukrajinskej) nezávislej histórii“. V súčasnosti na Ukrajine nevysiela spravodajstvo žiadna nezávislá televízna stanica. Tlačové a digitálne médiá sú naďalej prísne cenzurované.

Demokracia nezakazuje cestovanie. Keď Ukrajina vyhlásila vojnový stav, muži vo veku 18 až 60 rokov začali podliehať brannej povinnosti, a preto mali zakázané opustiť krajinu. Mnohí sa napriek tomu snažili vyhnúť vojne útekom do zahraničia. Tí, ktorých zadržala pohraničná polícia, boli poslaní na vojenskú službu. Tí, ktorým sa podarilo utiecť, zostali väčšinou v Poľsku a Nemecku. Ukrajinská vláda požiadala EÚ, aby ich násilne vrátila na Ukrajinu, zatiaľ bez úspechu.

Demokracie neobmedzujú náboženskú slobodu. V decembri 2022 Zelenskyj zakázal činnosť všetkých náboženských organizácií spojených s Ruskom. Týkalo sa to aj najväčšej ukrajinskej denominácie, Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, ktorá bola viac ako tisíc rokov úzko integrovaná s Ruskou pravoslávnou cirkvou. V máji 2022 synoda biskupov tejto cirkvi v historickom kroku formálne odhlasovala prerušenie všetkých väzieb s Moskvou a odsúdila podporu ruskej pravoslávnej cirkvi invázii na Ukrajinu. Ukrajinskej vláde to však nestačilo. Zvýšila úsilie o zákaz pravoslávnej cirkvi a zároveň organizovala a podporovala novú, štátom kontrolovanú cirkev. Vláda v Kyjeve núti kongregácie k zmene vernosti a zabavuje majetok tých, ktorí sa tomu bránia. Ukrajinský parlament sa teraz pripravuje formálne postaviť Ukrajinskú pravoslávnu cirkev mimo zákon. Demokracie sa nesnažia zakázať najstaršie a najväčšie vierovyznanie v krajine.

Nakoniec sme sa trochu zdráhali zamerať sa na krajne pravicovú tvár ukrajinského nacionalistického hnutia. Pojmy ako „fašistický“ a „neonacistický“ sa podľa nášho názoru používajú príliš ľahko. Možno sme však mali byť otvorenejší, pretože ukrajinské nacionalistické hnutie má nesporne autoritársky podtón. Nemusíte nám veriť na slovo. Stačí si vyhľadať Stepana Banderu alebo brigádu Azov a urobiť si vlastný záver o tom, kde sa končí nacionalizmus a začína rasizmus.

Aby sme boli spravodliví, vlády v čase krízy často obmedzujú občianske slobody. Náš vlastný Patriot Act zašiel v tomto smere pravdepodobne príliš ďaleko. Prezident Abraham Lincoln počas americkej občianskej vojny pozastavil habeas corpus pre sympatizantov Juhu, ale nikdy nezrušil voľby. To neurobil ani Winston Churchill, ku ktorému Zelenského niekedy prirovnávajú. Churchill v skutočnosti prehral britské voľby v roku 1945 a musel sledovať, ako Clement Attlee absolvuje posledné víťazné kolo druhej svetovej vojny.

Katalóg autoritárskeho zneužívania na Ukrajine sa rozrastá a nevykazuje žiadne známky spomalenia. Pod vedením obľúbeného autokrata Západu, Zelenského, vláda vytvorila štátom kontrolovanú cirkev, prevzala kontrolu nad všetkými televíznymi správami a zakázala hlavné opozičné strany. To ďaleko prevyšuje všetko, čo sa vyskytlo v nedávnej americkej alebo britskej histórii. Oba tieto národy zostali v podstate demokratické aj počas vojny, dokonca aj počas občianskej vojny. Toto posledné zrušenie prezidentských volieb na Ukrajine ničí akékoľvek ilúzie, že podporujeme fungujúcu demokraciu.

Teror namiesto dôstojnosti a slobody

Tak hodnotí výsledky Majdanu Jevgenij Pozdnjakov v článku portálu Vzgljad. Presne pred desiatimi rokmi sa na Ukrajine začal Euromajdan. Za tri mesiace sa z „pokojného protestu“ stal krvavý štátny prevrat, ktorého následkom dnes čelí celý svet. Očití svedkovia týchto udalostí sa podelili o svoje spomienky a porozprávali, ako Západom vedený prevrat v roku 2014 priviedol Ukrajinu ku katastrofe a miliónom ľudí ukradol budúcnosť.

Dňa 21. novembra 2013 sa v Kyjeve začali protesty, ktoré sa do dejín zapísali ako Euromajdan. Súčasné orgány v Kyjeve tento dátum oslavujú ako „Deň dôstojnosti a slobody“, ale skôr je to deň zrady a podvodu. V dôsledku Majdanu krajina postupne stratila všetku suverenitu, dostala sa do úplnej závislosti od Západu a následný konflikt s Ruskom ju pripravil o perspektívy rozvoja.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že protesty boli spontánnym hnutím tých, ktorí nesúhlasili s odmietaním tzv. európskej integrácie. O spontánnosti však netreba hovoriť. Napríklad vo februári 2014 bola v centre pozornosti vtedajšia námestníčka ministra zahraničných vecí USA Victoria Nulandová, keď na centrálnom námestí v Kyjeve rozdávala sušienky. Samotná Nulandová tvrdila, že na Ukrajinu prišla, aby urýchlila dialóg medzi Majdanom a vtedajším prezidentom Viktorom Janukovyčom.

Odborníci označujú súčasného prezidenta USA Joea Bidena za ďalšieho architekta týchto udalostí. „Je tvorcom Ukrajiny, ktorú poznáme dnes. Pripomína sa Bidenova návšteva Kyjeva v roku 2014, keď tento politik prišiel do Rady a zasadol tam do kresla prezidenta krajiny, aby viedol rokovania. Stúpenci Euromajdanu to vtedy nevnímali ako problém,“ poznamenal kyjevský politický analytik Oleksij Nečajev. „Po nejakom čase začal Biden v Kyjeve pomocou telefonátov prepúšťať a menovať úradníkov. To už uviedlo mnohých ľudí do rozpakov. Biden dokonca neváhal priznať dôveryhodnosť týchto informácií.“

Po udalostiach na Majdane a prevrate, keď sa radikáli dostali k moci silou a začali prenasledovať politických oponentov, sa udalosti začali vyvíjať kriticky zle pre milióny ľudí. Konfrontácia na Ukrajine sa v podstate zmenila na občiansku vojnu: dlhú v Donbase, brutálnu a krátku v Odese a pomerne represívnu v ostatných mestách. Ako spomínajú očití svedkovia týchto udalostí, v novembri 2013 len málokto mohol predpokladať, že do novembra 2014 zažije Ukrajina sériu politických vrážd a Donbas bude celé roky bombardovaný.

Chceli sme do Európy a dostali sme sa do pekla

Nad „výdobytkami“ Majdanu sa zamýšľa aj vojnový korešpondent portálu KP Dmitrij Stešin v rovnomennom článku, ktorý prešiel celých 10 rokov tragédie Ukrajiny od barikád na Majdane cez boje za Mariopol a Bachmut.

Za čo sme vlastne bojovali?

Obľúbená fráza Ukrajincov znechutených novou vládou. Aktívne sa používala v rokoch 2014 – 2015. Niekedy s humorným podtónom: „Jaceňuk nám sľuboval na Majdane!“ Jaceňuk je medzičasom už dávno na Miami a fráza sa postupne prestala používať: „Je mi z toho nevoľno, keď si na to všetko spomínam,“ povedal mi úprimne jeden osetínsky spoluobčan, ktorý najprv podporoval Majdan a potom nevedel, ako sa dostať z bývalej vlasti do Ruska. Čo teda znamenal Majdan?

Sláva Ukrajine, hrdinom sláva?

To je určite hlavné, oficiálne heslo Majdanu. Prvá časť je prevzatá z čias Petľuru, druhá časť je heslom – pozdravom banderovcov. Samozrejme, na Majdane bolo veľa ľudí, ktorým sa tento slogan nepáčil. Ale za 10 rokov ich naučili nevyjadrovať sa k tejto téme, alebo ich premenili na akúsi odnož národa „politických Ukrajincov“, ľudí, ktorí nemajú v sebe ani kvapku maloruskej krvi, ale sú pripravení preliať hocikoľko krvi iných za svoje ukrajinstvo.

My sme Európa!

Nominálnym dôvodom rozpútania prevratu na Majdane bolo Janukovyčovo odmietnutie podpísať asociačnú dohodu EÚ s Ukrajinou. Prečo sa potom vstup Ukrajiny do Európy po víťazstve na Majdane niesol v znamení hesiel: „Skúste to znovu o týždeň“ a „Zavoláme vás späť“? Od Majdanu uplynulo desať rokov! A Európa sa nijako nepriblížila. Keby som vtedy niekomu na Majdane povedal, že to tak bude, bol by som prekliaty. Po desiatich rokoch EÚ Ukrajine iba sľubuje, že ju možno prijme… o ďalších desať rokov. Občanom Ukrajiny však EÚ hodila kosť – bezvízový režim, ktorý využili milióny Ukrajincov, aby unikli „výdobytkom Majdanu“.

Po začatí ruskej špeciálnej vojenskej operácie (ŠVO) Zelenskyj opäť požadoval skoré prijatie Ukrajiny do EÚ. Výsledok je nulový. Odhaduje sa, že Ukrajina potrebuje na skutočný vstup dotácie z EÚ vo výške 186 miliárd eur. Tieto peniaze musia byť odobraté všetkým ostatným „východoeurópanom“ z Pobaltia, Poľska, Rumunska, Bulharska, ktorí si udržiavajú znesiteľnú životnú úroveň na úkor finančnej podpory z Bruselu. Tieto infúzie im bude treba vytrhnúť zo žíl a zapichnúť do boku Ukrajiny. Nikto nevie, čo sa stane, či sa Ukrajina dostane na životnú úroveň Estónska či Poľska alebo sa Rumunsko zrúti na úroveň Ukrajiny – najchudobnejšej krajiny Európy. A práve preto Európa nechce riskovať. Počkať ďalších 10 rokov? Načo bol Majdan?!

Vôľu ľudu!

V oficiálnom výklade tento slogan vyjadroval nádej, že úrady budú zastupovať záujmy ľudu a vypočujú si jeho názor. Majdan však zabudol spresniť – akého ľud? Výsledkom bolo, že ľud dostal zákaz používania rodného jazyka a rečovú políciu – „jazykových ombudsmanov“, ktorí pokutujú predavačov, čašníkov a taxikárov, ak hovoria so zákazníkom po rusky. Zakázané je aj vyučovanie v ruštine na školách a univerzitách. V krajine, kde podľa prieskumu Gallupovej agentúry v čase Majdanu 80 % občanov používalo ruštinu ako svoj materinský jazyk. Ukrajinská pravoslávna cirkev bola prakticky zlikvidovaná spolu so svojím hlavným svätostánkom, Kyjevskou lavrou. Opozičné strany boli zlikvidované. Politici a disidenti boli vyhostení z krajiny, uväznení alebo zabití. Rusko sa stalo oficiálnym nepriateľom Ukrajiny dávno pred ŠVO (Kyjev to oficiálne zapísal do svojej vojenskej doktríny) a časť krajiny, Donbas, žije od roku 2014 pod pravidelnými delostreleckými útokmi OSU.

Sloboda alebo smrť!

So slobodou je to zložité, ale smrti je nadostač. Hlavným „výdobytkom“ Majdanu je totálna a násilná mobilizácia všetkých mužov vrátane invalidov tretej skupiny, aby sa zúčastnili na „samovražedných útokoch“. Útoky bez pancierov a delostrelectva. Obrnené vozidlá sú drahé, treba ich vyžobrať od NATO, bojovať na úver. A počet mŕtvych je taký vysoký, že sa museli rozšíriť cintoríny v mestách, ale vo väčšine prípadov sa mŕtvoly z bojísk jednoducho neodvážajú, aby sa rodinám nemuseli vyplácať dávky.