Pri pohľade na výsledok prieskumov preferencií politických strán je už dlhší čas zaujímavá jedna vec: sú tu tri dominantné bloky s väčšími preferenciami a za nimi potom celý rad strán, ktoré majú okolo sedem percent. Je to náhoda? Samozrejme, môže byť. Ale takisto aj nemusí a na tomto výsledku sa môže odzrkadľovať aj nejaký špecifický efekt. Aký?

Kto a prečo by tým mohol niečo sledovať?

Pripusťme, že by, teoreticky, niekto mohol mať záujem tieto prieskumy ovplyvňovať. Napokon, viacerí politici tvrdia, že takéto niečo sa deje a veľmi silne by tomu nasvedčovali niektoré divoké výsledky prieskumov z uplynulých mesiacov. Pripusťme teda pracovne, že by medzi sebou mohli byť ľudia z niekoľkých agentúr, ktoré robia prieskumy, nejakým spôsobom podchytení (príslušnosťou k záujmovej skupine, finančnou motiváciou, a pod.). Skúsme pracovať s hypotézou, že by táto hra mohla mať režiséra, ktorému ide o to, aby úpravou výsledkov prieskumov dosiahol nejaký želaný cieľ.

Aký cieľ? No áno, ten cieľ je jasný: logicky by ním mohla byť jedine zmena rozmýšľania ľudí, ktorá by vyústila do zmeny ich volebného rozhodnutia a v konečnom dôsledku k inému volebnému výsledku, k vzniku vlády s iným smerovaním a politickým programom. Že je to paranoidné? Je naozaj také nelogické a príliš divoko konšpiračné v dnešných časoch, keď ruskí hekeri vraj bežne ovplyvňujú voľby amerického prezidenta, predpokladať že niekto, komu záleží na konkrétnom politickom vývoji krajiny, by mohol mať záujem použiť takúto technológiu?

Rozhoduje prelietavá mlčiaca väčšina

Aká je štruktúra voličstva na Slovensku? To je veľmi ťažká otázka, na ktorú nemajú spoľahlivé odpovede ani sofistikovaní politológovia a štáby veľkých strán. V jednej veci sa však všetci stopercentne zhodujú: veľký „balík“ voličov vo svojich preferenciách je nerozhodných, váhavých, ľahostajných. Tým, že programy väčšiny strán sú všetky viacmenej rovnaké (sľubujú, že čo nefunguje, bude fungovať, kto kradol, už nebude kradnúť, kto nebol spravodlivo potrestaný, ten bude potrestaný, kto sa nemal dobre, ten sa už konečne bude mať dobre), títo ľahostajní voliči celkom ľahko preskakujú z jedného tábora do tábora úplne opačného.

Žiaľ, pri dlhodobom rozdelení ostatných voličov na dva-tri veľké súperiace tábory, práve títo ľahostajní ľudia s nevyhraneným svetonázorom v konečnom dôsledku rozhodujú o smerovaní krajiny. A práve touto masou, ktorá si farbu politického tábora vyberá aktuálne podľa toho, ktorá im lepšie ladí s dnešnou košeľou, práve týmito ľuďmi by ten režisér prieskumov do značnej miery mohol disponovať.

Magických sedem percent

Ako by to mohlo fungovať? Tie základné princípy sú jednoduché: ak má strana napríklad reálnych sedem percent a režisér jej bude dávať okolo päť, čo je hranica potrebná pre vstup strany do parlamentu, tak veľa voličov od nej začne utekať zo strachu, že ich hlas by mohol prepadnúť. A naopak: kto sa potáca okolo okolo piatich percent a režisér má záujem ho držať v hre, tomu prieskum výrazne pomôže, ak bude vytrvalo dostávať sedem percent.

Ak pripustíme, že hra na prieskumy má režiséra, tu vidíme, že tých približne sedem percent, to je veľmi logické číslo. Keď berieme do úvahy rozumný interval spoľahlivosti, tak sa sem v podstate zmestí výsledok od silného, vo výške takmer desiatich percent, až po katastrofu pod päťpercentnou čiarou ponoru. Teda ak by tu bol režisér, ktorý má z nejakého dôvodu záujem s prieskumom manipulovať, má má v podstate voľné ruky v rámci tohto rozsahu s výsledkami beztrestne manipulovať a stranám ľubovoľne pridávať alebo uberať, podľa potreby, a ani sa na to nemusí prísť, pretože to nebude v príkrom rozpore so štatistickou pravdepodobnosťou.

Samozrejme, manipulovať je možné aj s výsledkami tých najväčších strán, a takisto aj s výsledkami tých malých: ak by sa do parlamentnej hry snažila dostať nejaká nežiaduca strana, ktorej preferencie sú okolo dvoch-troch-štyroch percent, je tu veľmi efektívny spôsob ako ju eliminovať, keď je úplne marginalizovaná, stlačená niekam pod jedno percento a ako nepodstatná nie je vôbec zahrnutá pri sumarizácii výsledkov. A naopak, vyťahovať stranu s preferenciami blížiacimi sa výsledku 0,0, ak bude tvrdošijne uvádzaná medzi výsledkami, hoci len s dvomi-tromi percentami.

Optimalizácia je riziková: môže byť výhrou aj prehrou

Z politických táborov ten, ktorý má viac peňazí, profesionálnejšie know-how, viac sa kamaráti s médiami a má vplyvnejšieho strýčka v cudzine, vie efektívnejšie zbierať hlasy. Vie, že tie sa najlepšie vyzbierajú vtedy, keď sa produkt šije zákazníkovi na mieru, a preto mu pripraví bohatšiu, sofistikovane optimalizovanú ponuku: nie jednu stranu, ale rovno päť, v rôznych farbách a s rôznymi príchuťami, od vanilkovej až po pistáciovú. Takto si vie každý vybrať, viac voličov z tohto tábora príde k voľbám. Je to zároveň bezpečnejšie v tom, že ak jeden zo žoldnierov zlyhá, ešte sú ďalší v zálohe.

Má to však aj riziká, a tými je práve prílišná optimalizácia: pri snahe vymiesť niektorý päťpercentný kút voličstva, sa môže stať, že sa to podarí iba na 4,9 percenta. A v prípade, že sa rysuje veľmi tesný výsledok celkového zápasu medzi jedným a druhým brehom, takto môže režisérovi vyjsť nazmar úplne celá starostlivo plánovaná akcia.

Niekto by povedal, že veď to je opäť konšpirovanie, že tie sedempercentné strany nie sú jednoliata partia, hryzú sa predsa medzi sebou ako psi. Áno, to je pravda. Ale to predsa k predvolebnému predstaveniu neoddeliteľne patrí: pred voľbami treba byť v médiách a čo najviac sa vyhraňovať oproti ostatným, aby vynikla odlišnosť. A čo bude po voľbách, to je celkom iný príbeh… A napokon, čo ak režisérovi vlastne vôbec nezáleží na tom, či veslo drží Miško či Riško, a či sa pritom o veslo aj nepobijú, ale iba na tom, ktorým smerom sa bude efektívne veslovať?

Ivan Lehotský