‒ že bol uverejnený iba niekoľko dní pred atentátom na predsedu vlády Roberta Fica
V rozhovore v SME sa uvádza, že po štyridsiatich rokoch od zatvorenia za Uhorska už nežili takmer žiadni matičiari. Pravdou je to iba na polovicu. Stále žila skupina vplyvných členov i aktivistov z 1863 až 1875 a neboli to ledajakí matičiari ‒ práve naopak! Mali výrazné zásluhy na vzniku československého štátu, napríklad za všetkých predseda SNR a iniciátor Martinskej deklarácie 1918 Matúš Dula či Ján Vanovič, predseda Slovenskej advokátskej komory, alebo Jur Janoška, prvý generálny biskup ECAV, starý propagátor Matice v študentských rokoch a pod. Matica personálne po roku 1875 žila v Živene, Turčianskom kasíne, Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku, Slovenskom spevokole, Muzeálnej slovenskej spoločnosti a pod.
Pasca čechoslovakizmu
Matica pomáhala republike aj na diplomatickom poli. Zabúda sa, že súčasťou delegácie na mierových rokovaniach v Paríži, najmä pri rokovaniach o Trianonskej mierovej zmluve v roku 1919, boli aj viacerí matičiari, ktorí, pochopiteľne, patrili medzi znalcov slovensko-maďarskej problematiky v Uhorsku. Ani vtedy matičiari nezlyhali. Delegáciu viedol Štefan Osuský a kľúčovou osobou bol Jozef Škultéty, správca Matice, či ďalší matičný aktivista Fedor Houdek a americký Slovák ‒ za Uhorska obvinený z panslavizmu ‒ Ignác Gessay. Škultéty sa dokonca v Paríži stretol s M. R. Štefánikom, ktorý žiadal okamžitú obrodu a rozšírenie práce Matice.
Prezident T. G. Masaryk zásadne pomohol matičnej ustanovizni, ale Matica dala československému štátu taktiež mnoho. Neskoršie napätie medzi štátom a Maticou vzniklo v dôsledku radikálneho nástupu politického čechoslovakizmu, ktorý začal naberať kontúry nielen štátno-politické, ale i jazykové. Matica slovenská sa z podstaty pochopiteľne nemohla stotožniť s ideou, že Slováci sú iba časťou československého národa. S tým nesúhlasil Škultéty, ale ani Štefan Krčméry. Ktovie, o čom sa zhovárali na fotografii Krčméry a Masaryk, uverejnenej v SME, ale Krčméry v týchto otázkach bol rovnako neústupčivý ako baťko Škultéty. Vývoj im už dávno dal za pravdu.
Po tom, ako sa ideológia čechoslovakizmu začínala čoraz neprimeranejšie i agresívnejšie pretláčať, bolo ku cti matičného výboru, že sa nikdy nedal strhnúť k politicko-straníckym protiakciám. V prípade zavádzania bohemizmov, ktoré rozkolísali pravopisnú normu v nových Pravidlách slovenského jazyka (1931), však musela Matica konať. Nie je pravda, ako sa uvádza v rozhovore v SME, že „sa to dalo vecne vyriešiť inak“. Matica reagovala v roku 1932 pomerne umiernene, ale musela sa jasne vyjadriť v zásadnej otázke Slovákov ako samostatného národa s vlastným svojbytným jazykom. Toto napätie nesúvisí s údajným ovládnutím Matice slovenskými ľudákmi, ktoré v tom období ani nebolo na programe dňa! Stačí si pozrieť mená predsedov MS, tajomníkov, členov výboru a hneď je jasné, že to nie je pravda.
Skôr tam nájdete osobnosti z opačnej či neutrálnej strany slovenského názorového spektra. Pochopiteľne, Pravidlá slovenského jazyka bez doplnených bohemizmov nemohli nakoniec prehltnúť vedeckí pracovníci českej národnosti František Heřmanský či Václav Vážny a jeho stúpenci, ktorí napokon odišli do bratislavskej Učenej spoločnosti Šafárikovej. Tomáš Garrigue Masaryk, sám koreňmi Slovák i Moravan, pretláčal neživotnú koncepciu československého národa, čo bol paradoxne variant panslavistickej koncepcie československého kmeňa Ján Kollára z druhej vlny slovenského národného obrodenia. Na rozdiel od súčasných tzv. pseudoliberálnych fanatikov bol Masaryk vysoko vzdelaný i rozhľadený človek a nechcel „vyhladiť Maticu raz a navždy“, ako o tom snívajú kryptoneomarxistickí polovzdelanci na rannej káve v Bratislave. Aj keď s Maticou Masaryk nesúhlasil, nikdy proti nej neorganizoval pohon, aký sa robí dnes. Štátna podpora Matici slovenskej sa znížila už za prvej republiky, ale nie na rozsah, ako to urobila nenávistná úderka za ministerky kultúry Natálie Milanovej. Boli síce pokusy vytvoriť ďalšie alternatívne čechoslovakistické ustanovizne, ale neskončilo sa to úspešne. Hovorí sa o Učenej spoločnosti Šafárikovej ako predchodkyni SAV, ale nezabúdajme, že gro vedy odišlo do SAV najmä z matičných vedných odborov!
Manipulácie so snímkami
Rozhovor v SME v ďalšom texte úplne voľne manipuluje s dobovými fotografiami a zamlčuje súvislosti a iné fakty. Úsmevná je snímka Gustáva Husáka, ktorý pod portrétom Lenina prijal delegáciu Predsedníctva Matice slovenskej, alebo výčitka súčasnej pochvaly matičiarov predsedovi Vladimírovi Mináčovi, že za jeho éry pracovalo v Matici (ale i SNK) vyše päťsto zamestnancov. Uvádzajú to ako ďalšie matičné zlyhanie… Nie! Matica nezlyhala ani počas socializmu v šesťdesiatych rokoch 20. storočia, keď sa úplne postavila za demokratizáciu pomerov, pričom mnohí matičiari patrili medzi presvedčených dubčekovcov. Len čo sa v roku 1968 obnovili v roku 1951 zrušené miestne odbory Matice slovenskej, konalo sa v slobodnejšej atmosfére 10. až 11. augusta 1968 valné zhromaždenie. Dlho sa však matiční delegáti netešili, keďže už 21. augusta 1968 vtrhli vojská Varšavskej zmluvy do Československa, čím fakticky zastavili obrodnú politiku Alexandra Dubčeka, ktorý bol aj čestným členom MS. Matiční funkcionári sa nekompromisne postavili na odpor okupačnému vojenskému vpádu a istý čas dokonca vydávali ilegálne Národné noviny v Martine.
Zaplatili za to vysokú cenu, keďže neskôr prišli o zamestnanie podpredseda MS a vedecký pracovník Imrich Sedlák, ale i Tomáš Winkler. A z mnohých ďalších spomeniem aspoň Ivana Kadlečíka. Na východnom Slovensku si dokonca niektorí matičiari posedeli aj vo väzení. Za trest boli utiahnuté ustanovizni skrutky a členská základňa bola v roku 1974 opäť zákonom zrušená a reálne obnovená až valným zhromaždením 10. až 11. augusta 1990 v Martine.
Bacil čistiek
Ak v sedemdesiatych rokoch boli matičiari „odmenení“ prenasledovaním a vyhadzovaním z práce, v neslávnych päťdesiatych rokoch zaplatili viacerí matiční funkcionári za svoje postoje životom a väzením! Komunistická moc po roku 1948 vyhodila z matičného výboru osobnosti, ako boli Jozef Lettrich, Ján Ursíny a Viliam Žingor, ktorý verejne vystúpil proti režimu. Od roka 1950 už v ére gottwaldovských čistiek a komunistických monsterprocesov sa ich obeťou stali viacerí matiční aktivisti. Po prvom kole, zameranom na demokratov, nasledovalo druhé na zvyšných zo slovenskej ľavicovej generácie. Predsedu MS Ladislava Novomeského uväznili v roku 1950, člena matičného výboru Vladimíra Clementisa roku 1952 popravili. V roku 1950 bol popravený aj významný účastník SNP a matičiar Viliam Žingor, obvinený z juhoslovanského titoizmu. V roku 1950 bolo zakázané konanie valného zhromaždenia a roku 1951 štátne orgány protiprávne prvýkrát zrušili matičné miestne odbory.
V roku 1953 z Matice vylúčili vedeckú prácu, ktorú zaradili do SAV v Bratislave ‒ napriek ambicióznemu plánu A. Hirnera na prebudovanie vedeckých odborov MS na ústavy. Osvetovúčinnosť v MS násilne v roku 1953 prevzal Osvetovýústav v Bratislave. Totalitná komunistická moc schválila 27. apríla 1954 prvý zákon o MS a poštátnila paradoxne nezávislý spolok Maticu slovenskú, čo bolo úplne v rozpore s právnym poriadkom. Bohužiaľ, zodpovedalo to plne marxisticko-leninským praktikám doby. V roku 1954 musel abdikovať posledný riadne zvolený predseda MS Jur Hronec, ktorý spolupracoval s MS už za prvej republiky. Pomsta padla i na bývalého účastníka SNP a matičiara na Alexandra Hirnera a tzv. matičných encyklopedistov. Posledný vykonštruovaný monsterproces sa na Slovensku uskutočnil v rokoch 1958 až 1969 práve s úplne nevinnými matičnými vedeckými pracovníkmi Alexandrom Hirnerom, Františkom Oktavcom, Jánom Olexom a Jozefom Telgárskym. Paradoxne preto, že v pripravovanej encyklopédii zaradili vtedajšieho komunistického funkcionára a pragocentristu Karola Bacílka neďaleko hesla „bacil“.
Ľudácka nálepka
V roku 1973 zazneli hlasy o definitívnom vyrovnaní s Maticou, pričom niektorí komunistickí činitelia považovali „zachovanie“ MS v päťdesiatych rokoch za poľutovaniahodnú nedôslednosť. Zdalo sa, že dni Matice sú spočítané. V roku 1974 bol vymenovaný za jej predsedu spisovateľ a tiež aktívny účastník SNP, niekdajší väzeň koncentráku Vladimír Mináč. Nebolo to povýšenie a vyznamenanie, skôr odsun a vyhnanstvo. Napokon však búrlivácka energia a naturel osobnosti Mináča urobila pravý opak. Mináč, i keď nemal politickú silu navrátiť Matici členskú základňu, samosprávu a úplnú nezávislosť, zastavil prepúšťania z práce a po čase sa do vedeckých ústavov vrátili niekdajší perzekvovaní. Matica v obmedzených politických podmienkach vykonala mamutiu prácu pre spoločnosť, vedu, kultúru a národ.
Mináč sa, mimochodom, zásadne prihovoril za M. Lasicu a J. Satinského, ktorí mali dištanc účinkovania od režimu. Ozvenou bola účasť Mináča v ich legendárnej relácii Ktosi je za dverami v roku 1978. Múdremu stačí, len či aj Gettingovi? Jozef Cíger Hronský, prvá Slovenská republika a SNP sú na samostatný článok. Nie je pravda, ako sa uvádza v rozhovore, že „ľudáci ju ovládli v 30. rokoch“. Jozef Cíger Hronský sa stal tajomníkom v roku 1933, ale správcom až v roku 1940. Hronský, vnútorne skôr silný introvert, má zásluhy najmä v slovenskej literatúre, umení a modernom prístupe k vydavateľskej činnosti. Ako správca (čo je manažérska funkcia) nebol nikdy ideológ matičného hnutia, keďže táto úloha vždy pripadala predsedom Matice slovenskej. V tom čase bol napríklad niekdajší prvý generálny dozorca ECAV Ján Vanovič predsedom a stál na čele matičnému výboru. Išlo o tvrdého národovca, ale k ľudáckemu krídlu mal veľmi ďaleko.
Po väčšinu tridsiatych rokov trvala v ustanovizni rovnováha, keďže v roku 1937 napriek širokej kandidátke siedmich nominantov z HSĽS napokon z nich zvolili iba jedeného – vedca Štefana Hrušovského. Predsedom MS bol aj Marián Blaha, rímskokatolícky cirkevný hodnostár, ktorý sa rozišiel s ľudovou stranou dávnejšie a bol kritikom pomerov po roku 1939. Rovnaké to bolo s Vavrom Šrobárom, ktorý sa odmlčal v Matici po roku 1939. Napriek tomu, že bol známy opozičník Slovenského štátu, k jeho odvolaniu z postu predsedu MS nedošlo, čo o vtedajších pomeroch v Matici o niečom svedčí. Neskôr sa stal predsedom povstaleckej SNR a mohol byť pri tom, keď Alexander Hirner, matičný funkcionár v SNP, odrazil výpad voči Matici od radikálnych zástupcov komunistickej strany, ktorí žiadali zrušenie Matice. Silnejší vplyv jedinej vládnucej strany (HSĽS) s dosadením jej exponentov nastal po vzniku Slovenského štátu. Tiež to malo háčik – v ustanovizni ste ich mohli narátať na prstoch jednej ruky. Atmosféra v Matici slovenskej bola po roku 1939 jednoznačne protivojnová a bolo ťažko udržať pod pokrievkou, že bola aj proti nacistickému Nemecku a fašistickej ideológii. Príčinou bol prirodzený demokratizmus v ustanovizni, tiež zakorenená idea slovanskej vzájomnosti, šok z brutality nacizmu, zničenie slovanských štátov, masové vyhladzovanie židovských občanov či obava z pangermanizmu. Viem, že pánovi Gettingovi toto zrejme zaváňa panslavizmom…
Daň dobe…
Propagandistom unikla ešte jedna zásadná vec. Ako je možné, že po údajnej fašizácii Matice (v skutočnosti nikdy nestala) sa ukázalo, že v matičných štruktúrach pôsobilo množstvo odbojárov, z ktorých mnohí zohrali v SNP kľúčovú úlohu! Aj démonizácia Hronského pláva na vode. Mohol byť aj odvážnejší. S mnohými jeho vyjadreniami sa nedá súhlasiť, nedá sa s viacerými stotožniť, ale koľko z nich bolo povinnou jazdou oficiálnych vyjadrení? Hronský bol hromozvodom názorov i výpadov voči Matici. Nežil v slobodnom čase, ale veľmi dobre si uvedomoval svoju zodpovednosť pri záchrane ustanovizne a jej podstaty. Možnosti Hronského boli obmedzené, bol iba správcom spolku, a nie súdnej, či vojenskej organizácie, to nech si každý uvedomí. Hronský veľmi dobre vedel o protifašistických názoroch svojich kolegov a mnohokrát aj o ich činnosti. Ako je možné, že v Matici, kde sa traduje, že „v nej všetci vedia o obsahu listu, ktorý sa má ešte len napísať“, nikto neudal kolegov vtedajšej ÚŠB? Veď s pričinením Hronského by bolo možné vybrať všetkých odbojárov jedným šmahom? Udavačmi mohli byť aj iní, a predsa tak nekonali. V Matici slovenskej pracoval Bohuš Žingor, brat Viliama Žingora, napojený na Jána Ursínyho a občiansky odboj, alebo Ján Štefánik, ktorý využíval služobné cesty na zakladanie odbojových buniek, často práve s pomocou radových matičiarov v regiónoch. Ako je možné, že členmi MS počas vojny sa stali vyslovení odbojári. Radovým členom bol trebárs búrlivák kapitán Ján Nálepka, ktorého knižnica bola plná matičných titulov. Ten by nikdy nevstúpil do sfašizovanej kultúrnej inštitúcie. Rovnako tiež neskorší povstalecký veliteľ Ján Golian so skutočne aktívnym záujmom o matičnú činnosť!
Odbojové stránky
Matica slovenská sa aktívne zapojila do SNP a do boja s nemeckým nacizmom sa zapojili viacerí vedúci funkcionári, vedeckí zamestnanci, aktivisti a mnohí jej radoví členovia. Pre obmedzený rozsah uvediem iba známejšie mená: tajomník MS Ján Marták, pracovník Členského ústredia MS Ján Štefánik, synovec M. R. Štefánika, odborní matiční funkcionári a pracovníci Július Barč-Ivan, Ján Bodenek, Alexander Hirner, ktorý pôsobil v povstaleckej SNR v Banskej Bystrici, či celá redakcia Národných novín, ktorá na čele s Antonom Augustínom Baníkom odišla do povstania. Ale aj člen matičného výboru a predstaviteľ povstaleckej SNR Ján Ursíny a mnohí ďalší. Akosi sa zabúda, že Matica počas prvej Slovenskej republiky odmietla vyradiť zo svojej bibliotéky zakázaných autorov alebo sovietskych spisovateľov. Aj keď v tomto prípade by niektorí pseudoliberálni spisovatelia z Bratislavy možno neodolali pokušeniu aktívne participovať pri vatre na pálení sovietskej a ruskej literatúry… Matica počas vojny odrazila vážny nátlak, keď odmietla automaticky spojiť členstvo v MS s členstvom v HSĽS. Je to málo?
Matiční martýri
Siedmeho mája 2020 ocenila Matica slovenská zlatou cenou in memoriam siedmich matičiarov, ktorí zahynuli v druhej svetovej vojne v boji proti fašizmu: známeho matičného kultúrneho a rozhlasového pracovníka Antona Prídavka, aktívneho matičiara, povereníka povstaleckej SNR Viliama Paulinyho, matičného funkcionára, prvého hlásateľa Slobodného povstaleckého vysielača Ladislava Sáru, predsedu Miestneho odboru MS v Lučenci Juraja Janošku ml., ktorý bol synom predsedu MS Jura Janošku … Aj keď SME už dávno o pravdu nejde, možno dodať, že Matica slovenská dlhé roky od ústredia po regióny spolupracuje so Slovenským zväzom protifašistických bojovníkov. Ale to Matici v spomínanom periodiku istotne nepomôže. Tam už dávno SZPB skádrovali …Čo dodať? Nepredpokladal som, že raz budem citovať kolegu matičiara Jozefa Černeka z Komárna, ale jeho slová sú výstižné: „Maticu nenávidí mnoho politikov. A viete, čo majú spoločné? O Matici vedia… vlastne nevedia nič. Rovnako ako tí najvášnivejší a najvulgárnejší diskutéri pod článkami o Matici slovenskej. Pamätajú si ‚atraktívne‘ nadpisy článkov o ‚poklade‘ a najnovšie o ‚proruských postojoch‘. Žiaľ, nedohľadajú si pravdu a ani celistvé informácie.“
Prečítajte si tiež:
Môj profil 
Predplatné
.jpg)
