Prečo je ľudský dotyk i mimo sviatočné obdobie pre väčšinu z nás tak dôležitý?

Pred tým, než sme sa naučili hovoriť, jedným sa základných spôsobov komunikácie bol aj dotyk, ktorý nás sprevádza a upokojuje aj vo chvíli, keď odchádzame z tohto sveta. Skrz dotyk možno vyjadriť bohatú paletu emócií, potešiť aj rozosmiať, podporiť a pomôcť v ťažkých životných okamihoch.

Je pozoruhodné, že čím vyspelejšia spoločnosť je, tým viac sa z nej stráca dotyk a prísnejšie si človek stráži súkromnú zónu pohodlia. Samotný dotyk je stále viac vnímaný predovšetkým ako intímna záležitosť a dokonca obťažovanie, čo je vyvolané aj emancipáciou spoločnosti aj zmenou vnímania sveta okolo nás vďaka bleskovému vývoju digitálnych technológií. Telefonát cez Skype a WhatsApp je pre nás rýchlejšia a pohodovejšia záležitosť než osobná návšteva, ktorú kvôli vzdialenosti často nemôžeme naplánovať ihneď.

Navyše rastúca anonymita veľkomiest, kam sa postupne sťahuje mladá generácia, tiež predpokladá zdržanie sa dotyku a vzďaľovanie sa jednotlivcov napriek väčšiemu počtu mestských obyvateľov. Podľa psychoterapeutky a doktorky Sharon K. Farberovej podvedomou náhradou dotyku a objatí tak často slúžia populárne bojové umenia, časté návštevy lekárov a rastúca obľuba exotických a rehabilitačných masáži, ktorej dôvod si mnohí odmietajú priznať.

Aj zvieratám i deťom na tom záleží

Dotyk je pre deti nevyhnutne dôležitý predovšetkým počas prvých rokov života. Okrem psychologickej prospešnosti a budovania pocitu dôvery a bezpečia sa jedná aj o zásadný vplyv dotyku na fyzické vlastnosti človeka. Keď začneme ríšou zvierat a pozrieme sa na výskum Evana Ardiela a Catherine Rankin zistíme, že dotyk je nevyhnutnou nutnosťou vo vývoji nervovej a pohybovej sústavy. Najmä u mláďat (výskum vykonaný u potkanov) je dotyk nahradzovaný olizovaním, ktoré zásadne ovplyvňuje správanie dospelých zvierat v dospelosti.

Ohromný význam dotyku pre deti potvrdzuje aj výskum s rumunskými sirotami v detských domovoch v deväťdesiatych rokoch, ktorý vykonal Jon Hamilton. Prieskum zistil, že po adopcii do priaznivého prostredia deti z preľudnených detských domovov, kde sa o ne nikto nestaral, neobjímal a nepreukazoval citovú väzbu, ťažko dokázali nadviazať emočný vzťah s novou rodinou a mali ťažkosti s vyjadrovaním vlastných emócií, ktoré v skutočnosti nemali možnosť zažiť v hlbokom detstve.

Ako vysvetľuje autor knihy “How children succeed“ Paul Tough, láskyplný dotyk rodičov ovplyvňuje ako hmotnosť tela a stavbu svalstva, tak aj sebaistotu, sebavnímanie a schopnosť riešiť nadštandardné úlohy. Pokiaľ sa jedná o intenzívnejší dotyk počas hry s rodičom, dochádza aj k intenzívnej masáži, preťahovanie svalov, rozprúdenie krvi po celom tele dieťaťa. Navyše dotyk a objatie pomáha si uvedomiť vlastné telo a úspešne ho používať pre plazenie, chôdzu a beh, pocit v priestore hlavne ohľadom výšky je tiež nevyhnutný základ pre budúce športovanie a aktívny život.

Trochu chémie

Životný význam dotyku súvisí s chemickými reakciami v tele, predovšetkým s okamžitým uvoľnením hormónu šťastia oxytocínu, ktorý je vylučovaný pri objatí, bozku a úprimnom plači, po ktorom človek získava pocit spokojnosti. Ako uvádza vo svojom článku neurovedkyňa Susan Russová, ak sa zmeria tlak ihneď po takomto plači, všimnete si, že s vylúčením oxytocínu sa znižuje aj srdcová frekvencia. Oxytocín zmierňuje osamotenie, izoláciu a hnev. Je dokázané, že počas dlhšieho objatia sa dokonca v tele zvyšuje hladina hormónu sérotonínu, ktorý dvíha náladu a vyvoláva prirodzený pocit šťastia. Spomínané hormóny potom spôsobia uvoľnenie svalu v tele a následne aj uvoľnené celkového napätia a následne aj menší strach zo smrti.

Ako to ovplyvňuje našu mozgovú činnosť? Objatie zvyšuje produkciu dopamínu vo vašom mozgu, a to možno pozorovať v PET (pozitrónová emisná tomografia) vyšetreniach mozgu. Najmä podľa nedávneho výskumu Marcella D’Amelia a jeho tímu z Campus Bio–Medico University v Ríme úroveň dopamínu je nízka u ľudí s dekoratívnymi ochoreniami, ako je Parkinsonova choroba, Alzheimerova choroba a poruchy nálady a depresie.

Na objatia a dotyk v českej kultúrnej tradícii sa autori článku opýtali Jitky Ševčíkovej, ktorá je uznávaným koučom emocionálne inteligencie a komunikačných zručností a zakladateľkou charitatívnej nadácie Barevený Anděl.

“V českej kultúrnej histórii je v obvyklom sociálnom kontakte dvoch ľudí spoločensky prijateľné podanie ruky. Pretože osobná zóna cca 40 – 60 cm okolo nášho tela je priestorom skutočne intímnym, mali by sme si tam pozývať len toho, komu skutočne chceme vyjadriť dôveru a blízkosť. Teda toho, komu to dovolíme,” vysvetlila Ševčíková.

Podľa nej objatia a dotyk sú osobnou záležitosťou, ktorá je občas zneužívaná. “Manipulátori a ľudia, ktorí nerešpektujú túto osobnú zónu, sa nám ju často snažia narušiť práve tým, že nás chcú objať alebo sa ústami dotknúť tváre, čím chcú vyjadriť svoju prevahu alebo prehnanú srdečnosť. Ja som pre vrelý pevný stisk ruky,” vysvetlila svoj názor skúsená trénerka a poradkyňa.

Podľa Jitky Ševčíkovej objatie v kruhu rodiny a priateľov je iné a objímanie závisí na osobnom nastavení hraníc.

Koľko objatia denne potrebujeme?

Pohladenia a lásky nikdy nie je dosť, a to platí tak pre deti, ako aj pre dospelých.

Uznávaná rodinná psychologička Virginia Satira k tomu napísala: “Potrebujeme štyri objatia denne na prežitie. Potrebujeme osem pre dobré udržanie. Potrebujeme dvanásť objatí denne pre rast.“

Našu hladinu oxytocínu ľahko zdvihneme dlhým objatím, spoločenskou hrou a zábavou na ihrisku s kamarátmi. Rovnako dobre tieto aktivity vnímajú a užívajú si i deti. Naviac sa týmito činnostiam dá venovať aj mimo sviatočné obdobie. Občas sa dôležitejším a osobnejším darčekom na Vianoce môže stať nie balíček v krásnom obale, ale obyčajné objatie a prítomnosť svojich kamarátov a milovaných rodín.

Základná ľudskápotreba dotyku sa zatiaľ nedá nahradiť ani virtuálnou realitou. Aj keď sa technický pokrok vyvíja obdivuhodnou rýchlosťou, empatia a emocionálna inteligencia naďalej zostávajú ľudskou vlastnosťou, ktorú umelá inteligencia zatiaľ nie je schopná nahradiť. V modernom svete je však potreba spoliehať sám na seba cez sebazlepšovanie a prácu na svojich vzťahoch s blízkym okolím.

Otázku o náhrade objatí výstižne okomentovala Jitka Ševčíková: “Účinnou náhradou objatia je dostatok sebaúcty, sebalásky, sebaprijatie.“ Občas by sa každý z nás mal naučiť objať sám seba.