Bratislava 12. mája (TASR/HSP/Foto:TASR)

Richard Marsina oslávil 90 rokov

Zakladateľ modernej slovenskej historiografie a jeden z najväčších znalcov dejín stredoveku na našom území profesor Richard Marsina zásadne odmieta myšlienku, že v prípade stredoveku nemožno hovoriť o Slovensku, ale len o Uhorsku. Ten, kto také niečo tvrdí, podľa Marsinu jednoducho nepozná dejiny. Svoje znalosti, opierajúce sa o desaťročia vedeckého výskumu, profesor Marsina stále prezentuje študentom histórie na Trnavskej univerzite.

A to aj napriek tomu, že 4. mája oslávil už 90 rokov. Svoju vitalitu dokazuje nielen bystrým umom, ale aj fyzickou kondíciou. Takže, ak si môže zvoliť medzi výťahom alebo cestou po schodoch, vyberie si to druhé. V seriáli TASR Osobnosti: tváre, myšlienky priznal, že je tak trochu aj nútený mať dobrú kondíciu. Býva totiž na treťom poschodí v dome, ktorý nemá výťah.

-Dovoľte, aby sa aj TASR pripojila ku gratulantom a zaželala vám všetko najlepšie k vášmu krásnemu jubileu. Čo si vy osobne najviac želáte k 90-tke?-

V tomto veku určite to, aby som bol zdravý, aby ma nenapadla vážna choroba a ja som mohol ďalej pracovať, pretože, keď človek nemôže pracovať, podľa mojej mienky, život nemá zmysel.

-Váš – na roky i na aktivity – bohatý život sa začal v Šahách, hoci vaša rodina na južnom Slovensku korene nemá.-

To bolo tak, že keď som sa narodil, môj otec bol notárom, takzvaným obvodným notárom pre okolie, dediny v okolí Šiah. Ale keď som mal dva roky, presťahovali sme sa do Žiliny, odkiaľ boli obaja rodičia. Môj otec mal predkov v Žiline dokázateľne od 16. storočia, predkovia mojej mamy prišli do Žiliny pred prvou svetovou vojnou.

-Práve Žilina, kde ste prežili mladosť, je jedným z troch dôležitých miest vovašom živote. Okrem nej je to Bratislava, kde ste prežili väčšinu svojho života, a tiež Trnava, kde pôsobíte posledných dvadsať rokov ako pedagóg na tamojšej univerzite. Ku ktorému z týchto miest, ak sa to dá povedať, máte najväčší citový vzťah?-

Či mi uveríte alebo nie, najbližší vzťah mám k mestu, v ktorom som vyrastal – k Žiline, hoci tam som žil dvadsať rokov a v Bratislave žijem cez 60 rokov. No stále sa cítim ako Žilinčan…

-Chodievate ešte do Žiliny?-

Samozrejme, niekoľkokrát do roka sa tam zastavím, mám tam ešte sestru, ktorá je o poldruha roka odo mňa mladšia.

-Podľa toho, čo hovoríte, sa mi zdá, že vy máte zrejme dlhovekosť v rodine…-

Ťažko povedať. Napríklad môj otec pochádzal zo šiestich detí, pričom traja sa dožili len o čosi viac ako 70 rokov. Ale je pravda, že ďalší traja súrodenci sa tešili zo života aj po deväťdesiatke.-

-Vy ste sa k nim pridali. Čomu za to vďačíte a aký je váš recept na to, že aj v tomto veku ste taký vitálny?-

Priznám sa, že neviem. V živote som sa totiž nikdy neusiloval robiť nič mimoriadne, aby som sa dožil vysokého veku. Ani som extrémne nešportoval, ani som sa špeciálne nestravoval. Žil som iba normálny život s vedomím a hlavnou zásadou, že všetko je treba robiť s mierou.

-Čo vás doviedlo k histórii?-

V tých mladších rokoch života som si vôbec nemyslel, že budem historik, myslel som si, že budem architekt alebo stavebný inžinier, no záľubu k histórii som získal, keď som bol 14 až 15-ročný. Vypožičiaval som si veľa kníh z mestskej knižnice v Žiline a uvedomil som si zrazu, že viem veľa o českých dejinách, uhorských – maďarských dejinách, no veľmi málo viem o slovenských dejinách, chýbalo mi naozaj obsažné dielo o dejinách Slovenska. Tak tam začala moja túžba objavovať históriu Slovenska, najmä obdobie od Veľkej Moravy do 18. storočia, toto obdobie slovenských dejín vo vtedy dostupnej literatúre úplne chýbalo. A tak som chcel urobiť niečo, čo by to naplnilo.

-Vy ste ale najskôr začali študovať medicínu, prečo sa z vás nestal lekár?-

Bol som poslušný syn, rodina chcela zo mňa mať lekára, ja som teda poslúchol a prvé dva roky ešte počas vojny som študoval na Lekárskej fakulte. Potom prišiel koniec vojny, zmenili sa pomery a ja som sa vzbúril, zapísal som sa na Filozofickú fakultu a začal študovať históriu. Z medicíny mi dokonca uznali dva semestre a tak som Filozofickú fakultu vyštudoval za čosi viac ako tri roky.

-Prečo ste sa ako historik zamerali práve na stredovek?-

Keď som sa oboznamoval so slovenskou históriou ako študent, zistil som, že máme ako-tak zmapovanú Veľkú Moravu i obdobie od 18. storočia, a preto ma priťahovalo to stredoveké medziobdobie. Napokon, aj na škole, keď som robil diplomovú, teda v tom čase štátnu prácu, som robil prácu o vzniku Žiliny a to bolo práve obdobie stredoveku. V štúdiu stredoveku som kontinuálne pokračoval aj v mestskom archíve v Bratislave, ktoré bolo mojím prvým pracoviskom. Tam som sa venoval mestským dejinám v stredoveku, začal som napríklad materiálmi o Univerzite (neskôr Academia) Istropolitana. V stredoveku som ostal aj pri začiatkoch pôsobenia v Historickom ústave SAV, kde som pracoval na Slovenskom diplomatári – študovaní listinných materiálov, stredovekých prameňov k dejinám Slovenska.

-Pri práci na tomto diele, ktoré je vašou najväčšou a najdôležitejšou vedeckou prácou, ste preštudovali všetky dostupné písomné pramene o histórii Slovenska. Laik by povedal, že listovanie v papieroch musí byť nudné. Historik sa na to ale pozerá inak. Skúste nám priblížiť, čím to bolo pre vás inšpirujúce?-

Určite ma inšpirovala myšlienka, že keď budeme podrobnejšie študovať listinné materiály, nájdeme mnoho nových informácií o histórii Slovenska. Našli sme ich, no priznám, nebolo ich až tak veľa, ako sme si mysleli. No inšpirujúca bola tá práca už len tým, že sme tak vlastne zakladali slovenskú historiografiu, so systematicky vydávanými prameňmi, syntézami, bibliografiou – to sa práve za mojej generácie dialo a dopĺňalo.

-Aký je to pocit, keď objavíte nový fakt pri študovaní archívnej listiny?-

Nebol som taký, že som naháňal senzácie, že by som sa hneď vystatoval, čo som objavil. Bral som to tak, že som našiel novú tehličku k poznaniu histórie. Môžeme ale napríklad spomenúť, že som mal ako prvý v rukách najstaršiu listinu o Košiciach, z roku 1230, ktorá bola v archíve v Budapešti. Tú ale publikoval napokon ako prvý profesor Varsík, ktorý pripravoval prácu Osídlenie Košickej kotliny. Boli sme vtedy spolu v Budapešti a tak som ho na to upozornil. Ale nie je dôležité, kto to publikuje ako prvý, ale to, aby sa to urobilo seriózne, kriticky, aby to bolo prínosom pre slovenskú historiografiu.

-Už ste spomenuli, že ste po škole začali pracovať ako archivár, najprv to bol Archív hlavného mesta Bratislavy, potom Pôdohospodársky archív a napokon Štátny slovenský ústredný archív. Pracovníkom archívu ste sa stali aj preto, že ste nemohli pôsobiť na univerzite, keďže ste neboli členom Komunistickej strany. Ako si na tieto časy spomínate?-

V archívoch som pracoval 13 rokov a dodnes to neľutujem. Ani vtedy som to neľutoval, lebo som vedel, že aj to je prínosná práca pre slovenskú historiografiu. Pri tej príležitosti môžem spomenúť napríklad prácu v Pôdohospodárskom archíve, kde sme sa mali starať o tzv. konfiškáty. A to boli nielen pôdy a kaštiele, ale aj kultúrny majetok, ktorý sa v tých kaštieľoch nachádzal. Práve s týmito archívmi sme pracovali a ako prví sme podrobnejšie zmapovali, aké kultúrne bohatstvo na Slovensku v tomto prostredí máme.

-Vráťme sa k tomu stredoveku. Vy asi nebudete zástancom názoru, že v dejinách to oproti antike či renesančnému obrodeniu bola doba temna…-

Ja sa na to tak nepozerám. Nemôžeme sa na stredovekú spoločnosť pozerať zhora. Ľudia v stredoveku nemohli za to, že ich limitované prírodovedné znalosti predurčovali ich skreslené predstavy o svete a prírode. Nie je pravda, že s nástupom novoveku sa to všetko prevrátilo. Viete, každá doba si myslí o sebe, že sme ten vrchol. Ale to je len preto, že sme poslední v rámci toho vývinu. A ešte k antike… Ono, my sa učíme o antickej demokracii. Málo sa však zdôrazňuje, že antická demokracia bola len pre slobodných, väčšinu spoločnosti v starovekom Grécku ale tvorili otroci. To nebola demokracia, ako ju vnímame my. Tá vznikla až vtedy, keď si ľudstvo uvedomilo, že máme spoločný pôvod, spoločné základy. A to je práve zásluha kresťanstva. Veď kresťanstvo hlása, že všetci ľudia sú “dietkami božími”, všetci sú si pred Bohom rovní. A keďže mala cirkev v stredoveku také postavenie, aké mala, stredovek prispel k vnímaniu rovnocennosti medzi ľuďmi.

-Nemrzí vás to, že slovenské dejiny sú súčasťou uhorských dejín, že, tak ako Česi, nemôžeme hovoriť vyslovene o slovenskom stredoveku?-

Z toho štátoprávneho hľadiska je to tak, no na druhej strane si musíme byť vedomí toho, že my tu jestvujeme od 8. storočia a že odvtedy existuje kompaktné územie obývané našimi predkami. Je preto smiešne, ak niekto hovorí, že Slováci môžu hovoriť o Slovensku len od roku 1918. Akoby to záležalo len od štátnej organizácie… Veď aj Kurdistan je v troch súčasných štátoch, no o Kurdoch sa hovorí aj v súvislosti s obdobím spred tisíc rokov. Je smiešne, keď niekto hlása názor, že v prípade stredoveku sa nesmie hovoriť o Slovensku, ale len o Uhorsku, ak si uvedomíme, že napríklad v Žiline v roku 1381 sa viedli spory medzi mešťanmi, ktoré kráľ Ľudovít I. vyriešil tým, že vydal listinu o tom, že v mestskej rade majú byť paritne zastúpení Slováci i Nemci. Alebo ak si uvedomíme, že sa v 18. storočí viedli spory o tom, či právo na zemianske výsady majú okrem Maďarov aj Slováci a že ešte aj maďarské pramene napríklad uvádzajú spor z Trenčína, kde malo byť trenčianskym zemanom odopreté šľachtické právo, lebo sú potomkami porobeného Svätoplukovho ľudu.

-Aj na toto môžete vo svojich prednáškach poukazovať študentom histórie na Trnavskej univerzite, kde stále aktívne pôsobíte. Raz ste spomenuli, že súčasní študenti sú na rozdiel od vašich študentských čias menší realisti. Že viera v ich schopnosti niekedy nemá opodstatnený základ.-

Áno, niekedy to naozaj platí, ale zasa nechcem to zovšeobecňovať, lebo v každej generácii, aj medzi študentmi, sa nájdu šikovnejší, lepší i tí menej schopní. Ale to, čo je pravda, je fakt, že napríklad v našom odbore majú študenti, prichádzajúci na vysokú školu, vo všeobecnosti horšiu jazykovú prípravu, než sme mali my. Jazyky, ktoré sú pre historika ohromne dôležité, vo väčšine prípadov nemajú zvládnuté na takej úrovni, na akej sme ich museli už pred vstupom na vysokú školu zvládnuť my. A tak sa stáva, že to, čo sme my ovládali už na strednej škole, oni musia dobiehať na vysokej.

-Svojim študentom hovoríte, že sa dejiny vyvíjajú. Ako to môžeme vysvetliť?-

Takisto ako sa vyvíja ľudská spoločnosť, tak sa vyvíjajú aj dejiny. Dejiny sa nemôžu opakovať: Ak teda chceme porovnávať súčasnú etapu dejín s tou predchádzajúcou, musíme mať na zreteli fakt, že súčasnosť sa deje už za iných okolností a podmienok, ktoré sú spôsobené hospodárskym a technickým vývojom.

-Napriek tomu, čo ste povedali, aj vy uznávate istú analógiu v dejinách, neustály kolobeh spájania sa menších útvarov do väčších celkov i rozpad veľkých spoločenstiev na menšie časti. Ako v tejto súvislosti hľadíte na Európsku úniu a jej budúcnosť?-

Určite nie som zástancom myšlienky jednotného európskeho národa, ja presadzujem myšlienku francúzskeho štátnika Charlesa de Gaulla o Európe národov. Som presvedčený, že čím viac bude Európa pamätať na tento odkaz, bude trvalejšou. Druhá vec je však fiškálna stránka a otázka hospodárskej vyrovnanosti jednotlivých štátov. Nie je v poriadku, aby boli medzi štátmi také veľké rozdiely. Veď si len zoberte rozdiel medzi platom učiteľa v Kitsee a Jarovciach, teda v dedinách vzdialených od seba naozaj pár kilometrov. A pritom povojnové Československo bolo na tom lepšie ako susedné Rakúsko. Keď nad tým tak rozmýšľam, musím si spomenúť, ako sme sa v roku 1948 pri ceste do Viedne zastavili s autobusom v Hainburgu. K autobusu dobehli deti a čakali, že im niečo dáme. O 15 rokov sa to celé obrátilo a stále je to horšie. Čím sme tak zaostali, je však otázka pre ekonómov, nie pre mňa.

-Tak nám teda prezraďte, o čo by sa v európskom spoločenstve mali usilovať Slováci a Slovensko?-

Práve o to, aby sa usilovali dosiahnuť úroveň tých, ktorí sú na tom lepšie. Aby napríklad medzi nami a Rakúšanmi v rámci produktivity práce i kúpyschopnosti obyvateľstva to bolo vyrovnané, alebo aspoň takmer vyrovnané. Nie som za to, aby sme sa snažili za každú cenu stať sa nejakým lídrom, ktorého treba nasledovať. Podľa mňa je dôležité, aby sme sa hlavne rovnocenne zaradili do európskej spoločnosti.