Bratislava 25. októbra 2021 (HSP/Foto:Facebook, Archív)

Prinášame rozhovor s predsedom Zahraničného výboru Národnej rady SR Mariánom Kérym (Smer-SD), predovšetkým o témach spojených so zahraničnou politikou

Začal by som otázkou na protest v Rimavskej Sobote, neviem, či ste tam boli…

Áno, zúčastnil som sa osobne, aj protestu v Košiciach 1. septembra, aj na tomto nedeľňajšom v Rimavskej Sobote.

Skúste, prosím, porozprávať o Vašich dojmoch z tohto protestu a aký máte pocit, že sa situácia vyvinie ďalej, čo sa týka celkovo odporu ľudí voči tejto vláde.

Čo sa týka zhodnotenia protestu, myslím, že bol veľmi dobrý, bol dostatok ľudí, bol kultivovaný, nedošlo tam k ničomu, za čo by sme sa museli hanbiť. Myslím si, že ľudia sú naozaj veľmi frustrovaní z toho, čo sa momentálne deje. Jednak už dlho trvá tá pandémia a rôzne protipandemické opatrenia, kde sú oslabované aj základné ľudské a občianske práva a častokrát sa to deje len na základe vyhlášky úradu pána Mikasa. Vláda sa nemôže donekonečna vyhovárať na to, že tu máme pandémiu, treba riešiť reálne veci, to že nám hrozí prudké zdražovanie, zvyšovanie cien energií, plynu, elektrickej energie, tepla. Keď sa zdvihnú tieto komodity o 15-20 percent, automaticky to bude znamenať aj nárast ďalších cien, napríklad potravín alebo služieb. To znamená, mám dojem, že vláda nie je absolútne pripravená s týmto niečo robiť, ponúknuť nejaké konkrétne riešenia.

Naša politická strana viackrát zvolávala mimoriadne schôdze Národnej rady SR, chceli sme sa baviť o cenách energií. My vieme, že ceny na burze nevieme ovplyvniť, ale na druhej strane je fakt, že tá cena na burze je len 40 percent celkovej ceny elektrickej energie. Tak prečo sa pán Sulík bráni o tom  hovoriť? V dnešnej dobe výhovorky, že „lebo Fico“, „lebo Smer“ sú naozaj až smiešne. Pán redaktor, kto iný má organizovať takéto protesty, ak nie relevantná opozičná politická strana?

Pokiaľ som to správne zachytil, vy ste zvolali aj ďalší protest, ktorý má byť 17. novembra v Bratislave. Aké ďalšie aktivity ešte chystáte, čo sa týka aj tém, ktoré ste spomínali, teda zvyšovanie cien energií, potravín a tak ďalej? Akým spôsobom mienite tlačiť na vládu, aby s tým niečo robila?

Rozdelím to do dvoch rovín. Tlak ľudí, ulice, aby tlačili na vládu, aby sa nejakým spôsobom rozhýbala. Ten 17. november sme si pripomenuli aj v minulom roku, keď sme pred bustu Alexandra Dubčeka tu pred Národnou radou SR boli položiť veniec. V tomto roku si pripomíname sté výročie narodenia tejto veľkej ľavicovej osobnosti. Len tak pre zaujímavosť, ja som sa nedávno zúčastnil na veľmi peknom podujatí v Ruskej federácii, v Nižnom Novgorode. Mnohí ľudia to nevedia, že Alexander Dubček s rodinou sem prišli z kirgizského Biškeku a jeho otec pracoval v Gorkého automobilovom závode od roku 1933 do roku 1938. Dubčekovi rodičia žili v Nižnom Novgorode, mladý Alexander Dubček tam chodil do školy, bývali tam spolu s jeho bratom. Som veľmi rád, že v Parku slávy bola odhalená pamätná tabuľa tejto významnej slovenskej osobnosti našich dejín.

Čo sa týka druhej roviny, to je naša každodenná práca v Národnej rade SR, kde prichádzame s konkrétnymi opatreniami, ale žiaľ, nie sme vypočutí. Dokonca sa stáva nielen, že naše návrhy sú zamietnuté, ale vláda ani nemá chuť alebo sa bojí vôbec diskutovať o niektorých témach a vôbec nám nechce ani otvoriť niektoré schôdze Národnej rady SR. My sme limitovaní počtom hlasov v Národnej rade, ale nevzdávame sa, snažíme sa bojovať, žiaľ, výsledky sa zatiaľ pri hlasovaniach nedostavujú.

Keďže ste predsedom zahraničného výboru Národnej rady SR, ja sa Vás budem pýtať hlavne na tieto veci, ktoré sa týkajú zahraničnej politiky. Spomínali ste návštevu Ruskej federácie, na internete ste mali facebookový príspevok v súvislosti s návštevou Kazachstanu, kde ste sa stretli aj s prezidentom Kazachstanu. Už ste spomínali aktivity, ktoré súviseli s uctením si Alexandra Dubčeka, ale skúste prípadne spomenúť iné aktivity, trebárs ekonomického charakteru, ktoré ste tam riešili.

Zahraničná pracovná cesta do Kazachstanu sa uskutočnila z podnetu ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí Ivana Korčoka. Okrem toho, že sme absolvovali viacero zaujímavých bilaterálnych rokovaní, či už s prezidentom Tokajevom alebo s predsedom parlamentu, Mažilisu alebo s predsedom Senátu kazašského parlamentu, tak boli s nami aj dve desiatky slovenských podnikateľov, ktorí mali samostatný program. My sme boli slávnostne otvoriť také biznis-fórum. Samozrejme, Kazachstan je veľmi veľká krajina, s tým, že je limitovaná takými mocnosťami ako je Ruská federácia alebo Čína. Ale je zaujímavé, že čo sa týka obchodnej výmeny, tak na prvom mieste vo vzťahu s Kazachstanom nie je ani Čína, ani Ruská federácia, ale práve Európska únia. A Kazachstan je na veľmi dobrej ceste, čo sa týka implementácie mnohých demokratických myšlienok, je tu vidieť postupný progres. Som rád, že sa podpísalo aj memorandum o vzájomnej spolupráci ohľadom rozvojovej pomoci, ktoré podpísali minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Ivan Korčok, a na druhej strane to mal podpisovať jeho kazašský rezortný kolega, ale ten kvôli covidu nemohol a zastúpil ho jeho námestník.

Teraz by som prešiel aj k takej možno trochu širšej otázke, teda celkovo k zahraničnej politike, ako ju vníma strana Smer. Strana Smer bola ako vieme, dlhodobo pri moci a mala aj rezort zahraničných vecí a ja sa chcem spýtať, či to nemôže niekedy tak pôsobiť na verejnosť, že v zahraničnej politike Smeru sú ako keby dva prúdy. Jeden je možno orientovaný viac na také proeurópske smerovanie, alebo proatlantické, ktoré reprezentujú napríklad pani Beňová alebo pán Lajčák, a potom je tam ten smer, ktorý je orientovaný viac na slovenské záujmy. Keď ľudia zvonka vnímajú politiku, tak sa im to môže takto javiť, že sú tam takéto dva smery. Ako by ste to vysvetlili, je strana Smer v tomto jednotná, keď na jednej strane je u vás taká rétorika ako má pán Fico alebo pán Blaha, a na druhej strane je tam trebárs aj pani europoslankyňa Beňová?

Začnem najprv tým, že Miroslav Lajčáknikdy nebol, ani nie je členom politickej strany Smer – sociálna demokracia, ale bol poverený riadením Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí. Ja si myslím, že my v Smere máme rovnaký názor. Nikto nespochybňuje výhody členstva v Európskej únii a v Severoatlantickej aliancii, a na druhej strane, to dlhodobo opakujeme, že prečo by sme nemali mať rovnako dobré vzťahy s Ruskou federáciou, s Čínou a s ďalšími štátmi? To znamená, my keď sme boli vo vláde, tak sme sa snažili robiť politiku sebavedomú, dodržiavať medzinárodné právo a to nás vždy zdobilo a preto sme boli aj rešpektovaní. A pozrite sa napríklad na to, aký úspech dosiahlo mnoho slovenských diplomatov, v porovnaní s českými, poľskými alebo maďarskými. Miroslav Lajčák zastával vysokú pozíciu v OSN, máme pani Algayerovú, máme pána Kubiša, to znamená, to sú medzinárodne uznávaní diplomati. Ja si nespomínam na nejakého českého alebo maďarského.

A čo sa týka našej politiky, nie je to len o tom, čo by sme chceli. Veď za nami vidno, ako sme sa správali, keď sme mali možnosť riadiť a spravovať krajinu, že sme sa snažili o takú politiku, jednak vyváženú a po druhé suverénnu. My sme nezaťažovali verejnosť tým, že sme možno mali vo vnútri koalície rozdielne názory. To je najhoršie, čo dokazuje súčasná vláda, že ona je zahltená sama sebou. Riešia po prvé vnútrostranícke problémy a vnútrokoaličné problémy a potom im nezostáva čas na zmysluplnú činnosť.

Výhody Európskej únie, o tom ja nemusím rozprávať, sme od roku 2004 súčasťou Európskej únie a prevažujú výhody nad negatívami. Ale na druhej strane, aj v minulosti sme ukázali, že keď boli veci, ktoré sa nám nepáčili, ktoré išli proti nám, proti Slovensku, tak sme neboli ticho. Ja spomeniem Roberta Fica ako otvoril tému migrantov. Veď tu už pomaly Nemecko, Francúzsko mali pripravený pakt o relokácii migrantov, povinné kvóty, ale vďaka Robertovi Ficovi a Visegrádskej štvorke sa toto neuskutočnilo. Druhá významná téma, ktorú dosť často používam ako príklad, je nastolenie témy dvojakej kvality potravín. Veď predsa nie je normálne, aby sme od roku 2004 ako súčasť Európskej únie mali iné potraviny, inú kvalitu, iné zloženie ako v Nemecku, Francúzsku alebo v ďalších starých členských štátoch. Takže aj toto je výsledok toho, že sme sa nebáli niektoré veci pomenovať aj kriticky.

Mrzí ma jedna vec a to som aj povedal pánovi ministrovi viackrát na rokovaní zahraničného výboru, že ako keby sme boli braní za rozbíjačov Visegrádskej štvorky. My sme si teraz začiatkom roka pripomenuli 30. výročie založenia Visegrádskej skupiny. Vo Visegráde sa vtedy stretli vtedajší prezidenti Poľska Walesa, česko-slovenský prezident Havel a maďarský predseda vlády Antall a založila sa tým spolupráca. Potom po rozdelení Česko-Slovenska na dva samostatné štáty z toho vznikla Visegrádska štvorka, neoficiálne nazývaná – stále hovoríme o Visegrádskej skupine. A z vládnej koalície si to ako keby nikto nevšimol, toto 30. výročie! S kolegom Blanárom, pánom podpredsedom Národnej rady, sme potom podávali návrh na uznesenie, ktoré síce potom získalo drvivú väčšinu hlasov, ale toto by som skôr očakával od vládnych poslancov alebo od vlády ako takej.

A druhá vec je, že naozaj sa mi zdá, ako keby sa Slovensko v poslednej dobe nesprávalo k partnerom z Visegrádskej štvorky, myslím najmä Maďarsko a Poľsko, tak trošku podporne a solidárne a často sme označovaní za rozbíjačov Visegrádskej štvorky a tých, ktorí oslabujú tento vplyv. Lebo povedzme si to, vplyv Visegrádskej štvorky na pôde Európskeho parlamentu a Európskej únie je oveľa silnejší ako keby sme išli len samostatne členské štáty. A tu mi napríklad minister Korčok povedal, že: „Viete, pán predseda, ale častokrát sa stáva, že najmä Maďarsko prichádza s témou, ktorú vôbec neodkomunikuje vo vnútri V4 a napriek tomu to dáva ako tému Visegrádskej štvorky.“ A ja som mu na to povedal: „Pán minister, ak je to téma, ktorá ide proti našim štátnym záujmom, tak to pokojne pomenujte! My Vás podporíme! Alebo ak to nie je odrokované a že sa niekto tvári, že je to spoločný výsledok V4, tak to povedzte. Ale nemôžete byť ticho a potom mnohé veci nepodporovať.“

A teraz narážam napríklad aj na konkrétnu situáciu, kde Európska komisia je už dlhšiu dobu v spore s Poľskom kvôli súdnej reforme, a potom zase vo vzťahu k Maďarsku, že sú tam potláčané ľudské práva, že tam nie je demokracia, čo sa týka médií. Viete, ja si myslím, že sme mali prejaviť väčšiu mieru solidarity s týmito štátmi, lebo raz sa nám to môže vrátiť, že raz Európska komisia ukáže prstom na Slovensko: „Pozrite, vy nerobíte všetko tak ako si predstavujeme!“ A potom asi ťažko budeme očakávať pomoc od Poľska a Maďarska, keď sme teraz strčili hlavu do piesku ako pštrosi.

Ja osobne si vážim, že Visegrádska skupina dokázala presadiť mnohé veci. A bol by som nerád, aby sme tento formát oslabovali a schovávali sa za to, že poďme do formátu C5 a Slavkovského formátu – ja si myslím, že nie. Ja si myslím, že pre nás je najdôležitejšia Európska únia a potom hneď na druhé miesto dávam práve formát Visegrádskej skupiny.

Ja by som predsa len možno ešte rozviedol túto tému, lebo keď ja rozmýšľam nad Vyšehradskou štvorkou, tak ona vznikla v roku 1991, to bolo pred tridsiatimi rokmi, samozrejme, za tie roky sa tá situácia, aj geopolitická, úplne zmenila…

Zmenila, súhlasím s vami…

…a viete, vtedy bola situácia taká, že bolo krátko po páde socializmu a všetci sme mali ambíciu pridať sa k tomu západoeurópskemu bloku.

To boli dve hlavné úlohy, ktoré  si vytýčili na úvod, byť súčasťou Európskej únie a byť súčasťou Severoatlantickej aliancie. A to sa nám všetkým štyrom štátom podarilo. Navyše máme spoločný príbeh, teda, že sme tu žili v neslobode, v nedemokracii, prešli sme si aj tým socialistickým vývojom. A navyše, stále si myslím, že sa mentalitou odlišujeme od pôvodných členských štátov, že sme predsa len takí konzervatívnejší v niektorých veciach, a mrzí ma, že niektoré štáty to stále nevedia pochopiť.

Ja som sa vlastne chcel dostať k tomu, že toto bola situácia v tých 90. rokoch a teraz je už situácia úplne iná. Aj samotná Európska únia sa nachádza v kríze. Nedávno tu bol brexit.

A nielen, začalo to Gréckom, mali sme tu migrantov, teraz tu máme brexit…

Takže je vlastne určitá kríza, ja si pamätám aj na výrok srbského prezidenta, pána Vučiča, ktorý hovoril, že áno, Srbsko má záujem stať sa členom EÚ, ale ďalej povedal aj niečo v tom zmysle, že už, predsa len, Európska únia nie je až taká atraktívna, ako bola povedzme v tých 90. rokoch.

Nahrali ste mi teraz touto otázkou, pretože integráciu západného Balkánu Slovensko dlhodobo podporuje, to znamená, aby sa tieto krajiny stali súčasťou Európskej únie, a príde mi trošku nefér zo strany Európskej komisie, ktorá im stále dáva prísne podmienky a nevidíme, že by sa niečo mohlo zmeniť. Ja si myslím, že napríklad taká Čierna Hora, taký malý štát, už dávno mala byť súčasťou Európskej únie a čím dlhšie toto bude trvať, tak tie štáty západného Balkánu si povedia, že pozrite sa, pre nás je to taký nesplniteľný cieľ, tak sa budeme orientovať niekde inde a tento priestor vyplnia Čína a Ruská federácia. Spomeniem konkrétny príklad. Máme pandémiu a nebol dostatok vakcín. Prečo my sme neurobili nejaké gesto solidarity, ako Európska únia, s týmito štátmi západného Balkánu. Aspoň nejaký malý počet vakcín sme im mali dodať, ktoré by boli trebárs pre lekárov, zdravotné sestry, my sme to neurobili. Prišli z Číny a z Ruskej federácie.

Teda smerom k Srbsku alebo k týmto krajinám zo strany Európskej únie žiadna takáto dodávka nebola?

Nie. V tej prvej etape, keď prišla tá najhoršia vlna a bol nedostatok vakcín, tak my sme ani len symbolické gesto neurobili.

Ale neskôr nejaké dodávky už boli.

Neskôr áno, ale neskôr už to bolo na komerčnej báze, že sa predháňali spoločnosti, kto im ponúkne skôr…

Predsa len by som sa ešte vrátil k tej Vyšehradskej štvorke, lebo k tomu som mieril, že situácia je už úplne iná, ako aj Vy ste spomínali, že Maďarsko aj Poľsko tam majú niektoré veľmi odlišné pohľady na niektoré veci – súdna reforma v Poľsku…

…a Maďarsko hlavne kritizujú za to, že tam nie je dostatočná pluralita názorov, to znamená, že médiá nemajú voľné ruky pri písaní, potom, že neziskovky sú nejakým spôsobom utláčané…

Ja sa odrazím teraz aj od toho, že nedávno boli v Česku voľby. U nás už vyše jeden a pol roka je iná vláda a celkovo sa už tá klíma vo Vyšehradskej štvorke zmenila a mení. Nastúpila tu nová vláda, ktorá je predsa len orientovaná inak, než ako bola orientovaná vláda Smeru a čoskoro sa zmení vláda aj v Česku. Ja sa chcem opýtať, či nemáte z týchto zmien pocit, že Vyšehradská štvorka by sa mohla nielen oslabiť, ale že by sa mohla prípadne aj rozpadnúť?

Visegrádsku štvorku môžeme oslabiť len my zvnútra. Nikto iný je nemôže oslabiť, len jeden z týchto štyroch členských štátov. To znamená, že sa mi zdá, pomenoval som to v predošlej odpovedi, že máme niekedy taký „liknavý“ prístup k V4. Ale naozaj sme silou, veď, pre zaujímavosť, počet poslancov Európskeho parlamentu štátov Visegrádskej štvorky je vyšší ako samotného Nemecka. To znamená, že je to naozaj skutočná sila, ktorá môže presadzovať záujmy štátov strednej Európy.

Teda vlastne postojom Smeru je aj to, že rátate s týmto regionálnym vplyvom Vyšehradskej štvorky.

…aj naďalej. Dotkli ste sa tých českých volieb. To by som nejako nekomentoval, ale aj odstupom niekoľkých dní poviem, že samozrejme, že ma mrzí, poviem to na plné ústa, debakel pri voľbách v Českej republike. Česká sociálna demokracia nie je zastúpená v parlamente, to isté komunistická strana. Pritom komunistická strana v Čechách, to neboli nejakí „dinosauri“, ale veľmi rýchlo pochopili po roku 1989, že sa musia pretransformovať na modernú stranu, čo sa im podľa mňa aj podarilo.

Vy ste mali aj nejaké osobné kontakty s týmito stranami, teda so sociálnou demokraciou, s komunistami?

Strana Smer – sociálna demokracia, samozrejme, spolupracuje dlhé roky s našimi partnermi z českej sociálnej demokracie a potom na rôznych rokovaniach som sa stretával aj s poslancami českej sociálnej demokracie, aj z komunistickej strany, keď sme mali rokovanie zahraničných výborov alebo zahraničných výborov Visegrádskej štvorky, takže to boli také fóra, kde sme sa mohli stretnúť.

Dostal by som sa predsa len aj k iným témam než k tým zahraničným. Zvonka ste boli tak vnímaný, aj ja som Vás tak dlhodobo vnímal, že Vy ste ako keby také konzervatívne krídlo v Smere. Myslím, že Vás tak aj bežne nazývali, aj s pánom Podmanickým, keď ešte bol poslancom za Smer…

Áno, s pánom Maďaričom, Blanárom…

Chcem sa teda spýtať, či ste mali celkovo pocit ako člen Smeru alebo poslanec za Smer, že jednoducho, boli tam určité kultúrne veci, že v tom ste mali určitú voľnosť, ktorú vám dávala strana Smer? A chcem sa aj spýtať, v súvislosti s tým návrhom, čo teraz dáva pani Záborská ohľadne sprísnenia interrupcií, ako vnímate ten jej návrh, ona je spolupredkladateľkou…

Pán redaktor, ako ste povedali a viackrát som to povedal, zase sa zopakujem – ja si veľmi vážim, v poslaneckom klube v Smere – sociálna demokracia v hodnotových otázkach sme mali vždy voľnú ruku. Za to sa chcem veľmi pekne poďakovať predsedovi strany Robertovi Ficovi. Viete, ja by som to rozdelil do dvoch rovín. Jedna vec je tá hodnotová a druhá sú zase tie „chlebové“ témy, ktoré majú veľmi dôležitú úlohu v našej politickej strane. Tá hodnotová je napríklad v tom, že niekedy v roku 2015 (presnejšie, bolo to v roku 2014 – pozn. autora) sme prijali ústavný zákon, ktorý definoval manželstvo ako zväzok jedného muža a jednej ženy. Aj s odstupom niekoľkých rokov som hrdý, že som za takýto návrh zákona hlasoval. A potom, keď sa v parlamente z času na čas objavia návrhy z liberálnej časti politického spektra o registrovaných partnerstvách, tak vždy použijem taký športový príklad, že raz, keď ste fanúšik Realu Madrid, tak nemôžete rovnako fandiť FC Barcelona. To znamená raz, keď som podporil zákon o rodine, ktorý definuje rodinu ako zväzok muža a ženy, tak nemôžem podporovať registrované partnerstvá, to by som išiel proti svojmu názoru, proti svojmu svetonázoru a presvedčeniu, čo niektorí nechápu.

A potom, prečo som spomenul tie „chlebové“ témy? No, lebo my v Smere sme dlhodobo budovali sociálny štát a takisto sme mnohými zákonmi podporovali mladé rodiny. Pamätáte si, pred niekoľkými rokmi, materská dávka nebola na úrovni stopercentného čistého príjmu ženy, ktorá predtým pracovala a potom išla na materskú dávku. Rodičovský príspevok, bol som jeden z tých, ktorí boli podpísaní pod rapídnym zvýšením rodičovského príspevku z 220 eur na 370 eur pre pracujúcu ženu a z 220 eur na 270 eur pre tie ostatné ženy. Potom by som spomenul obedy zadarmo, to ma naozaj veľmi mrzí, že táto vláda išla tak ďaleko vo svojej nevraživosti voči bývalej vláde, že zrušila aj obedy zadarmo. Pretože obedy zadarmo neboli len o tom, že sme preplatili rodičom detí toto teplé jedlo, ale bolo v tom oveľa viacej, že za jedným stolom sa stretli deti z rodín solventnejších, menej solventných, chudobných a jedli to isté jedlo. A rozprávali sa, boli ako rovný s rovným! A my sme ešte aj toto zobrali. A to ešte nehovorím o tom, že sme sa týmto snažili bojovať aj proti obezite, pretože tie deti nechodili na obed, tak si kupovali rôzne „mekdonaldové“ hamburgery a rôzne bagety. Navyše to nebolo ani kvalitné, ani teplé – takže absolútne nerozumiem!

A mohol by som v tomto výpočte pre deti pokračovať, napríklad, že sme dali príspevok pre prváčikov, ktorí nastupovali do základných škôl a tak ďalej, lyžiarske výcviky… Množstvo ich bolo, naozaj množstvo dobrých nariadení, ktoré pomáhali rodinám aj finančne.

A ešte, čo sa týka tej pani Záborskej, aby som neušiel od Vašej odpovedi – viete, ja som konzistentný politik. Keď si pozriete, ja som prišiel v roku 2012 prvýkrát do Národnej rady a hlasovalo sa o takýchto veciach, ja som vždy podporoval… Toto nie je, že „zakazovanie potratov“, to tak hovoria liberáli alebo ľudia, ktorí to takto chcú podsúvať, ale toto, tieto zákony, ak to bol zákon týkajúci sa tejto problematiky – a bez ohľadu na to, kto bol predkladateľ, ja som sa nepozeral vtedy ani naľavo, ani napravo – vždy som hlasoval za. Bude to tak aj v tomto prípade pani Záborskej a toto nie je, že chceme sťažiť interrupcie, to vôbec nie – chceme práveže pomôcť ľuďom, ktorí sa ocitnú v ťažkej životnej situácii, aby kvôli ekonomickým problémom tá žena nešla na interrupciu. Chceme jej v tomto pomôcť, ja neviem, čo je na tom zlé.

Ja vás len doplním, lebo som si pozeral hlavné body toho návrhu o interrupciách a všimol som si, že súčasťou toho je aj osobitný príspevok pri narodení dieťaťa so zdravotným znevýhodnením. Aj toto je, predpokladám, vec, ktorú v rámci toho zákona podporíte.

Určite áno.

Ešte by som to tak všeobecne zhrnul, čo ste tu vysvetľovali, že ak som to správne pochopil, tak jednak sú tu tie hodnotové témy alebo tie kultúrne a potom sú tie „chlebové“ témy. Správne to chápem, že keď ide o tie „chlebové“ témy, tak tam má Smer jednu pozíciu, tam hlasuje ako jeden muž pri všetkých týchto témach, a keď už ide možno o tie hodnotové, kultúrne veci, tam už možno máte na niektoré veci odlišné názory?

Áno, je to tak, veľmi správne ste to povedali, tak to aj je. Pretože sociálnodemokratické témy a „chlebové“ témy sú našou prioritou. Vlastne, v tom sa odlišujeme od ostatných politických strán a či to bolo v rokoch 2006-2010 alebo 2012-2016, 2016-2020, stále sme sa snažili tie sociálne veci vylepšovať, rozširovať. A čo sa týka hodnotových otázok, ešte raz – máme aj liberálnejšie, máme veľmi konzervatívne orientovaných, máme ľudí, ktorí sú niekde medzi tým, to znamená, že nebudeme sa predsa hádať o to, či ja som katolík a niekto je evanjelik, alebo či má niekto taký názor alebo onaký názor. Voľné ruky máme. Ja to vidím takto a jednoducho, podľa toho sa správam.

Ladislav Kováčik