Vieru v Boha preciťujú srdcom i rozumom.  Knižku Západ verzus Východ možno pokojne považovať za  bibliu nášho duchovného dedičstva.  Známe slová Po ovocí ich poznáte skvele charakterizujú autorov a uvádzajú do siene výnimočných osobností Slovenska. Navyše jeden z autorov, Augustín Marián Húska, bol jedným z tímu politikov zakladajúcich druhú Slovenskú republiku. Ak si porovnáme jeho myšlienkové pochody so súčasnými politikmi, nemôžeme nevidieť  priepastný rozdiel v intelektuálnej úrovni a chápaní zodpovednosti za štát. Nech sa globalisti a ich domáci pomáhači usilujú akokoľvek národ ponížiť, ba dokonca aj zničiť, znevážiť ľudí realizujúcich túžby národa po samostatnosti a vlastnej národnej identite, osobnosti ako Húska, Chovan-Rehák či Vnuk ukazujú cestu. Nie  autostrády smerujúce odnikiaľ nikam, ale cesty vinúce sa našou najstaršou históriou cez dnešok do budúcnosti.

„V knihe sme stručne popísali prevažne strastiplnú cestu lokálneho, regionálneho, protoslovenského a slovenského spoločenstva v priestore a čase a ukázali sme na nich pôsobenie zákonitostí, ktoré mali podobný priebeh aj v našich stredoeurópskych, európskych, hemisférnych a svetových prostrediach“, uvádzajú autori v závere publikácie. Poukazujú na skutočnosť, že „radikálni hegemóni prechádzajú od psychologickej ´studenej´ a ´horúcej´ vojny k asymetrickým vojnám, ktoré teraz u ´stratégov´ ( v skutočnosti „podpaľačov vojny“) nesú názov ´hybridné vojny´. Ten istý trend nastúpil nielen politický marketing, ale aj biznisový korporačný marketing“. Autori tieto praktiky nielen odhalili, ale vedecky zdôvodnili ich existenciu i ako sa proti nim brániť.

Knižka Západ verzus Východ poskytuje kyslík v atmosfére beznádeje. Ukazuje cestu ako vzdorovať falošným kresťanským prorokom. „Terajšie kresťanstvo je už v zovretí hegemonistického novopohanstva, a tak slovenské kresťanstvo mäkkým lavírovaním pomáha svetovému kresťanstvu vzdorovať jeho konzumistickému vytunelovaniu“, odkazujú autori knižky. Ale tento odkaz treba aj naplniť. A to nie je vôbec ľahké „v zovretí novopahanstva“. Pretože navyše  je pravdou, „že slovenský duchovnotvorný a štátotvorný potenciál nemá dosť síl, aby vytesnil všetky ´piate kolóny´ jeho neprajníkov“.  

Slovensko chutí

Autori veľmi precízne a dôsledne zmapovali príčiny i dôsledky pravekého uzurpačného apetítu. Poloha Slovenska a jeho prírodné zdroje odjakživa vzbudzovali apetít. Uvedomujeme si to?  „Máme málo prečítanú noosféru (sféru myslenia) a jej prepojenie na ostatné sféry bytia. Kniha je teda skratkovitým popisom vývoja prastarých sfér s novšími sférami bytia, a to preto, aby sme plnšie pochopili príčiny a následky žičlivého a rivalizujúceho bytia v správaní sa ľudí a v ich ovládaní.“  Azda prvýkrát sú v knihe použité výsledky vedeckého bádania v súčinnosti sociálnych, prírodných, spoločenských a duchovných vied na evolučný vývoj slovenského živlu až po jeho súčasnosť.

Autori diela upozorňujú slovenskú verejnosť na radikálne elity sveta, ktoré „stále pestujú svoj barbarský atavizmus mocibažnosti, sú si vedomé toho, že skutočnými odporcami ich kozmokratizmu sú nositelia slobodného a žičlivého kresťanského étosu a nositelia patriotického štátneho étosu (v našom prípade slovenského štátneho étosu).  Radikáli si dobre uvedomujú, že ich  spoločnou prekážkou svetovlády sú pokojamilovné kresťanstvo a pokojamilovné národné štáty.“ Tieto myšlienky odkrývajú i falošnú úlohu slovenských služobníkov, či  už politikov alebo  aktivistov s krycím názvom  kresťanskídemokrati. Dávajú možnosť spoznať, ako sa na Slovensku etablovali nekresťanskí votrelci do štruktúr riadenia štátu a rozvinuli túto činnosť cez množstvo mimovládnych organizácií do obludných rozmerov. V súčasnosti sme svedkami organizovania množstva konferencií, diskusných podujatí, aktivít v parlamente i mimo neho smerujúcich k podnecovaniu konfliktov a v konečnom dôsledku k zničeniu idey kresťanského bratstva a „koexistenčnej žičlivosti národných štátov“.  Ba až po zánik štátnosti.

Dnes  vedie istá časť opozície tvrdý boj proti zakladateľom štátu z roku 1993. On je tu latentný od prevratu v roku 1989 a smeroval proti nositeľom myšlienok slovenskej samostatnosti. Vtedy aktivisti ako Iveta Radičová organizovali petície za zachovanie spoločného štátu Čechov a Slovákov. Súčasná hystéria vyvolávaná poslancom NR SR Jánom Budajom (OĽaNO-NOVA) už nenecháva nikoho na pochybách, že nejde o Mečiarovu amnestiu, ale o „očistenie sa od ľudí“, ktorí boli pri založení štátu.  A „treba sa dostať ďalej (než len zrušiť amnestie), tí ľudia žijú medzi nami“ , otvorene vyzýva Budaj.

Majdan na obzore

Knižka obsahuje aj okolnosti vzniku druhej Slovenskej republiky a problémy, ktoré ju sprevádzali. Húska ako jeden z kreátorov samostatného štátu odhaľuje ťažkosti, ktoré musela vtedajšia politická garnitúra zdolávať. Slovenským čitateľom odporúča, „aby  si prečítali znenia ultimátnych memoránd MMF a SB, čo chŕlili na prvú vládu osamostatneného Slovenska, v ktorých bohorovne tvrdili, že ak sa slovenské osamostatnenie (1993) nebude riadiť ich radami,  tak do troch mesiacov sa nová slovenská mena viac ako stopercentne znehodnotí a vyvolá superinfláciu, o niekoľko mesiacov nebude mať SR na výplaty verejných zamestnancov a pre absolútny nedostatok zásoby tvrdých mien úplne stratí solventnosť…“ Takto vítal radikálny výkvet Západu novú republiku v srdci Európy. Aktuálne aktivity okolo tzv. Mečiarovej amnestie iba potvrdzujú záujem svetových hegemónov o nastolenie konfliktov a rozklad štátu. Podobnosť s vývojom na Ukrajine nie je náhodná.

Húska konštatuje: „Máme trpkú skúsenosť, že po zrútení totality v Česko-Slovensku boli reaktivované centrály demokratických strán kontaminované doktrínou, že legitímne emancipačné hnutia musia považovať vlastenecké sebaurčujúce ciele za politické tabu. Tak sa napríklad na Slovensku stalo, že rodiace sa kresťanské hnutie (KDH), ktoré sľubovalo nielen duchovno-mravnú, ale aj sebaurčujúcu obrodu, v oboch smeroch zlyhalo.“ Na inom mieste spomína, že „ŠtB dokonca navrúbľovala aj do tajnej cirkvi svoje ´volavky´ a tie všetky na diskrétny povel prešli do KDH“. Spomína prípad Daniela Lipšica, o ktorom sa vyjadril, že „vo svojich parlamentných vystúpeniach a vo funkcii ministra vnútra sa neriadil kresťanským, a už vôbec nie slovenským étosom“. Ako príklad v knihe  uverejňuje medializovaný škandál, keď ako minister vnútra dal odpočúvať svojho kádeháckeho kolegu Horta a ešte neskôr sa z kovaného kádeháka stal politik, ktorý sa čochvíľa hlásil do iných strán a takisto ich rýchlo menil“.  Išlo len o dôsledky nedorozvinutosti slovenskej synergie duchovného a národnoštátneho princípu?  

Aj v súčasnosti sa aktivizujú sily, ktoré si hovoria kresťanské. Napríklad Nadácia Antona Tunegu. Na jednom z podujatí tejto nadácie zazneli názory na modernú kresťanskú demokraciu, ktoré takmer nič nemali spoločné s kresťanstvom.  Už len skutočnosť, že sa na ňom zúčastnil a aktívne prejavil Grigorij Mesežnikov, hovorí o kvalite kresťanského základu tohto spoločenstva. Na inom diskusnom fóre išlo o budúcnosť Európskej únie. Hoci niekoľkokrát zaznelo spojenie kresťansko-demokratické, v konečnom dôsledku sa diskusia viedla v požadovanom, politicko-korektnom  smere: naďalej pokračovať v nastúpenom trende. A ako je známe, ten presadzuje gender ideológiu a multikulturizmus. Dokonca v diskusii odznela požiadavka, že Slovensko by malo prijať kritiku EÚ, lebo v imigračnej politike je málo solidárne.  

Sme tu 30 tisíc rokov

Húska pomocou poznatkov DNA v knižke tvrdí, že terajšie slovenské populácie vykazujú 84 percent zhodnej genetickej výbavy s obyvateľmi spred 29 až 30 tisíc rokov. Ozrejmuje, ako sa v priebehu vekov  dostávali do závislosti dobyvateľov. „Intaktná staroslovenská identita Hornej zeme a veľkej časti Dolnej zeme bola katastroficky narušená až tatárskym (mongolským) vpádom a úplnou porážkou uhorských vojsk vrátane smrti svetských i cirkevných nobilít na rieke Sale“, uvádzajú autori. A podľa nich „konečnú ranu dostali staroslovenskí autochtónni tureckým vpádom“. Podotýkajú, že „v kontexte trvalého islamského expanzionizmu možno súčasnú infiltráciu moslimských ilegálnych votrelcov v hávoch trpiacich utečencov považovať za tretí pokus o islamizáciu Európy“. Poukazujú však aj na skutočnosť, že práve v období, keď sa osmanský sultanát pokúsil o východnú verziu islamizácie Európy aj korumpovaním uhorskej šľachty „sa zrodila vôľa maďarskej šľachty homogenizovať uhorský priestor ako maďarský a tak zradiť svätoštefanský princíp mnohonárodnej vlasti“.

Zaujímavou kapitolou knihy sú nové poznatky vedy o historických cykloch zápasu svetlých síl rozkvetu s temnými silami rozkladu v globálnych a slovenských podmienkach. Kto iní než Slováci vedia svoje o deformovaní dejín. Vedeli to aj starí Rimania a s obľubou opakovali porekadlo: „Dejiny, teda to, čo sa stalo, nezmení nik. Ani bohovia, iba historici.“

Autori v knihe publikujú cenné svedectvá o súperení Východu a Západu. Podľa autorov západné štáty fungujú podľa známeho Disraeliho sloganu o britských záujmoch, že Británia nikdy nemala ani nemá stálych spojencov, iba stále britské záujmy. Upozorňujú svetovú umiernenú verejnosť, aby sa starala o demaskovanie podlých plánov. Lebo tak, ako sa Lenin zaviazal Nemecku v 20. rokoch minulého storočia za finančnú a zbrojnú pomoc, že vyvedie Rusko z prvej svetovej vojny a to odovzdá najúrodnejšie územia (černozeme) ruského impéria Nemecku,  nedávno G. Friedman povedal, že USA nevypovedia Rusku vojnu hneď, ale budú ho stále škrtiť a zraňovať malými vojnami a ekonomickými sankciami. To, že sa Čína zo dňa na deň stáva významnejšou mocnosťou nie je náhoda. Už 500 rokov pred naším letopočtom čínsky cisár Sun-C radil svojím nástupcom: „Rozkladajte všetko, čo je v krajine nepriateľa dobré. Zapleťte zástupcov vládnucich vrstiev do zločinných podnikov, podkopávajte aj ináč ich postavenie a vážnosť, vydávajte ich napospas verejnému opovrhovaniu spoluobčanov. Využívajte spoluprácu aj tých najhnusnejších ľudí. Zasievajte nejednotu a hádky medzi občanmi. Povzbudzujte mladých proti starým. Znehodnocujte staré tradície a idoly. Buďte veľkodušní v ponúkaní a daroch, aby ste mohli kúpiť správnych komplicov, nešetrite sľubmi ani peniazmi, pretože to prináša vysoké úroky.“ Kto si lepšie osvojil rady čínskeho cisára, Východ alebo Západ,  sa dá celkom dobre identifikovať. Ukrajina môže slúžiť ako školský príklad použitia doktríny čínskeho cisára.

Čo povedali o sebe: – Autori sa cítia byť deti Božie, kresťania, „pápeženci“, humanisti, altruisti, Európania, Stredoeurópania, Slováci, pacifisti, uzmierovatelia, samaritáni a „ponaučitelia“.  – Čo dodať? Kto má úprimný záujem nájsť sa v súčasnom labyrinte záujmových sfér, knižka ponúka skvelé sprievodcovské služby.  

Eva Zelenayová

Recenzia bola uverejnená aj na SNN.