Obamov návrh je prekvapením, veď ešte niekoľko týždňov dozadu mračiaci sa minister zahraničných vecí USA John Kerry veľavýznamne hovoril o tom, že “trpezlivosť USA sa pomaly končí”. Armáda sýrskeho prezidenta Bashara Asada “narušovala režim zastavenia paľby” a “pokračovala za pomoci Ruska v nezákonných útokoch v Aleppe”.  Keď si k tomu pridáme “americký plán B” a list niektorých amerických senátorov prezidentovi Obamovi, v ktorom žiadali rozhodný zásah amerických síl v Sýrii, črtal sa pochmúrny scenár konfrontácie medzi Ruskom a USA.

Priznám sa, že aj po prečítaní článku na Washington post som bol zpočiatku trochu zaskočený. Veď Obama už niekoľkokrát v minulosti oznámil, že Rusko je “maximálne izolované”, ruská ekonomika je “rozbitá a rozpadá sa”, že Rusko je “regionálna krajina”, že sa Ruskom “netreba vážnejšie zaoberať”.

A tu sa zrazu ukáže, že ekonomicky, vojensky a politicky najsilnejšia krajina planéty ťahá akosi za kratší koniec, pretože sa nakoniec chce s izolovaným a rozpadajúcim sa slabým regionálnym Ruskom v Sýrii dohodnúť. Priznám sa, tu mi niečo nesedí. Sú dve možnosti – alebo USA o svojej sile a slabosti Ruska zavádzajú, alebo chystajú ďalšie z repertoáru svojich machiavelistických, voluntaristických a amorálnych politických hier.

Tu by som však rád poukázal na skutočnosť, že už dlhšiu dobu tieto americké hry akosi nevychádzajú a Putin je nejako vždy krok pred nimi. Veď keby nebol – Rusko by už bolo minimálne v takom stave, ako bolo za Gorbačova a Jeľcina, sýrsky a ukrajinský problém by USA už nemuseli riešiť a o problematike nesplatiteľného amerického dlhu by nečvirikali aj vrabce na streche.

Celkovo to pôsobí tak, že svojou žiadosťou o tesnejšiu spoluprácu s Ruskom sa minimálne odsúva do úzadia pôsobnosť “amerického plánu B”. Naschvál nepíšem že sa končí, nedôverujem totiž politickým elitám USA, ktoré sú ochotné ku kompromisu vždy len vtedy, keď sú v defenzíve a  pod tlakom. Keď tento tlak prestane pôsobiť, šmahom ruky USA prestanú dodržiavať dohody ku ktorým sa zaviazali a pokračujú vo svojej arogantnej politike.

Čo sa týka mechanizmov ako spoločne fungovať v Sýrii – nič konkrétnejšie sa zatiaľ nevypracovalo. USA chcú s Rusmi dohodnúť určenie koridorov a leteckých oblastí. Podľa amerického plánu, aby neprišlo ku vzájomným kolíziám a problémom medzi ruským a americkým letectvom, mali by sa určiť sféry ruského a amerického vplyvu.

USA sa odvolávajú na známy incident na juhu Sýrii, kde v blízkosti jordánskych hraníc ruské letectvo zbombardovalo tábor “umiernenej teroristickej opozície”. Podľa americkej strany piloti ruských SU-27 nereagovali na výzvy USA lietadiel a keď USA stíhačky F-18A nemohli kvôli palivu v danej oblasti dlhšie pôsobiť a museli sa vrátiť, Rusi znova zaútočili na tábor v ktorom sa údajne nachádzali aj americkí inštruktori a zničili ho. Pritom USA boli pobúrené skutočnosťou, že v tejto oblasti Rusi dovtedy neoperovali, takže pravdepodobne túto oblasť USA považovali za svoju sféru vplyvu.

Každému, kto aspoň zdiaľky počul o medzinárodnom práve je však jasné, že Sýria je krajina v ktorej zúri občianska vojna, právoplatným prezidentom Sýrie je Bašar Asad a ten nepozval USA, ale Rusko, aby mu pomohlo v boji proti teroristom. Takže USA tam z pohľadu medzinárodného práva nemajú čo hľadať, rovnako ako ich Západní spojenci.

Prítomnosť Západu a USA v Sýrii je dôkazom agresívneho postupu USA a je v rozpore s medzinárodným právom. Agresivita USA v medzinárodnej sfére sa v posledných desaťročiach prejavila okrem iného aj v Lýbii, Afganistane, Iraku, Sýrii, Juhoslávii, Granade, Vietname a pod.

Nie je tajomstvom, že v Sýrii Rusko viac krát predložilo USA plány na spoločný postup. Tieto plány však neboli postavené na myšlienke rozparcelovania sýrskeho vzdušného priestoru s tým, že do niektorých oblastí nebudú môcť Rusi a ani Sýrčania zavítať.

Rozparcelovanie sýrskeho vzdušného priestoru oprávnene vzbudzuje obavy, že v týchto oblastiach budú USA kryť svojich “umiernených teroristov” a tí si budú v týchto oblastiach lízať rany, ktoré utrpeli v boji so sýrskymi vládnymi vojskami. V oblastiach pod kontrolou USA letectva bude určite pokračovať výcvik a tréning nových teroristov, ktorí sa potom vrhnú do zástupných bojov voči Asadovi.

De facto, potvrdením týchto sfér by USA ani nemuseli vo svojich regiónoch lietať a len by si tíško mädlili ruky, pretože porážka Asada by bola len otázkou času. Žiadne straty by USA neutrpeli, kvôli katastrofálnemu poklesu životnej úrovne v Sýrii a chaosu, ktorí USA v oblasti presadili by za zlomkové ceny financovali teroristov.

Pád Sýrie by oslabil Rusko, terorizmus by sa prelial aj do oblasti bývalých stredoázijských sovietskych republík, čo by mohlo priniesť pád Putina a  Ruska. USA by sa znova finančne zahojili a potvrdili by svoju pozíciu svetovej veľmoci a bolo by po amerických problémoch.

Lenže Rusi samozrejme nie sú americkými sluhami, ako niektorí nemenovaní servilní politici z Čiech, Slovenska, Poľska, Ukrajiny či Rumunska a americký plán v takejto podobe je pre nich neakceptovateľný.

Ruský plán spolupráce s USA bol založený na spoločnom postupe a spoločných bojových akciách proti teroristickým cieľom. Rusi očakávali, že USA dodajú zoznam organizácii, ktoré síce neobľubujú Asada, no sú ochotné akceptovať výsledky politických a mierových rokovaní v Ženeve a ktoré budú dodržiavať zastavenie paľby.

To by však znamenalo koniec amerických plánov a ambícii na odstránenie Asada zo sýrskej politickej scény, takže USA Rusom žiaden zoznam neposkytli a do tohto typu spolupráce ani nešli.

Čo teda treba vidieť za novým plánom na spoluprácu, ktorý vyšiel z dielne Baracka Obamu a o čom tento návrh svedčí? Z toho, čo sme napísali vyššie je zrejmé, že vytvorenie zón je pre Rusov neprijateľné, rovnako ako je neprijateľné pre USA presne definovať zoznam organizácii na ktoré sa nemá útočiť. Dôvody, pre ktoré sa USA rozhodli Rusko osloviť s návrhom na novú spoluprácu sú vpodstate štyri

1. Podľa ruských expertov hrajú USA o čas. Skončila sa doba, kedy sa mohli bez problémov spoľahnúť na svoju zástupnú armádu v Sýrii, ktorá získavala podporu zo Západu a neustále útočila na osamoteného Asada. Sýrska armáda je síce malá, no je ostrieľaná a väčšina jej jednotiek má vysokú bojovú úroveň. Pomoc zo strany Ruska, Iránu a Libanonu či už v podobe zásob alebo dobrovoľníkov ešte viac zvýšila jej bojaschopnosť. Za pomoci ruského letectva sýrska armáda zlikvidovala už toľko teroristov, že prichádza k čoraz masívnejším útekom demoralizovaných členov teroristických zoskupení, regrutovaných medzi miestnym obyvateľstvom. Aby sa protiasadovský front nerozsypal, boli USA nútené do bojov posunúť už aj svoje vlastné jednotky a žoldnierov z amerických spoločností a tí sú podstatne drahší ako nejaký miestny sýrsky “Kanonenfutter”.

2. USA si uvedomujú, že ich propagandistické tvrdenia o slabosti Ruska, im už akceptujú pravdepodobne len niektoré nedôležité politické elity Pobaltia, Slovenska, Poľska, Ukrajiny či Rumunska. Situácia v Sýrii sa vymyká z pod ich kontroly a USA potrebujú oddychový čas, aby sa znova skonsolidovali. Navyše neúspechy prezidenta Obamu (Demokratická strana), sa môžu negatívne premietnuť v preferenciách Hillary Clintonovej a môžu posilniť ambície Donalda Trumpa. Treba si uvedomiť, že prípadná smrť “amerických chlapcov” by sa ešte viac negatívne prejavila vo vzťahu amerických voličov k Demokratickej strane.

3. Vnútorné problémy Saudskej Arábie, Turecka a monarchií v blízkosti Perzského zálivu. Lavírovanie Turecka, porážky Saudskej Arábie v Jemene, problémy v Katare, čoraz silnejší tlak Iránu v oblasti Blízkeho východu výrazne znepokojuje USA, ktoré navyše musia riešiť aj problémy s Čínou a momentálne s Brexitom. USA evidentne potrebujú čas na to, aby skonsolidovali svoje sily a najmä aby sa uvoľnil tlak na ich tradičných spojencov – najmä Turecko, s ktorým Kurdi a embargo zo strany Ruska naozaj zamávali (Rozhovory Putina a Erdogana zatiaľ nič neriešia, ide o beh na dlhšiu trať, Turci však potrebujú pomoc už teraz).

4. Je možné, že USA prehodnotili situáciu v Sýrii a dočasne zavrhli možnosť odstránenia Asada vojenskou cestou a vidia lepšiu šancu na presadenie svojich plánov pomocou politických rokovaní.  Kvôli prvým trom spomenutým faktorom budú momentálne podporovať politické riešenie problému, pričom k vojenskému riešeniu sa vrátia neskôr, keď bude vhodnejšia chvíľa.

Riešenie sýrskeho konfliktu teda zatiaľ stále nie je blízko. Nemusím čitateľom vysvetľovať, že ani voľby v ktorých obyvateľstvo dá svoje hlasy Asadovi nebude mať pre USA žiadnu cenu, rovnako ako odmietajú referendum na Kryme. Zaujímavé však je, že zinscenované politické machinácie v Kosove sú pre USA prijateľné a akceptovateľné.

Zatiaľ sa Rusom darí kaziť americké plány a brzdiť rozpínavosť USA. Zdá sa, že postupne sa americká politika na Blízkom východe dostala do  nepríjemného postavenia a svojimi neohrabanými krokmi sa USA do problémov v tomto regióne ponárajú čoraz viac.

Branislav Krasnovský