Môj profil 
Predplatné
Rafaj aj na základe množstva príbehov politických väzňov, ktoré osobne spoznal, hovorí, že s ich príbehmi sa nezhoduje ten, ktorý prezentovala prezidentka. Podľa tých, čo jej prejav písali premostila na politických väzňov, ktorí vraj „bojovali za svoju slobodu“ a tak sa „zaslúžili o našu slobodu“.
Rafaj je však presvedčený, že každý individuálny odpor bol za všetkých, za zmenu režimu alebo zlepšenie pomerov, pre národ a spoločnosť.
„A tak sa zamýšľam ešte raz o výročí 17. novembra, lebo doobeda som bol pri inom pamätníku s úplne iným príbehom, posolstvom, aj ľuďmi. Jedno mesto a dve miesta, ktoré patria k 17. novembru – centrálny Pamätník popraveným a umučeným politickým väzňom komunizmu na cintoríne Vrakuňa v Bratislave a pamätník Brána slobody na sútoku Dunaja a Moravy pri Devíne,” píše Rafaj v príspevku na sociálnej sieti.
Kým prvý pamätník pripomína antikomunistický odboj, mučenie, väznenie, prenasledovanie ľudí za ich vieru, názory, presvedčenie. Ten druhý je venovaný ľuďom, ktorí z totality radšej utekali práve za svojou osobnou slobodou a prosperitou na Západ. „Ten prvý sa viaže k morálnej sile, odvahe, statočnosti zotrvať a byť na strane pravdy a spravodlivosti; ten druhý je symbol úteku, zanechania vlasti, často aj rodiny… Iste, pohraničiari museli strieľať na narušiteľa hraníc z akejkoľvek strany,“ vysvetľuje.
Pre neho osobne je medzi nimi ale obrovský a morálne kvalitatívne odlišný rozdiel. „Preto sa čudujem hlave štátu aj „demokratickým“ papalášom, ktorí tam chodia rečniť, čomu vlastne vzdávajú hold? Prezidentka sa totálne sekla a mal som pocit, že zemepisne, historicky aj morálne zablúdila. Pri všetkej úcte a odvahe opustiť rodisko, priateľov, rodinu... klaňať sa úteku, zbabelosti alebo zúfalstvu opustiť problémy, to chce priam propagandistický talent… Ak sa naši ústavní činitelia neklaňali priamo Západu… Ale tu sa už prestávam čudovať. Pripomína to súčasný negatívny trend politické nadšenie elít k útekom ľudí z rovníkového kontinentu do Európy za lepším životom a po druhé je to politický symbol glorifikujúceho Západu.“
Oba tieto symboly sú ale pre súčasný mainstream a jeho ideológie prioritné. Preto by sa nemal pád totalitného režimu oslavovať niekde pri brehu, kde ľudia naivne skúšali preplávať vodu na druhú stranu hranice, uviedol Rafaj.
„Pre mňa je táto politická glorifikácia úteku urážkou všetkých statočných ľudí, ktorí tu ostali a vzdorovali, aj keď sa neuplatnili v kariére, nevyštudovali školu, na ktorú mali, alebo ich vyhodili z tej školy alebo práce, ale mali nezlomnú vôľu, čisté svedomie a rovnú chrbticu, súc gniavenú ťažkým osudom. Tieto morálne zbrane lámali železnú oponu, aj berlínsky múr,“ dodal s tým, že dnes vládne rovnaký záujem propagandy prepisovať príbehy a udalosti ako pred rokom 89.
Rafaj tiež nechápe, prečo sa Budaj prihováral „obetiam“, ktoré ležia alebo majú pamätník úplne niekde inde. „Asi preto, že na tom cintoríne leží aj dr. Jozef Tiso, alebo že siluetu pamätníka tvorí kríž, ktorý posvätil pápež Ján Pavol II. pri prvej návšteve Slovenska, kedy pobozkal slovenskú zem a pod ktorým slúžil vo Vajnoroch aj omšu pred trištvrte miliónom ľudí a dnes liberálne frčí sekularizmus, bojujúci proti stereotypom?”
“Vidím, že v niektorých hlavách sa zastavil čas a tieto hlavy nás chcú niekam „posunúť“? Možno nie nelogická otázka aj na šéfov V-štvorky: keby všetci Česi a Slováci ušli za hranice, za slobodou, na Západ, kto by robil vlastne tú nežnú revolúciu?,“ pýta sa v závere.
Tatiana Stará
.JPG)
