„Sme jediná krajina na svete, ktorá nevie zorganizovať predčasné voľby, lebo to vraj nemáme napísané v ústave,” Reagoval Fico deň po tom, čo Zuzana Čaputová ohlásila vypísanie referenda na 21. januára 2023 a zároveň upozornil, že prezidentka naďalej marí referendum tým, že ho vyhlásila na termín, ktorý nebude nikomu vyhovovať. Referendum je podľa neho legitímnou cestou a je potrebné, aby bolo v ústave uvedené, že sa dá rokovať o predčasných voľbách.

Prezidentka na svoju obhajobu uviedla, že jej tento termín odporučil odbor volieb, referenda a politických strán Ministerstva vnútra SR ako najskorší možný. A ako uviedla na sociálnej sieti: “Najneskorší termín referenda, na ktorý som ho mohla podľa ústavných lehôt vyhlásiť, bol 12. február. Jediné termíny, ktoré teda na konanie sa referenda ešte pripadali do úvahy, boli 28. január, 4. február a 11. február. Som zvedavá na diskusiu, v čom by boli tieto termíny lepšie. V počasí asi ťažko.”

Aj keď viacerí odborníci už vopred upozorňujú, že vyškrtnutím druhej otázky Ústavným súdom, ktorá sa mala objaviť na referendovom hlasovacom lístku v znení: „Súhlasíte s tým, že vláda má bezodkladne podať demisiu?” atraktivita referendovej témy poklesne a mnohých potenciálnych voličov môže odradiť aj fakt, že zmeny v ústave nenastanú hneď, ale sa tomu udeje až v budúcnosti, politológ Radoslav Štefančík sám priznáva, že: „Volič dostane príležitosť, aby sa vyjadril k tomu, či je prostredníctvom ľudového hlasovania možné skracovať volebné obdobie. Minimálne v tomto kontexte to teda možno vnímať ako určitý posun smerom dopredu.”

Napriek chmúrnym prognózam viacerých odborníkov o slabej účasti na deviatom referende, môže jeho iniciátor Robert Fico spolu s ostatnými opozičnými stranami pri správne cielenej, vysvetľujúcej a dostatočne mobilizujúcej kampani  prekvapiť. Ak strana Smer správne vyargumentuje neustále tvrdenia o zbytočne vyhodených peniazoch, o akejsi volebnej kampani, ci strachu z prešetrovania káuz jeho nominantov, ktoré zaznievajú z úst predstaviteľov terajšej koalície a majú za cieľ  zneistiť potencionálnych voličov a poukázať na irelevantnosť celého plebiscitu, výrazne zvýši svoje šance na úspech.

V tejto súvislosti je preto priam nutné zaoberať sa aj genézou a výsledkami dvoch referend, ktoré na Slovensku prebehli v roku 1998 a 2000. Práve ony by sa totiž mohli stať míľnikmi na ceste k deviatemu referendu.

Cesta k Mečiarovmu referendu o neprivatizácii strategických podnikov, ktoré sa konalo v roku 1997 bola pomerne krátka. Vládnemu hnutiu HZDS sa za dva mesiace podarilo vyzbierať až 600 000 podpisov, čomu napomohlo aj veľmi dobré načasovanie celej akcie keďže sa blížili parlamentné voľby. K skorému vyzbieraniu podpisov prispel aj vhodne zvolený výber referendovej tematiky, keďže v tej dobe boli ekonomické otázky vnímane spoločnosťou ako jedny z najdôležitejších, nevynímajúc pri tom agendu silnej pozície štátu. Voliči v osobitnej miestnosti určenej na referendum odpovedali na jedinú otázku:

„Ste za to, aby Národná rada Slovenskej republiky prijala ústavný zákon, ktorým sa zakáže privatizácia týchto strategických podnikov:

1. Západoslovenské energetické závody, š.p. Bratislava,

2. Stredoslovenské energetické závody, š.p. Žilina,

3. Východoslovenské energetické závody, š.p. Košice,

4. Slovenský plynárenský priemysel, š.p. Bratislava,

5. Slovenské elektrárne, a.s. Bratislava,

6. Transpetrol, a.s. Bratislava?

Aj keď sa HZDS podarilo zvýšiť volebné kvórum v referende tým, že ho spojilo s volebným hlasovaním do NR SR, nakoniec nebolo platné, keďže sa ho zúčastnilo 44% voličov, z ktorých sa 80,5 percenta vyslovila za zákaz privatizácie. Hlavnou príčinou neplatnosti referenda bola nezvládnutá referendová kampaň. HZDS z nej totiž taktne vycúvalo s to kvôli nezvládnutému predaju vtedajšej Slovenskej poisťovne, čoho sa veľmi silno chytila opozícia. Keďže referendová kampaň HZDS postupne slabla, argumenty vtedajšej opozície o zbytočnosti referenda na tému privatizácie strategických podnikov začali naberať na váhe. Vtedajšej opozícii na čele s Mikulášom Dzurindom sa podarilo mnohých ľudí odradiť od účasti neustálym  bagatelizovaním celej témy, rečami o jeho zbytočnosti, či obviňovaním Vladimíra Mečiara, že referendum je len zásterkou na jeho volebnú kampaň a  mrhaním peňazí z verejných zdrojov.

Napriek tomu, že sa väčšina vtedajších voličov vyslovila proti privatizácii strategických podnikov, Mikuláš Dzurinda si po vyhratých voľbách neplatnosť referenda vysvetlil ako nepriamy súhlas s privatizáciou a postupne predal najdôležitejšie energetické podniky z rúk štátu do rúk zahraničných investorov.

Ak by sa tak nestalo dnes, by sa nemusela riešiť najväčšia korupčná kauzu v dejinách SR pod názvom Gorila a terajší premiér Heger by nemusel hľadať spôsoby ako znárodniť elektrinu v čase energetickej krízy, keďže štát by mal vlastné regulačné nástroje ako pomôcť vlastným občanom a podnikateľom.

Iniciátorom referenda v roku 2000 bol opäť Vladimír Mečiar, ktorý v tom čase ako líder opozície zareagoval na vyhrotenú ekonomickú situácia v krajine. Po zavedení viacerých kontroverzných ekonomických reforiem a opatrení novou Dzurindovou vládou s neblahým dopadom na občanov považoval v tej dobe Mečiar vypísanie predčasných volieb za  jediné možné východisko z krízy. Prezident Schuster sa ešte pred vyhlásením referenda rozhodol, že dá posúdiť súlad znenia referendovej otázky s Ústavou SR. K otázke: „Ste za to, aby sa NR SR uzniesla na ústavnom zákone: Volebné obdobie NR SR zvolenej v roku 1998 sa skončí dňom volieb do NR SR, ktoré sa vykonajú do 150 dní odo dňa vyhlásenia výsledkov referenda?”, sa prezident Šuster radil so siedmimi právnikmi z oblasti ústavného práva a nakoniec sa rozhodol, že neexistujú žiadne ústavné prekážky na to, aby sa referendum o predčasných voľbách nemohlo konať. Nakoniec prišlo k volebným urnám iba 20% oprávnených voličov a referendum nebolo platné. Dôvodov, ktoré k tomu viedli bolo viacero. Jedným z nich bolo opätovné nezvládnutie kampane a taktiež vymedzenie sa Vladimíra Mečiara k svojim vtedajším koaličným partnerom a nejednotný postup opozície. Voliči nadobudli pocit, že referendom sa nič nezmení a že po prípadných predčasných voľbách sa vytvorí vláda v ktorej budú okrem vtedajších opozičných strán, ktoré referendum iniciovala aj niektoré strany vtedajšej Dzurindovej koalície. Ďalším dôvodom, ktorý znížil volebné kvórum bolo aj neustále spochybňovanie ústavnosti otázky časťou právnickej obce a taktiež negatívne vyjadrenia niektorých  predstaviteľov EÚ, ktoré toto referendum pokladali za prvok možnej politickej nestability.

Napriek tomu, že Slovensko zatiaľ nemá príliš dobré skúsenosti s vysokou účasťou na referendách, ktoré sú priamym nástrojom demokracie a hlboko korešpondujú s tvrdením v našej ústave, že moc pochádza od občana, je načase to zmeniť.

Ak Slovensko 21. januára nezahlasuje, prípadne odignoruje referendum zarobí si na poriadny problém. Dostať sa do područia politikov, ktorí nereflektujú na sociálne problémy občanov na celé štyri roky bez možnosti ich akýmkoľvek spôsobom odvolať  je tou najhoršou vyhliadkou pre každého občana Slovenskej republiky. Nehovoriac o tom, že pri slabej účasti, Slováci de facto podpíšu politikom  bianco šek s tým, že majú minimálne na štyri roky zaistenú budúcnosť vo forme istoty vysokého platu a obrovských výhod vyplývajúcich z ich funkcií a to je ešte horšia vyhliadka pre občanov ako tá predošlá.

Mario Micenko