Medzi nimi sa našli aj politici slovenskí, ako napríklad teraz už exprezident Andrej Kiska, ktorý vyhlásil: „Je našou morálnou povinnosťou ako úspešnej krajiny uvažovať o tom, ako pomôcť ľuďom, ktorí skutočne utekajú pred zabitím, “ a „Ja mám tú rétoriku inú. Ja hovorím, že euro je podľa mňa fantastické, že pri utečencoch by sme mali v sebe nájsť tú morálnu povinnosť a prijať, ukázať, že sme moderný, vyspelý štát a prijať aspoň zopár tisícok ľudí.“
Pozitívne sa na Slovensku stavajú k prijímaniu utečencov aj iní politici, ako napríklad Michal Truban, Miroslav Beblavý, či prezidentka Zuzana Čaputová.
V minulosti boli všetci tí, ktorí týmto „empatickým“ politikom oponovali tvrdením, že si nemyslia, že medzi hlavné dôvody príchodu utečencov patria vojny, ale že k nim patria skôr dôvody ekonomické, a že by sa naši politici mali hlavne postarať o ekonomické zabezpečenie obyvateľstva vlastného, vyhlásení, keď nie za netvorov, tak aspoň za cynické nesolidárne bytosti bez štipky súcitu.
To, že sem migranti neprichádzajú kvôli vojne, ale hlavným dôvodom ich príchodu je zlepšenie vlastnej ekonomickej situácie, potvrdila nedávno aj správa OSN.
Správa rozvojového programu OSN (UNDP) s názvom Preliezanie plotov, hlasy ilegálnych afrických migrantov určených Európe sa snažila zistiť, prečo sa tí, ktorí vkladajú svoje životy do rúk pašerákov ľudí, v prvom rade rozhodli opustiť domov, a to na čierno, bez formálnych imigračných postupov.
Správa, ktorá viedla rozhovory s 1 970 migrantmi z 39 afrických krajín v 13 európskych krajinách, z ktorých všetci vyhlásili, že prišli do Európy na čierno a nie z dôvodov týkajúcich sa azylu alebo ochrany, dospela k niektorým, pre vítačov migrantov, dosť nelichotivým záverom.
Zistilo sa, že nie všetci nelegálni migranti boli v Afrike úplne „chudobní“ a nemali ani nižšie vzdelanie. V čase odchodu bolo zamestnaných, alebo študovalo asi 58 percent y opýtaných, pričom väčšina pracujúcich zarábala pomerne dobré konkurenčné mzdy.
Približne polovica pracujúcich však uviedla, že nezarobili podľa nich dosť.
V skutočnosti, pre dve tretiny opýtaných, by ani zárobky alebo vyhliadky na zárobok v ich domovských krajinách nezabránili ich vycestovaniu do Európy.
Pre lepší prehľad tu citujeme dve priame výpovede afrických utečencov:
„Ak máte rodinu, musíte zabezpečiť, aby mali jedlo, prístrešie, lieky a vzdelanie. Mám mladú dcéru. Ľudia sa môžu pýtať, aký som otec, aby zanechali svoju manželku a dojčenskú dcéru. Ale aký by som bol otec, keby som zostal a nemohol by som im poskytnúť slušný život?“ Yerima.
„Bolo to všetko preto, zarobiť peniaze. Myslel som na moju mamu a môjho otca. Moju veľkú a malú sestru. Pomôcť im. To bol môj tlak. Preto som zvolil Európu,“ Drissa.
Takže, ako to máme pochopiť? Ak teraz niekto začne argumentovať tým, že „aj oni si chcú zarobiť, presne ako naši občania, ktorí išli do západnej Európy za pracou“, by si mal pripomenúť aspoň to, ako „solidárne“ sa správali niektorí západní susedia k nám, keď pre nás otvorili svoje pracovné trhy až sedem rokov po vstupe Slovenska do Únie. A to nehovoriac o najnovšej diskriminácii našich pracovníkoch v Rakúsku, tykajúcej sa krátenia detských prídavkov.
Ale to by ešte nebolo, čo sa tyká správy, celkom všetko. Na záver prichádza ešte jeden bonbónik:
Skoro na konci správy si môžeme prečítať ďalšiu zaujímavú informáciu, a to, že „okolo 53 percent migrantov dostalo na cestu do Európy podporu od rodiny a priateľov, a teraz, z Európy, posiela späť peniaze okolo 78 percent“ …. „Peniaze posiela späť viac žien ako mužov, a posielajú aj tie, ktoré nezarábajú.“
Z uvedeného teda vyplýva, že poberajú sociálne dávky a tým vyplácajú svoje dlhy pašerákom a podporujú svoju rodinu?
Naši, k prijímaniu utečencov „pozitívne naladení“ politici, by mali teraz, na základe tejto správy, vysvetliť obyvateľstvu, prečo by mala naša vlasť, ktorá nie je ani v najmenšom prípade zodpovedná za situáciu v Afrike, ktorá nikdy nevlastnila v Afrike, ani nikde inde na svete, žiadne kolónie, ani nevyvolala žiadnu vojnu, vydať na túto vec , čo i už len jeden jediný cent. Prečo by sme mali ukrátiť naše rodiny, naše deti, našich rodičov, našich dôchodcov, náš sociálny systém?
Andrea Lopatková