Bratislava 17. decembra 2019 (HSP/Foto:Archív Rafael Rafaj)

Spustil sa nebezpečný trend – množia sa nám prenasledované osoby. Ako predstaviteľ bývalých politických väzňov komunistickej totality¹⁾  a zároveň novinár nemôžem uveriť, že tu máme opäť režim, ktorý súdi ľudí za názor a potláča  slobodu prejavu

Nie za „rozvracanie republiky“, ani  za „hanobenie predstaviteľa štátu“, ale kvôli iným deliktom – slobode slova! Bývalí politickí väzni upozorňovali na to, čo je dnes štandard: Bez slobody slova nie je demokracia. Tá nie je ustálená, ale sa vyvíja a musí si obhájiť svoje postavenie v každej generácii, ktorá si ju musí osvojiť a pochopiť, nie ju zdediť ako dogmu či poučku.  Sloboda slova patrí medzi základné práva. Tie sú postavené zásadne na individuálnom, nie na kolektívnom princípe.²⁾ Preto demokracia odmieta aj kolektívnu vinu. Ak historická elita Slovákov a národní dejatelia vyjadrili v minulosti, ktorej prostredie nepoznáme, dobové názory na židovských spoluobčanov podľa hyperbolických premostení, a ak niektorí z dejateľov zozbierali v národe aforizmy ako usadenú empirickú skúsenosť (napr. Zátureckého Slovenské príslovia, porekadlá a úslovia), potom mocenská justičná autorita Špecializovaného súdu uznala s publicistom Rostasom vinným aj celý slovenský národ.

Bič na slobodu prejavu

Logicky sa kontroverzný verdikt de fakto vzťahuje aj na pôvodcov myšlienok, ktoré šéfredaktor slobodného časopisu len citoval. To znamená, že v Pezinku odsúdili aj Štúra, Hurbana, Hodžu, Vajanského, Pietora, Mateja Bella, Kollára, Kmeťa, a ďalších velikánov národa, literatúry a vedy o ktorých sa deti učia v škole. Prípad Rostas (2019) pripomína prípad Pietor (1898) z uhorského žalára národov. Čo sa  stalo pred 120 rokmi? V Budapešti rovnako odsúdili novinára a národného dejateľa Ambra Pietora za dva články³⁾ na osem mesiacov väzenia a 600 zlatých pokuty a na náhradu trov súdu. Pietor však len uverejnil, podobne ako Rostas, myšlienky  niekoho iného. Išlo o Eduarda Kováča, ktorý mal byť podľa vtedajších brachiálnych zákonov braný na zodpovednosť. Ako to videla národná tlač?   „…Štátny fiškus to uznať nechcel a zažaloval redaktora. Porota vyslovila, že v inkriminovaných článkoch obsažené je búrenie proti triede (proti židom) a proti maďarskej národnosti a redaktor Ambro Pietor je vinný…“  Zvláštna zhoda náhod. Akurát sme sa posunuli o dve storočia ďalej, do vlastného štátu a do režimu demokracie. Alebo máme déja vu?

Rozsudky na politickú objednávku

Účelové zdôvodnenia o vine a treste nespĺňajú právnické, ale skôr politické kritériá, vrátane princípov politickej korektnosti, preto ide o politické procesy, ktoré sme tu mali v 50.rokoch minulého storočia počas besnenia totalitného režimu. V mene ochrany ideológie a proletariátu režim páchal v mene republiky justičné zločiny. Obete, ktoré väzenie a režim diktatúry so zločineckou ideológiou a praxou prežili, boli nakoniec súdne rehabilitované (1990). Žiaľ, skutoční páchatelia justičných zločinov, zverstiev a predstavy o dokonalej spoločnosti ostali bez viny. Tento „nežný“ signál deformoval celú spoločnosť. Dnes sa ukazuje, že exemplárne nepotrestanie angažovaných verejných činiteľov, prokurátorov, vyšetrovateľov, eštebákov, dozorcov, sudcov a ideológov totalitného režimu, čo sliedili, prenasledovali, vraždili, mučili, zastrašovali a súdili v mene očakávania mocenských elít deformovalo aj orgány, ktorých úlohou má byť ochrana ústavnosti a demokracie. Ďalším nebezpečným poznatkom a dedičstvom minulosti je, že nová ideologická omladina si osvojuje rovnako nové zvrhlé ideologické konštrukty, ale aj zločinecké metódy ako starí boľševici.

Každé zlo je na niečo dobré

Toto sa muselo stať, aby sa to zvrátilo, pokiaľ je ešte čas. Rostas aj tak nakoniec uspeje na Európskom súde pre ľudské práva (ESĽP) – pokiaľ by aj na Najvyššom súde natrafil na ďalšieho angažovaného sudcu a ten by rozsudok potvrdil…  ESĽS sa totiž riadi precedensom. Výklad článku 10, ktorý garantuje slobodu slova v prípade Hendsyde vs. kráľovstvo Veľkej Británie sa jednoznačne a výlučne postavil  ešte v roku 1976 za slobodu slova v jej vzťahu k upevňovaniu demokracie. A to je presne prípad Rostasa – novinára a slobodného vyhľadávania, šírenia a publikovania myšlienok. Podľa nálezu Ústavného súdu (II. ÚS 174/2017) „obmedzenie slobody prejavu je v demokratickej spoločnosti výnimkou, ktorú je navyše potrebné interpretovať reštriktívne a je možné ju ospravedlniť iba kvalifikovanými okolnosťami“.

Ústavný súd Slovenskej republiky v inom náleze sp. zn. III. ÚS 385/2012 z 21. januára 2014 aj v duchu judikatúry ESĽP doplnil verdikt aj do precedensov slovenského právneho poriadku. Ide o konštatovanie, že sloboda prejavu vo všetkých štátoch vybudovaných na demokratických princípoch predstavuje jeden zo základných pilierov demokracie a uplatňuje sa nielen vo vzťahu k informáciám a myšlienkam, ktoré sú prijímané priaznivo, resp. sú pokladané za neškodné či neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva, čo je dané požiadavkami pluralizmu, znášanlivosti a otvorenosti, bez ktorých nemožno hovoriť o demokratickej spoločnosti!

Súd v Pezinku však zrejme vôbec nezohľadnil ani názor Európskeho súdu, ani Ústavného súdu SR, ani teóriu vzťahu slobody slova a demokracie, pretože to je v tomto prípade ten najdôležitejší element. Teória hľadania pravdy⁴⁾ je najbližšie k stanovisku ESĽP. Vychádza z „trhu ideí“, čo tvorí základ pluralitnej demokracie. Dnes však ideologickí fanatici z tretieho sektora, médií a akademickej obce pluralitnú demokraciu zatracujú a zavádzajú akýsi apendix „liberálnej demokracie“. Paradoxne v čase vybičovaných emócií a polarizácie spoločnosti  súd uplatnil opačnú taktiku ako by si vyžadovala situácia aj Teória spoločenskej stability. Podľa nej sloboda prejavu predstavuje dôležitý ventil uvoľňovania napätia v spoločnosti mierumilovnou formou. Násilné potlačenie slobody prejavu podľa tejto teórie môže viesť až k revolúcii. No, zdá sa, že našim sudcom stačia sibyloviny a namiesto spoločenskej stability siahnu po spoločenskej objednávke aktivistov tretieho sektora na potrestanie ich vnútorného nepriateľa.  Dúfajme, že sa nedožijeme ďalších recidív z Uhorska ako napríklad odsúdenia dvadsiatich ôsmich Slovákov banskobystrickým súdom začiatkom roku 1900 len za to, že 24. júna 1898 privítali na martinskej železničnej stanici odsúdeného Ambra Pietra, ktorého deň predtým odsúdil pešťbudínsky tlačový súd pre „poburovanie proti národnostiam“. Mimochodom Vajanský vtedy po odvolaní vyfasoval namiesto štrnásť dní päť mesiacov! Národ a slobodu treba predsa zastrašiť aj v Uhorsku, aj v liberálnej demokraci…

Signál občanom na aktivovanie Čl.32?

Takže podľa logiky a výkladu ústavného súdu, po verdikte Špecializovaného súdu, ktorý sa odklonil od tohto výkladu k rešpektovaniu slobody slova „nemožno už hovoriť o demokratickej spoločnosti“ na Slovensku. Ukazuje sa, že najväčšou hrozbou pre demokraciu a slobodu slova sú samozvaní „strážcovia“ demokracie, ktorí si sprivatizovali aj celú ľudskoprávnu agendu a tendenčný výklad práv a slobôd. Navyše sú v mene ochrany demokracie ochotní ju znásilniť v jej panenskom stave slobody slova, prejavu a názoru. Ak sa niekto cíti dotknutý niekoho slobodou slova má mať individuálne právo obrátiť sa v občiansko-právnom,  nie v trestnom konaní na súd, preukázať, čím sa šíriteľ myšlienky konkrétne dotkol jeho osobnej integrity, dobrého mena alebo povesti a skutočne nezávislý (nie „špecializovaný“ a angažovaný) sudca má rozhodnúť o prípadnej vine a odškodnení.

Hon na čarodejnice

To, čo predvádzajú naše justičné orgány v ostatnom čase je stredoveký pohon na čarodejnice, ktorý končí nie upálením, ale sofistikovanou likvidáciou slobodných občanov a ich slobodných názorov, vrátane zavádzania kolektívnej viny a zrušenia prezumpcie neviny. To je obzvlášť nebezpečný jav, na ktorý by mali zvrchovaní občania – vlastníci skutočnej moci v štáte operatívne a primerane reagovať. Minimálne eliminovaním nositeľov vendety voči slobode slova v najbližších voľbách. O ktoré strany ide, predsa všetci vedia… Najlepším liekom je stále prevencia. Ak by sa nenašiel dostatok triezvo, kriticky a múdro uvažujúcich ľudí a moc by predsa len uchopili subjekty volajúce po drastickom obmedzení slobody slova, prejavu a názoru, potom by slobodným občanom ostal už len ústavný článok 32: „Občania majú právo postaviť sa na odpor proti každému, kto by odstraňoval demokratický poriadok základných ľudských práv a slobôd uvedených v tejto ústave, ak činnosť ústavných orgánov a účinné použitie zákonných prostriedkov sú znemožnené“.

Tobôž, ak demokraciu a slobodu slova likvidujú opäť súdne orgány, hoci by ich mali chrániť.

Rafael Rafaj, publicista, novinár, mediálny analytik; kandiduje vo voľbách za SNS z 50. miesta

• autor je podpredseda Politických väzňov Zväzu protikomunistického odboja – III.odboj, (PV ZPKO)
• s „kolektivizáciou“ menšinových práv sme zvádzali boj aj na medzinárodnom fóre v súvislosti s iredentistickými aktivitami maďarskej menšiny v polovici 90.rokov
• články Ambra Pietora: „Otrokárstvo hore i dolu“ (č. 159 „N. N.“ dto 15. júla 1897) o štrajku tehlárov v Budíne a „Paralysa progressiva“ (č. 100 dto 3. mája 1897), v ktorom bola výzva pre slovenské obce, aby si nedali pomaďarčiť názvy
• John Stuart Mill a Karl Popper