Drahí bratia a sestry, dobrý večer!

Ďakujem vám za vaše vrelé privítanie. Je to pekné byť tu! Je krásne oslavovať, lebo nás to robí viac ľuďmi a viac kresťanmi. Pomáha nám to tiež vzájomne zdieľať radosť z vedomia, že nás Ježiš miluje, že nás sprevádza na ceste životom a že nás každý deň viac priťahuje k sebe.

Pri každej rodinnej oslave je cítiť prítomnosť každého jej člena: otcov, matiek, starých rodičov, vnukov a vnučiek, tiet a strýkov, sesterníc a bratrancov, tých, čo nemohli prísť i tých, čo žijú príliš ďaleko, všetkých. Dnes sme sa v Dubline stretli pri rodinnej oslave na poďakovanie Bohu za to, čím sme: jednou rodinou v Kristovi, rozšírenou po celom svete. Cirkev je rodinou Božích detí. Rodinou, v ktorej sa radujeme s tými, čo sa radujú, a kde plačeme spolu s tými, čo trpia alebo sa cítia byť zrazení životom na kolená k zemi. Rodinou, kde sa staráme o každého, lebo krstom nás Boh, náš Otec, všetkých urobil svojimi deťmi. Preto stále povzbudzujem rodičov k tomu, aby svoje deti dali pokrstiť hneď ako sa to dá, aby sa tak stali súčasťou veľkej Božej rodiny. Na oslavu potrebujeme pozývať všetkých, aj malé dieťa! A preto ho treba včas pokrstiť. A je tu ešte jedna vec: ak je už maličké dieťa pokrstené, vstupuje do jeho srdca Duch Svätý. Urobme si porovnanie: je tu nepokrstené dieťa, ktorého rodičia hovoria: „Nie, až keď vyrastie“, a je tu dieťa pokrstené, s Duchom Svätým vo svojom vnútri: toto je silnejšie, pretože má vo vnútri silu Ducha Svätého!

Vy, drahé rodiny, tvoríte prevažnú väčšinu Božieho ľudu. Ako by asi Cirkev vyzerala bez vás? Cirkev sôch, Cirkev osamelých ľudí… A na pomoc uvedomiť si krásu a dôležitosť rodiny, s jej svetlými i tienistými stránkami, bola napísaná exhortácia Amoris laetitia o radosti z lásky a prial som si, aby téma tohto svetového stretnutia rodín bola „Evanjelium rodiny, radosť pre svet“. Boh túži po tom, aby sa každá rodina stala majákom vyžarujúcim do sveta radosť svojej lásky. Čo to znamená? Znamená to, že ako tí, čo sme sa stretli s Božou zachraňujúcou láskou, sa slovami i bez nich pokúšame prejavovať ju malými činmi láskavosti v rutine každodennosti i v tých najjednoduchších chvíľach počas bežného dňa.

A ako sa toto nazýva? Toto sa volá svätosť. Rád hovorím o svätých „z vedľajších dverí“, o všetkých tých bežných ľuďoch, ktorí sú odrazom Božej prítomnosti v živote a v dejinách sveta (porov. Apoštolská exhortácia Gaudete et exsultate, 6-7). Povolanie k láske a k svätosti nie je niečo, čo by bolo vyhradené iba pre pár vyvolených, nie. I dnes, ak sa dokážeme pozerať očami, to môžeme rozpoznať okolo nás. Je potichu prítomné v srdciach všetkých tých rodín, ktoré prejavujú lásku, odpustenie, milosrdenstvo, akonáhle vidia, že ju niekto potrebuje, a robia to v tichosti, bez vytrubovania. Evanjelium rodiny je skutočnou radosťou pre svet, pretože je v našich rodinách prítomný Ježiš; on tam prebýva v jednoduchosti a chudobe, ako to robil už v dome Svätej rodiny z Nazareta.

Kresťanské manželstvo a rodinný život je možné pochopiť v celej ich kráse a príťažlivosti len ak sú zakotvené v láske Boha, ktorý nás stvoril na svoj obraz preto, aby sme ho, ako ikony jeho lásky a svätosti oslavovali vo svete. Otec a mama, starý otec a stará mama, deti a vnúčatá: všetci, všetci sme povolaní k tomu, aby sme v rodine nachádzali naplnenie tejto lásky. Nech nám Božia milosť každý deň pomáha žiť ako jedno srdce a jedna duša. Aj svokrám a nevestám! Nikto nehovorí, že je to ľahké, vy to viete lepšie než ja. Je to ako pripraviť čaj: je ľahké nechať zovrieť vodu, ale dobrá šálka čaju si vyžaduje čas a trpezlivosť; potrebuje svoj čas na vylúhovanie! Tak i Ježiš nás deň za dňom zohrieva svojou láskou takým spôsobom, aby ňou mohlo preniknúť celé naše bytie. Z pokladnice svojho svätého Srdca na nás vylieva milosť, ktorú potrebujeme na uzdravenie našich zranení a otvorenie našej mysle a sŕdc, aby sme boli schopní počúvať, chápať a vzájomne si odpúšťať.

Práve sme mohli počuť svedectvá Felicité, Isaaca a Ghislaina, ktorí pochádzajú z Burkina Faso. Rozprávali nám dojímavý príbeh o odpustení v rodine. Básnik hovorí, že „mýliť sa je ľudské, odpúšťať je božské“. A je to skutočne pravda: vedieť odpúšťať je špeciálnym darom od Boha, ktorý uzdravuje naše rany a robí nás bližšími k sebe navzájom i k nemu samému. Malé a jednoduché prejavy odpustenia, obnovované každý deň, sú základom, na ktorom sa buduje pevný rodinný život kresťanov. Nútia nás k tomu, aby sme prekonávali našu pýchu, odmeranosť a rozpaky zmieriť sa. Toľkokrát sa vzájomne pohneváme a chceme sa zmieriť, ale nevieme ako. Máme rozpaky, keď sa ideme zmieriť, ale chceme to urobiť. Nie je to obtiažne. Je to ľahké. Venuj jedno pohladenie, a takto prichádza pokoj!

Skutočne rád hovorím, že v rodinách sa potrebujeme naučiť hovoriť tri slová – ty, [Ghislain], si ich povedal: „prepáč“, „prosím“ a „ďakujem“. Tri slová. Aké to boli slová? Všetci: [Sorry, please, thank you!] Ešte raz! […] Nepočujem! [Prepáč, prosím, ďakujem!] Vďaka!

Ak sa doma pohádaš, uisti sa, že, skôr ako pôjdeš spať, si poprosil o prepáčenie a že si povedal, že ťa to mrzí. Prv než sa deň skončí, zmierte sa. A viete prečo je potrebné zmieriť sa prv než sa uzavrie deň? Pretože ak sa nezmieriš, tá „studená vojna“ na druhý deň je veľmi nebezpečná. Dajte si pozor na „studenú vojnu“ v rodine! Nuž, azda si neraz nazlostený a si v pokušení ísť spať do inej izby, sám a odlúčený; ak sa takto cítiš, jednoducho zaklop na dvere a povedz: „Prosím, môžem vstúpiť?“ Všetko, čo potrebuješ, je iba jeden pohľad, bozk, nežné slová… a všetko bude zas ako predtým! Hovorím to preto, lebo ak sa to v rodinách bude diať takto, potom dokážu prežiť. Neexistuje dokonalá rodina; ale bez zvyku odpúšťať si rodina rastie nezdravo a postupne sa rúca.

Odpúšťať znamená darovať niečo zo samých seba. Ježiš nám vždy odpúšťa. Silou jeho odpustenia i my môžeme odpúšťať iným, ak to skutočne chceme. Nie je to vlastne to, o čo prosíme, keď sa modlíme Otče náš? Deti sa naučia odpúšťať, keď vidia, že si ich rodičia navzájom odpúšťajú. Ak to pochopíme, môžeme doceniť veľkosť Ježišovho učenia o vernosti v manželstve. Ďaleko od toho, že by išlo len o akúsi zákonnú povinnosť, je to skôr silný prísľub vernosti samého Boha svojmu slovu a bezhraničnej milosti. Ježiš Kristus umrel za nás, aby sme si mohli odpúšťať a navzájom sa vždy uzmieriť. Týmto spôsobom môžeme, ako jednotlivci a rodiny, pochopiť pravdu slov sv. Pavla: všetko pominie, ale „láska nikdy nezanikne“ (1 Kor 13,8).

Ďakujem vám, Nisha a Ted, za vaše svedectvá z Indie, kde vyučujete vaše deti k tomu, ako byť skutočnou rodinou. Pomohli ste nám pochopiť, že sociálne médiá nemusia byť nevyhnutne problémom pre rodiny, ale môžu prispieť k budovaniu „siete“ priateľstiev, solidarity a vzájomnej podpory. Rodiny sa môžu vzájomne spojiť cez internet a čerpať z toho výhody. Sociálne médiá môžu byť nápomocné, ak sa používajú s mierou a rozvahou. Napríklad vy, čo sa zúčastňujete na tomto svetovom stretnutí rodín, tvoríte istú duchovnú „sieť“, sieť priateľstva; a sociálne médiá vám môžu pomôcť tieto vzťahy udržiavať a rozširovať ich aj smerom k iným rodinám do každej časti sveta. Je však dôležité, aby sa tieto prostriedky nikdy nestali hrozbou pravej siete vzťahov z mäsa a kostí, aby nás neuväznili do virtuálnej reality a neizolovali nás tak od konkrétnych vzťahov, ktoré nás podnecujú vydávať zo seba to najlepšie v spoločenstve s ostatnými. Možno že príbeh Teda a Nishe môže všetkým rodinám pomôcť v tom, že sa spýtajú, či nemajú obmedziť čas, ktorý trávia používaním týchto technológií, a či naopak nemajú tráviť viac kvalitného času medzi sebou a s Bohom. Ale keď príliš veľa používaš sociálne médiá, „vchádzaš na orbitu, na obežnú dráhu“. Keď je rodina za stolom a namiesto toho, aby sa rozprávali, každý má mobil a je pripojený niekam mimo, je „na orbite“, toto je nebezpečné. Prečo? Pretože ťa to oddeľuje od konkrétnosti rodiny a privádza ťa to k „šumivému“ životu, bez konzistencie. Buďte na toto pozorní. Pamätajte na príbeh Teda a Nishe, ktorí nás učia správne používať sociálne médiá.

Od Enassy a Sarmaada [pozn. manželia z Iraku] sme počuli, ako môžu byť láska a viera v rodine prameňom sily a pokoja aj uprostred násilia a ničenia, spôsobených vojnou a prenasledovaním. Ich príbeh nám pripomína tragické situácie, ktoré dennodenne zažívajú mnohé rodiny, prinútené opúšťať svoje domovy, aby našli istotou a mier. Ale Enass a Sarmaad nám tiež ukázali, ako, počnúc od vlastnej rodiny a tiež zásluhou solidarity zo strany množstva iných rodín, môže byť život znovu vybudovaný a nádej zasa obnovená. Túto podporu sme mohli sledovať vo videu od Rammyho a jeho brata Meelada, v ktorom Rammy vyjadril hlbokú vďačnosť za povzbudenie a pomoc, ktorých sa ich rodinám dostalo od mnohých iných kresťanských rodín na celom svete, a ktoré im tak umožnili, aby sa mohli vrátiť do svojej dediny. V každej spoločnosti rodiny vytvárajú mier, lebo vyučujú láske, prijatiu a odpusteniu, tým najlepším liekom na nenávisť, predsudky a pomstu, ktoré sú jedom pre životy jednotlivcov i komunít.

Ako nás učí istý skvelý írsky kňaz, „rodina, ktorá sa spolu modlí, i spolu zostane“, a bude vyžarovať pokoj. Takáto rodina môže byť zvláštnym spôsobom podporou pre iné rodiny, ktoré v pokoji nežijú. Po smrti duchovného otca Ganniho sa Enass, Sarmaad a ich rodiny rozhodli dať prednosť odpusteniu a zmiereniu pred nenávisťou a hnevom. Vo svetle kríža videli, že zlo možno poraziť iba dobrom a nenávisť možno prekonať iba odpustením. Takmer neuveriteľným spôsobom boli schopní nájsť pokoj v Kristovej láske, v láske, ktorá robí všetko novým. Tento pokoj dnes večer zdieľajú s nami.

Modlili sa. Modlitba, spoločne sa modliť. Kým som počúval zbor, videl som tam jednu mamu, ktorá učila svojho syna ako sa prežehnať. Pýtam sa vás: učíte vaše deti ako sa prežehnať? Áno alebo nie? [Áno!] Alebo ich učíte urobiť niečo takéto [urobí rýchle gesto], čomu nikto nerozumie? Je veľmi dôležité, aby sa deti už odmalička naučili dobre sa prežehnať – je to prvé Krédo, ktorému sa naučia – Verím v Otca i Syna a Ducha Svätého. V tento večer, ešte pred tým, ako pôjdete spať, vy rodičia položte si otázku: učím moje deti dobre sa prežehnať? Rozmýšľajte o tom, je to na vás!

Kristova láska, ktorá všetko obnovuje, je to, čo robí možným manželstvo a manželskú lásku, ktoré sa vyznačujú vernosťou, nerozlučiteľnosťou, jednotou a otvorenosťou k životu. Takto to vidíme vo 4. kapitole Amoris laetitia. Takúto lásku sme mohli vidieť u Mary a Damiána a v ich rodine s desiatimi deťmi. Opýtam sa vás [Mary a Damián]: hnevajú vás niekedy vaše deti? Veru, taký je život. Je však pekné mať desať detí. Ďakujem vám. Vďaka za vaše slová a vaše svedectvo lásky a viery! Zažili ste, ako Božia láska dokáže úplne zmeniť váš život a požehnať vás radosťou z nádhernej rodiny. Povedali ste nám, že úprimnosť je kľúčovou vo vašom rodinnom živote. Z vášho rozprávania sme pochopili, ako je dôležité neustále prichádzať k tomu zdroju pravdy a lásky, čo dokáže zmeniť naše životy. Kto ním je? Ježiš, ktorý začal svoje verejné účinkovanie práve na svadobnej hostine. Tam, v Káne Galilejskej, premenil vodu na nové a dobré víno, čím umožnil, aby mohla radostná oslava naďalej veľkolepo pokračovať.

Nuž, pomysleli ste na to, čo by sa bolo stalo, ak by to Ježiš neurobil? Napadlo vám, aké je nepekné ukončiť svadobnú hostinu len s vodou? Je to strašné! Panna Mária to pochopila a povedala Synovi: „Nemajú vína“. A Ježiš pochopil, že len s vodou by sa oslava skončila zle. Tak je to i s manželskou láskou. Nové víno začína dozrievať už počas obdobia zásnub – nevyhnutného, no prechodného – a naplno dozrieva počas manželského života vo vzájomnom darovaní sa, ktoré manželom umožní, aby sa z dvoch stalo „jedno telo“. A tiež aby si otvorili srdcia voči tým, čo potrebujú lásku, najmä voči tým, čo sú sami, opustení, slabí, a veľmi zraniteľní, ktorí sú často vyradení na okraj kultúrou zbavovania sa (skartovania). Táto kultúra, ktorú dnes zažívame, všetko skartuje: vyhadzuje všetko, čo nie je na osoh, skartuje deti, pretože nám vadia, skartuje starých ľudí, pretože nie sú užitoční… Jedine láska nás zachráni od tejto kultúry skartovania.

Rodiny sú všade na svete povolané, aby stále rástli a napredovali, a to i uprostred ťažkostí a napriek obmedzeniam, práve tak, ako to robili predošlé generácie. Všetci sme súčasťou jednej veľkej reťaze rodín, ktorá siaha až k počiatku čias. Naše rodiny sú živé pokladnice pamäti, lebo deti sa raz stanú rodičmi a potom starými rodičmi. Z rodín získavame svoju identitu, hodnoty a vieru. Videli sme to u Alda a Marissy, ktorí sú manželmi viac ako päťdesiat rokov. Ich manželstvo je monumentom lásky a vernosti! Ich vnúčatá ich držia stále mladými; ich dom je plný radosti, šťastia a tanca. Bolo pekné vidieť [vo videu] starú mamu, ako vnúčence učí tancovať! Ich vzájomná láska je Božím darom, darom, ktorý s radosťou odovzdávajú ďalej svojím deťom a vnúčatám.

Spoločnosť – a teraz dobre počúvajte – taká spoločnosť, ktorá si neváži starých rodičov je spoločnosťou bez budúcnosti. Cirkev, ktorej neleží na srdci spojenectvo medzi generáciami, skončí, lebo jej bude chýbať to, na čom skutočne záleží, láska. Naši starí rodičia nás učia, aký význam má manželská a rodičovská láska. Oni sami vyrástli v rodine a zažili lásku, ktorá je medzi synmi a dcérami, bratmi a sestrami. Práve preto tvoria pokladnicu skúseností a múdrosti pre nové generácie. Je veľkou chybou nepýtať sa starých rodičov na ich zážitky či myslieť si, že rozprávanie sa s nimi je stratou času. V súvislosti s tým chcem poďakovať Missy za jej svedectvo. Povedala nám, že medzi kočovníkmi je rodina vždy zdrojom sily a solidarity. Jej svedectvo nám pripomína, že v Božom dome je miesto pri stole pre všetkých. Nikto nesmie byť vylúčený; naša láska a naša pozornosť voči druhým je tu pre všetkých.

Je už neskoro a vy ste unavení! Ja tiež! No dovoľte, aby som vám povedať ešte poslednú vec. Vy, rodiny, ste nádejou Cirkvi a sveta! Boh, Otec, Syn a Duch Svätý, stvorili ľudstvo na svoj obraz a podobu, aby mohlo participovať na jeho láske, aby sa stalo rodinou rodín a aby sa tešilo z pokoja, ktorý môže udeliť iba On. Vaším svedectvom o Evanjeliu môžete Bohu pomáhať uskutočňovať jeho sen. Môžete prispievať k tomu, aby si boli všetky Božie deti k sebe bližšie, aby tak rástli v jednote a učili sa, čo pre celý svet znamená žiť v mieri ako jedna veľká rodina. Z tohto dôvodu som túžil udeliť každému z vás výtlačok exhortácie Amoris laetitia, pripravená počas dvoch synod o rodine a napísaná preto, aby bola určitým sprievodcom ako žiť s radosťou Evanjelium rodiny. Nech je vám všetkým Panna Mária, naša Matka, Kráľovná rodín a Kráľovná pokoja, podporou na ceste životom, v láske a radosti!

A teraz, na záver tohto nášho večera, sa pomodlíme modlitbu tohto stretnutia rodín. Všetci sa spoločne pomodlíme oficiálnu modlitbu Svetového stretnutia rodín:

Boh, Otec náš, sme bratmi a sestrami v Ježišovi tvojom Synovi, jedna rodina, v Duchu tvojej lásky. Požehnaj nás radosťou lásky. Sprav nás trpezlivými a láskavými, nežnými a veľkorysými s otvoreným srdcom pre núdznych. Pomôž nám žiť tvoje odpustenie a pokoj, ochraňuj všetky rodiny svojou milujúcou starostlivosťou, zvlášť tie, za ktoré sa teraz modlíme:

Upevni našu vieru, posilni našu nádej, zachovaj nás v bezpečí tvojej lásky, daj, aby sme boli vždy vďační za dar života, o ktorý sa delíme, o to ťa prosíme, skrze Ježiša nášho Pána, Amen.

Mária, matka a sprievodkyňa naša, oroduj za nás. Svätý Jozef, otec a ochranca, oroduj za nás. Svätí Joachim a Anna, orodujte za nás. Svätí manželia Louis a Zélie Martinovci, orodujte za nás.

[Požehnanie]

Dobrú noc a dobré sny! Dovidenia zajtra!

(Preklad: Slovenská redakcia VR)