Obdobie Dušičiek umožňuje symbolicky sa vrátiť k zosnulým i vlastným pocitom

Mnohí môžu mať pocit, že sa „vracajú späť“ do obdobia hlbokého smútku. V skutočnosti však ide o cyklické spracovávanie, ktoré pomáha našej psychike integrovať prežitú bolesť a zachovať si emocionálny kontakt s tým, koho sme stratili. Pre TASR to uviedli z Ligy za duševné zdravie.

„V týchto dňoch plných spomienok sa nám otvára priestor pre uvedomenie si zmyslu bytia, ako nás naši blízki ovplyvnili, čo sme sa od nich naučili, aké hodnoty či postoje nám zanechali. Takto sa vzťah k nim mení: z prítomnosti v realite na prítomnosť v našej vnútornej skúsenosti. Práve tento vnútorný dialóg pomáha, aby smútok prešiel z bolesti na vďačnosť,“ doplnila liga.

Podotkla, že pre ľudí, ktorí stratili blízkeho len nedávno, môže byť prvá návšteva cintorína veľmi silná a emočne náročná. Je preto podľa nej v poriadku, ak sa objavia slzy, úzkosť alebo prázdnota. „Smútok potrebuje priestor, aby sa mohol spracovať. Pomáha, ak človek nejde sám – prítomnosť blízkej osoby, ticho a možnosť byť spolu v týchto chvíľach majú veľký terapeutický význam,“ vysvetlili odborníci.
Objaviť sa podľa nich môžu aj pocity hnevu, viny či nedopovedané slová. Ich prijatie je často dôležitým krokom k vnútornému zmiereniu. „Často radíme napísať list zosnulému – nie preto, aby ho niekto čítal, ale preto, že pomenovanie nevysloveného má očistný účinok,“ ozrejmila liga.

Zároveň sa pri spomienkach otvára priestor na uvedomenie si zmyslu bytia, ako nás blízki ovplyvnili, čo sme sa od nich naučili a aké hodnoty či postoje nám zanechali. „Takto sa vzťah k nim mení – z prítomnosti v realite na prítomnosť v našej vnútornej skúsenosti. Práve tento vnútorný dialóg pomáha, aby smútok prešiel z bolesti na vďačnosť,“ priblížili odborníci.

Upozornili, že ak smútok pretrváva dlhšie než niekoľko mesiacov a výrazne zasahuje do každodenného fungovania, ak človek stráca záujem o bežné aktivity, má problémy so spánkom, pociťuje trvalú prázdnotu či beznádej, je vhodné vyhľadať odbornú pomoc. „Smútenie má síce prirodzený priebeh, ale nie vždy prebieha spontánne. Niektorí ľudia sa ‚zaseknú‘ v jednom z jeho štádií a potrebujú sprievod, aby sa mohli pohnúť ďalej,“ dodala liga.