„Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne“ (Jn 15,4). Iba vďaka jej zakoreneniu v Ježišovi Kristovi svojom zakladateľovi môže Cirkev celému svetu prinášať život a spásu. Toto zakorenenie prebieha v prvom rade cez sviatosti, ktorých centrom je Eucharistia. Sviatosti ustanovené Kristom sú  základnými piliermi Cirkvi, ktorú neustále budujú ako jeho Telo a jeho Nevestu. Hlboko s Eucharistiou je spojená sviatosť kňazskej vysviacky, skrze ktorú sa Kristus sprítomňuje v Cirkvi ako prameň jej života a konania. Kňazi sa pripodobnia Kristovi, „takže môžu konať v osobe – hlavy -Krista“  (Presbyterorum ordinis, 2).

Kristus chcel túto sviatosť prepožičať dvanástim apoštolom, ktorí boli všetci muži a tí ich tiež preniesli na iných mužov. Cirkev sa vždy cítila viazaná týmto rozhodnutím Pána, ktoré vylučuje, aby sa kňazská službe platne preniesla na ženy. Ján Pavol II. v apoštolskom liste „Ordinatio sacerdotalis“ z 22.5.1994 učil: „ … aby sa odstránila akákoľvek pochybnosť v takej veľmi dôležitej veci, týkajúcej sa samej božskej konštitúcie Cirkvi, mocou svojho úradu „posilňovať bratov“ (porov. Lk 22,32) vyhlasujem, že Cirkev nijako nemá moc udeľovať kňazskú vysviacku ženám a že toto rozhodnutie majú s definitívnou platnosťou prijať všetci veriaci Cirkvi“ (4). Kongregácia pre náuku viery v odpovedi na otázku k náuke „Ordinatio sacerdotalis“ potvrdzuje, že tu ide o pravdu, ktorá patrí k pokladu viery (depositum fidei) Cirkvi.

V tomto svetle ma napĺňa veľkou starosťou, že v niektorých krajinách počuť hlasy, ktoré definitívny charakter spomenutej náuky spochybňujú. Uvádzajú argument, že nebola definovaná ex cathedraa preto ju môže ďalší pápež alebo koncil zmeniť. Šírenie takýchto pochybností vzbudzuje veľký zmätok medzi veriacimi a to nielen vzhľadom na kňazskú vysviacku, ktorá patrí k božskej konštitúcii Cirkvi, ale aj vzhľadom na riadny učiteľský úrad, ktorý katolícku náuku môže predkladať ako neomylnú.

K prvému bodu: Čo sa týka kňazskej služby Cirkev vie, že nemožnosť vysviacky žien patrí k „substancii“ sviatosti (porovn. DH 1728). Cirkev nemá moc túto substanciu zmeniť, pretože skrze Kristom ustanovené sviatosti je ako Cirkev budovaná. Tu nejde iba o otázku disciplíny, ale náuky, pretože sa to týka štruktúry sviatostí, pôvodných miest stretávania s Kristom a odovzdávania viery. Nestojíme teda pred hranicou, ktorá by Cirkvi bránila, účinnejšie plniť jej poslanie vo svete. Keď Cirkev v tejto otázke nedokáže zasiahnuť, tak dôvod spočíva v tom, že tu zasahuje pôvodná Božia láska. On sám koná pri vysviacke kňazov, takže v Cirkvi je vždy a v každej situácii jej histórie Ježiš Kristus „ako hlavný prameň milosti“ viditeľný a účinný (pápež František, Evangelii gaudium, 104).

Vo vedomí, že túto tradíciu nemožno z poslušnosti voči Pánovi meniť, usiluje Cirkev aj o to, aby jej zmysel prehĺbila. Vôľa Ježiša Krista, Logosu, totiž nie je nikdy bez zmyslu. Kňaz koná v osobe Krista, Ženícha Cirkvi a jeho bytie muža je neodňateľným aspektom tejto sviatostnej reprezentácie (porovn. Kongregácia pre náuku viery, Inter insigniores, 5). Rozdielnosť úloh muža a ženy iste neprináša nijakú podriadenosť, ale vzájomné obohatenie. Treba pripomenúť, že dokonalým obrazom Cirkvi je Mária, Matka Pána, na ktorú sa apoštolský úrad nepreniesol. Tak je jasne viditeľné, že pôvodná reč bytia muža a ženy, ktorú Stvoriteľ vpísal do ľudského tela, bola prijatá do vykúpenia. Práve vernosť Kristovmu plánu so služobným kňazstvom preto dovoľuje špecifickú úlohu ženy v Cirkvi stále viac prehlbovať a napomáhať, pretože „ Pravda, v Pánovi nie je ani žena bez muža, ani muž bez ženy“ (1 Kor 11,11). Tak môže padnúť svetlo aj na našu kultúru, ktorá sa namáha pochopiť význam a krásu rôznosti muža a ženy, ktorá sa týka aj ich navzájom sa doplňujúceho poslania v spoločnosti.

K druhému bodu: Vyslovené pochybnosti o definitívnom charaktere „Ordinatio sacerdotalis“ majú aj závažný dopad na spôsob chápania učiteľského úradu Cirkvi. Je dôležité potvrdiť, že neomylnosť sa nevzťahuje iba na slávnostné vyhlásenia koncilu alebo pápežské definície ex cathedra, ale aj na riadny a všeobecný učiteľský úrad po celom svete roztrúsených biskupov, ak v spoločenstve medzi sebou navzájom a s pápežom katolícku náuku definitívne záväzne predkladajú. Na túto neomylnosť sa odvolával Ján Pavol II. v „Ordinatio sacerdotalis“. Nehlásal teda novú dogmu, ale aby odstránil všetky pochybnosti, autoritou Petrovho nástupcu formálnym vyhlásením potvrdil, čo riadny a všeobecný učiteľský úrad v celej histórii predkladal ako súčasť pokladu viery. Práve tento spôsob vyhlásenia zodpovedá štýlu cirkevného spoločenstva, pretože pápež nechcel konať sám, ale ako svedok, ktorý sa riadi neprerušenou a živou tradíciou. Okrem toho nikto nepoprie, že učiteľský úrad sa môže neomylne vyjadrovať k pravdám, ktoré sú nutne spojené s formálne zjaveným pokladom viery. Iba tak môže plniť svoju úlohu, zachovávať poklad viery ako svätý a verne ho vykladať.

Ďalším dôkazom úsilia, ktoré Ján Pavol II. vynaložil na preverenie tejto otázky, je predchádzajúce poradenstvo s predsedami biskupských konferencií, ktorí sa problematikou zaoberali. Všetci bez výnimky s plným presvedčením vyhlásili, že Cirkev v poslušnosti voči Pánovi nemá moc udeľovať ženám kňazskú vysviacku.

Túto náuku potvrdil aj Benedikt XVI. Pri omši svätenia olejov 5. apríla 2012 pripomenul, ako Ján Pavol II. „neodvolateľným spôsobom“ vyhlásil, že Cirkev pre vysviacku žien „nedostala moc od Pána“. Benedikt XVI. si potom položil otázku vzhľadom na tých, ktorí túto náuku neprijali: „Je neposlušnosť skutočne jednou cestou? Cítime v tom niečo z pripodobenia sa Kristovi, ktoré je predpokladom každej skutočnej obnovy, alebo či to nie je predsa len zúfalé úsilie urobiť niečo, aby sme Cirkev zmenili podľa našich želaní a predstáv?“

Pápež František k tomu tiež zaujal stanovisko. V apoštolskom liste „Evangelii  gaudium“ zdôraznil: „Kňazstvo rezervované mužom ako znak Krista Ženícha, ktorý sa daruje v Eucharistii, je jednou z otázok, ktoré sa otvárajú v diskusii, a môže sa stať príčinou konfliktu najmä vtedy, keď sa sviatostná moc príliš identifikuje s konceptom vládnutia. … Spojenie kňaza s Kristom Hlavou – a tu treba poznamenať, že práve on je hlavným zdrojom milosti – neznamená povýšenie, ktoré kňaza dvíha na vrchol všetkého. Jednotlivé úlohy v Cirkvi „neodôvodňujú nijakú nadradenosť jedných nad druhými“ (104).

Na tlačovej konferencii pri lete zo Švédska 1. novembra 2016 pápež František zdôraznil: „Vzhľadom na vysviacku žien v Katolíckej cirkvi vyslovil svätý Ján Pavol II. posledné jasné slovo a pritom zostáva.“

V našej dobe je Cirkev povolaná reagovať na mnohé výzvy našej kultúry. Na to je podstatné, aby zostávala v Ježišovi Kristovi ako ratolesti na viniči. Majster nás preto vyzýva, aby jeho slová zostávali v nás: „Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske (Jn 15,10). Iba vernosť jeho slovám, ktoré sa nepominú, nám zaručuje naše zakotvenie v Kristovi a v jeho láske. Iba prijatie jeho múdreho plánu, ktorý naberá podobu vo sviatostiach, posilňuje Cirkev v jej koreňoch, aby mohla prinášať plody pre večný život.

Luis F. Ladaria, S.J., prefekt Kongregácie pre náuku viery